Pán Jemnosťpán, známy aj ako Simp, Gavalier, Nice Guy či Eunuch, si ide nohy polámať, aby sa dámy v jeho prítomnosti cítili čo najpohodlnejšie. Vysiela im jasný signál: „So mnou si v bezpečí (pred tými ostatnými sukničkármi, ktorí myslia len na jedno), zaujíma ma tvoja duša (nie telo) a záleží mi na tom, aby si v prvom prípade bola šťastná ty (ak to inak nepôjde, aj vo vzťahu s niekým iným), až potom ja.”
Jemnosťpán sa o priazeň dámy uchádza rozličnými sofistikovanými spôsobmi. Pýta sa, prejavuje záujem a počúva, nielen počuje - rodený romantik. Je veľmi citlivý a chápavý. Vydrží hodiny počúvať o tom, ako sa jeho partnerka túlala po obchodnom dome, o čom sa rozprávala s kamarátkami na káve, aj o drzom kaderníkovi, ktorý jej namiesto troch centimetrov zobral štyri - a na konci ju objíme, namiesto toho, aby čakal bozk. Jemu predsa nejde o to, o čo všetkým ostatným. Hlboko so ženou súcití a obdivuje krásu jej individuality a existencie, pričom nešetrí komplimentami sršiacimi kreativitou a eleganciou.
Vo všeobecnosti je Jemnosťpán veľmi galantný. Nikdy nezabudne dáme podržať dvere, doliať jej pohár, požičať svoj kabát. Ostatní páni sa v jeho spoločnosti cítia neohrabaní a hlúpi. Jemnosťpán dvíha latku spoločenských mravov, s čím nie všetci prítomní muži stíhajú držať krok. Oprávnene v jednaní pána Jemnosťpána rozpoznávajú pretvárku, chvastúnstvo a povýšenosť. Len málokedy sa v jeho prítomnosti cítia vítaní a za úsmevom skrývajú zranené ego. Prečo je to tak? Prečo sa muži na pána Jemnosťpána pozerajú cez prsty? Na oko s ním vo všetkom súhlasia, veď predsa aj oni sú džentlmeni vyberaných spôsobov, no za chrbtom si z neho robia posmech, nazývajú ho slabochom, slizniakom alebo podpapučníkom.
O tom pán Jemnosťpán, pochopiteľne, nič nevie. Lapený vo svojej ilúzii je presvedčený o tom, že nad všetkými vyzrel a ostatní by si z neho mali brať príklad. Má jasne stanovené hranice, ktoré (takmer) nikdy neprekračuje, je zásadový, ukáznený a disciplinovaný. Sám seba v kútku duše pasuje do role dediča stredovekého rytierstva. K ženám pristupuje s rešpektom a vhodným odstupom (aspoň dvoch poschodí osamelej veže), aby sa mohol pokorne a s milostnou básňou na perách uchádzať o ich voňavú vreckovku. Veď predsa múdre ženy si nakoniec vždy vyberú tých dobrých chlapcov a pre Playboyov zostanú len tínedžerky. Len akosi nevie nikomu vysvetliť, ako je možné, že je stále single. K tomuto sa ešte vrátime.
Jemnosťpán žije vo svete, v ktorom má jeho vlastné slovo väčšiu váhu než všetko ostatné. Z toho pramení tiaž zodpovednosti, ktorú nosí na pleciach. Je autoritou a ako najzrelší a najmúdrejší zo všetkých má povinnosť ostatných viesť, vytyčovať im hranice a vynášať nad nimi súdy. Niekedy pôsobí dojmom, že už všetko videl a všetko zažil a sám tomu verí. Hra na Jemnosťpána nie je vekovo obmedzená. Jemnosťpán môže ovládnuť muža vo veku 20 aj 50 rokov. No napriek tomu, že má Jemnosťpán, dajme tomu, čerstvých 20, okolie sa nemôže ubrániť dojmu, že pôsobí akosi vyschnuto, staro.
Môže prevziať rolu terapeuta alebo sociálneho pracovníka. V takomto móde je skôr receptívny, načúva, prikyvuje hlavou, súcitne zrkadlí partnerkine emócie a celkovo pripomína kňaza počúvajúceho spoveď. Prekvapilo by nás, keby sme sa dozvedeli, že Jemnosťpán práve zvádza boj s vlastnými (ne)hranicami. Zo strachu, aby druhú stranu nedajbože neurazil, potláča vlastné inštinkty. Nepozná spôsob, ako z rozhovoru vyviaznuť za predpokladu, aby pravidlo sýteho vlka a ovce so zdravou kožou zostalo dodržané. Takéhoto človeka nazývame aj people pleaser. Fenomenologický prístup by nás mohol zvádzať k tomu, aby sme toto správanie vysvetľovali ako narcistický pokus o získanie náklonnosti, ktorá by mohla živiť vysychajúce ego, no hoci je to do istej miery možné, toto nie je ten prípad. Pán Jemnosťpán má iné kanály, ktorými môže sýtiť svoje velikášske fantázie, ako napríklad svoju rolu Múdreho Starca (Saturn), milostný pomer s bohyňou alebo spojenie s Jednotou skrz spiritualitu. V Jemnosťpánovej galantnej submisivite voči ženám (ale aj mužom) sa odohráva úplne iný príbeh. Najvýraznejšia emócia, ktorú v ňom rozpoznávame, nie je pýcha, ale strach. Strach zo straty ľudskej osoby. Pán Jemnosťpán, tak dlho rozpustený v sladkom mede identifikácie s matkou, zažíva pocit prázdnoty pri predstave, že by mal zostať sám. Projektuje do ľudí vlastné nepoznané stránky a spätným sťahovaním projekcií ich na vyššej úrovni vedomia integruje do svojho ega. Bez ľudí je polovičný, štvrtinový, osminový…
Poďme sa teraz pozrieť na to, odkiaľ Jemnosťpán svoje gavalierske vystupovanie a mylnú sebareprezentáciu čerpá. Táto subpersonalita je vyšším vývinovým stupňom chlapca uväzneného v Oidipovom komplexe. Takýto chlapec, nazvime ho Mamičkin maznáčik, vyrastá v tesnom, takmer symbiotickom vzťahu s matkou, ktorá ho miluje, ale príliš sebecky, než aby mu dopriala zážitok duševnej slobody. Stáva sa z nej nenásytná Terra Consumptrix, maternica hlboká ako najhlbšia hradná studňa, čierna zem, ktorá pochováva, namiesto toho, aby plodila. Mení sa na jedovatú hydru a strážiac vstup do podsvetia bráni synovi vynoriť sa z nevedomia. Chlapec, spokojný s tým, že ho matka neodháňa, ale naopak si ho pritíska k telu (takmer akoby ho chcela pohltiť), si odnáša zo spojenia s archetypom Matky projektovaným na biologickú matku infláciu ega, lásku k svetu za a nad svetom, spiritualitu, estetické cítenie, empatiu, vnímavosť a, bohužiaľ, aj erotickú nestabilitu. Fyzické a psychické spojenie s bohyňou v ňom zanechá sexuálny apetít, ktorý sa bude márne pokúšať zasýtiť po zbytok života. Stratenú animu bude hľadať v živých ženách, ich fotkách aj pornografii. Vo svojom hľadaní sa však nikdy nezastaví, pretože žiadna konkrétna žena nemôže splniť jeho mýtické nároky. Vedomie, že sa v minulosti spojil s animou prostredníctvom matky, mu dáva opojnú moc a pocit nadradenosti, vďaka ktorému sa na ostatných mužov díva tak trochu z výšky (a tí to dobre vedia).
Intímny vzťah s matkou pánovi Jemnosťpánovi vštiepil priam nadpozemskú úctu k ženám. Chce ich obdivovať, vyhrievať sa v ich prítomnosti, dvoriť sa im a pomalými krôčikmi prenikať do ich mystéria. Chce ich pozornosť, ale robí to rafinovane, tak, aby „naň bola jeho mamička hrdá”. Namiesto zárezov nad posteľou častejšie zbiera pohladenia. So svojimi božskými ašpiráciami nevie, ako narábať s ľudskou ženou. Napriek dobrým úmyslom a snahe o zmenu si do života opakovane prináša ženy, s ktorými to nemá žiadnu, alebo len ťažko dosiahnuteľnú perspektívu, čím v zmysle pudenia k opakovaniu nastoľuje podmienky pre znovuprežívanie mýtického honu za Dafné. Ako púha nymfa nemôže Dafné dostáť požiadaviek od citov odtrhnutého svetla apolónskeho vedomia a mení sa na vavrínový strom. Pán Jemnosťpán pozornosť žien často strieda, rýchlo sa ich nasýti a potrebuje novú obeť svojej nekonečnej honby za potvrdením oslabeného mužského ega materským komplexom. Svoju maskulinitu zažíva v sublimovanej forme, nie formou sexuálnej agresivity, ale submisivity voči nežnému pohlaviu, za čo si od ostatných sokov v láske často vyslúži označenie podpapučník alebo vlezlý. A skutočne tomu tak do istej miery je. Pán Jemnosťpán maskuje svoju psychickú impotenciu, v zmysle dotiahnuť „to” do konca, premršteným záujmom o opačné pohlavie.
Ženy však v tomto prípade ukazujú nevídanú prezieravosť a podozrivo galantného nápadníka odsúdia ako kamaráta. V tomto jednaní môžeme na pozadí rozpoznať tieň ďalšieho archetypu, Trickstera alebo Figliara, ktorý sabotuje Jemnosťpánove pokusy zblížiť sa so ženou. Namiesto toho, aby pôsobil ako stelesnenie stredovekej mužnosti a rytierskej cti, pripomína nám hladkú pleť a dievčenské vystupovanie vykliešteného eunucha z tureckého háremu. Slovo eunuch sme prevzali z gréčtiny, kde v doslovnom preklade znamená „strážca postele”. A presne tak si môžeme nášho Jemnosťpána predstaviť - ako strážcu postele, ktorý stojí vedľa dámskej postele a hrdo, ale impotentne stráži postel, v ktorej si žena jeho snov užíva rozkošné chvíľky s erotickou hračkou alebo iným mužom. V minulosti existoval typ eunucha, zvaného majbub, ktorý poslúži nášmu obrazu ešte vernejšie. Majbub síce nemal penis, ale semenníky a testosterón mu boli ponechané. Utrpenie takéhoto muža v prítomnosti príťažlivých žien muselo (ale nemohlo) byť hmatateľné.
Ako v prípade astrologického Saturna, s ktorým má Jemnosťpán mnohé spoločné a ktorého James Hillman označuje ako impotentného starca schopného vytvárať tie najúchylnejšie erotické fantázie, aj Jemnosťpán zažíva uspokojenie svojej božsky nafúknutej sexuálnej apetencie prostredníctvom fantázií, pri ktorých sa oddáva masturbácii. Jedine vo svete fantázie môže zažívať plnosť archetypu, s ktorým sa v detstve spojil a obcovať s ním vo všetkých podobách. Zatiaľčo pri flirtovaní so ženami upevňuje svoje vykoľajené mužstvo, pri fantazírovaní o ženách (častokrát tých, ktoré uviedol do rozpakov, čiže psychologicky „oprel” svojím lingvistickým vyzliekaním) zažíva sexuálne vzrušenie.
Jemnosťpán zlyháva preto, lebo je podvodník. Chce zlízať smotanu, ale odmieta si zašpiniť nôž. Pýta ruku princeznej, hoci nezabil draka. Namiesto toho, aby sa s ľudožravým jašterom, chtonickým vyslancom Veľkej Matky, utkal v súboji podľa pravidiel cesty hrdiny, obišiel jeho brloh a zamieril si to rovno pod okno krásnej animy. Sila materského archetypu ho naďalej ťaží a kým to tak zostane, budú jeho pokusy so ženami naďalej stroskotávať. Tak, ako kedysi titán Kronos (rímsky Saturn) vyklieštil svojho otca Urána (ktorý bol, mimochodom, sexuálnym partnerom vlastnej matky), tak dnes archetyp Senex, ktorý sa v astrológii stotožňuje práve s vlastnosťami Saturna, kastruje pána Jemnosťpána. Pripravuje ho tak nielen o zdravú, ukotvenú sexualitu a schopnosť intimity, ale aj o vitalitu. Jemnosťpán si z tohto súboja odnáša mnohé zranenia a o mnohé dary bol olúpený. Prišiel o svoju slobodu, intuíciu, individualitu, spontánnosť, rebelantstvo a schopnosť vymedzovať sa. Jazykom astrológie môžeme povedať, a nebudeme príliš ďaleko od pravdy, že život pána Jemnosťpána je príbehom rozvinutia saturnskej stránky na úkor brutálnej straty Urána. V psychologickej terminológii to znamená, že Mamičkin maznáčik sa na ceste za zrelou osobnosťou Milovníka zasekol kdesi uprostred, v tieni Milovníka, v subpersonalite nám už známej ako Jemnosťpán.
Pre pána Jemnosťpána ešte nie je nič stratené. V krajine za horizontom, v raji primálneho poznania, jednoty protikladov, transcendentných zážitkov, v slnkom prežiarenom sade zmyslového potešenia a bohatstva feminínnej intuície, voňavej trávy, kvetov a trilku vtákov, vo svete Milovníka, čaká na pána Jemnosťpána nový začiatok. Aby sa tak stalo, musí sa oslobodiť z matkinej nadvlády nad jeho duševným (a často aj sociálnym) životom, vytvoriť si hranice nielen medzi ID a Superegom, ale aj medzi sebou a vonkajším svetom, aby sám seba zakúšal ako samostatnú bytosť, individualitu, nie uväznenú vo večnom odpore a obrane, ale otvorenú skúsenosti. Pravé hrdinstvo muža posadnutého subpersonalitou Jemnosťpána spočíva v pochopení vlastnej obmedzenosti, vzdaní sa božských nárokov a zaujatí pokorného stanoviska. Práve pokorou a schopnosťou prijať podávanú pomocnú ruku sa podľa Josepha Campbella končí hrdinský cyklus. Znovuzrodenie v sebe obsahuje smrť, ktorá mu predchádza. Psychologická smrť pána Jemnostpána, kofrontácia s jeho Sizyfovským úsilím vo vzťahu k ženám a vlastným tieňom vytvára plodné podhubie pre rast novej stránky osobnosti.
Len pre poriadok, mali sme možnosť vidieť, že tak ako iné subpersonality, aj táto funguje v tesnom vzťahu s ďalšími archetypálnymi silami. Na scéne sa objavuje Trickster/Podvodník, ktorý sabotuje Jemnosťpánove pokusy o nadviazanie úspešných vzťahov so ženami a mužskí diváci ho rozpoznávajú na pozadí „akože” nevinného vyvyšovania sa a dobre maskovaného chvastúnstva. Ďalšou subpersonalitou, ktorá v tomto príbehu vystupuje a ktorej význam som už náležite objasnil, je Senex alebo Saturn. Potom tu máme citovo dištancovaného Apolóna, ktorý si cení poriadok, harmóniu, rozum a jasné vedomie. Spolu so Senexom dusia Mamičkinho maznáčika; zdroj lásky k zmyslovému a telesnému potešeniu, čím mu zabraňujú naplniť jeho potenciál a stať sa Milovníkom.
