Bolo to v sobotu po polnoci, keď ma zobudil vyzváňajúci mobil. Telefonoval kamarát. Pripadalo mi zvláštne, že sa naň pozerám akoby z výšky. Snažil som sa dosiahnuť na tlačítka, nešlo to. Prešiel mnou pocit neistoty a obavy. Telo bolo akési imaginárne a mobil stále vyzváňal. Do bezmocnosti z mojej nečinnosti zrazu zaznel hlas kamaráta z telefónu: „Čo si hluchý, prečo to neberieš??!" Neveriacky som sa pozeral na mobil a počul som sa ako smutne a nezúčastnene hovorím: „Prečo mi voláš, keď som v piatok zomrel." - po vyslovení tejto vety som sa zľakol a otvoril oči. Všade tma, pokoj, slabučký tikot hodín, zvuky noci ktoré nevnímame jednoducho preto, lebo sa oddávame spánku.
Bol to teda sen?? - Chvála Bohu, prebehlo mi mysľou a spomenul som si na experimenty Dr. Moodyho. Ležal som a uvažoval nad realistickým vyzváňaním mobilu a celým nasledujúcim dejom. Aby som sa upokojil, vstal som a v tme prešiel do pracovne. Vzal som do rúk mobil - bol vypnutý. Prenasledoval ma kamarátov hlas a moja odpoveď. Ľahol som si spať ale bolo to príliš silné - v ušiach mi znela otázka - čo to malo vlastne znamenať?
Ráno pri raňajkách som sa zdôveril manželke. Pozerala na mňa neisto a videl som ako v duchu preberá zoznam známych lekárov príslušnej profesie, ku ktorým by ma odporučila.
Hovorí sa, že starí ľudia väčšinou vedia v takýchto imaginárnych situáciách poradiť, či vysvetliť, čo takýto príbeh naznačuje, resp. sľubuje do budúcnosti. Stará dáma z rodiny, ktorej som historku porozprával sa na mňa vážne zadívala a po krátkom zamyslení mi povedala: „Tí, ktorí prežijú v sne svoju smrť, budú väčšinou dlho žiť." - Neuveriteľné, ako ma táto odpoveď upokojila. Keď už nie v skutočnosti, tak aspoň vo sne dostávame v tejto mizérii akési impulzy - náznaky niečoho perspektívnejšieho.
Na druhej strane bude iste zaujímavé zistiť, čo na moju dlhovekosť povie moja manželka.
