Bikepacking je niečo, na čo sa mi ešte mojich kamarátov nepodarilo nahovoriť a preto sa na takéto výlety musím vydávať sama. Našťastie v Silk Road Mountain Race nás takýchto bláznov bolo viacero a tí ktorí to cestou vzdali ešte mali chuť na objavovanie Kirgizska pohodovým tempom. Keďže moja príprava úmyselne nezahŕňala naštudovanie si trasy (na moje šťastie, lebo by som to vzdala skôr, ako sa preteky začali), spoliehala som sa na odporúčania tých jazdcov, ktorí si nejaké časti trasy prešli pred samotnými pretekmi (áno, niektorí pricestovali do Kirgizska o dva týždne skôr, aby sa mohli šplhať po horách ešte dlhšie). Rozhodli sme sa teda spolu navštíviť jazero Son Kul a ja som potom sama pokračovala cez dolinu Burkhan, ktorá sa pre mňa stala highlightom celého výletu.
Poprosíme taxík pre 4 bicykle
Na to, aby sme sa dostali do oblasti jazera Son Kul sme sa museli presunúť 100 kilometrov cez centrálne planiny a hory Kirgizska. Aj napriek tomu, že sme nášmu šoférovi, Arifovi, jasne povedali, že máme 4 bicykle a milión vecí, on prišiel s autom plným vecí na piknik, dve hodiny po dohodnutom čase a jeho ženou, ktorá zatúžila po výlete. Trošku nám trvalo to všetko do auta napasovať a jeden bicykel musel ísť na strechu (našťastie nie môj), kde Arif nemal žiadne nosiče, ale rozprestrel koberec. Všetci sme dúfali, že bicykel cestou niekde nezletí. Zhodou okolností sme tiež boli na hlavnej trase pretekov (alebo možno ani nie, nakoľko v krajine fakt nie je veľa hlavných ciest) a stretávali sme cyklistov, ktorí to ešte nevzdali a šľapali po hroznej ceste cez serpentínky do mega kopca. Nám to trvalo 6 hodín autom, keby som to mala absolvovať na bicykli, potrebovala by som minimálne dva dni. Snažili sme sa priateľov cyklistov povzbudiť, no v aute sme sa všetci svorne zhodli, že by sme s nimi ani za nič nemenili.
Tma, hviezdna obloha a ticho
Potom, čo sme sa v polceste navečerali v jedinej reštaurácii v diere sveta, Kazarmane, a lokálni nám potvrdili, že ďalšia polcesta je na asfaltke a pôjde nám rýchlejšie, sa naša partia rozlúčila so zničenými cyklistami a vydala sa na cestu. Keď sa na to spätne pozerám, som rada, že sme ich poslúchli, lebo inak by sme tú cestu museli vytrpieť za denného svetla. Asfaltka sa zmenila na prašnú offroad cestu akonáhle sme prešli za značku mesta a už sa len zhoršovala. Slnko zapadlo a na stúpanie v tme si Arif netrúfal takže výrazne spomalil a Googlom vykalkulované 2 hodiny na cestu sa začali predlžovať. Pred sebou sme mali 60 kilometrov so serpentínkami do sedla a ďalších 40 kilometrov dole kopcom. Išli sme asi 20km/h. Všimla som si, že Arifovi sa nedalo zrýchliť ani na rovinke a tak som sa spýtala, čo sa deje, na čo sa okúňal zodpovedať. Na chvíľku zastal a skúsil otvoriť kapotu, no bola zaseknutá, tak sme išli ďalej. Až do momentu, keď auto zavrčalo a už sa nepohlo. Bolo 11 hodín v noci, okolo nás krásna hviezdna obloha a my sme boli v kopci niekde medzi Kazarmanom a Ak-Talom, našou destináciou. Premávka samozrejme žiadna a ja som už rozmýšľala, ako sa v aute poskladáme, aby sme sa vyspali. Nejako sa nám s Arifom podarilo otvoriť kapotu (už bolo jasné, že žiaden servis tomu autu predtým nerobil a ani mechanik z neho nebude) a spolu s Belgičanom Rubenom začali skúmať jej vnútro, vybrali a vyprášili filter, ale to bolo tak všetko. Po hodine, ako zázrakom, motor naskočil a aj napriek tomu, že sme pokračovali rýchlosťou slimáka, som bola rada, že sa vôbec hýbeme.
Klop, klop, ste doma a môžete nás ubytovať?
Ako sme tak pokračovali hlbokou nocou, Arifa začalo brať z cesty, evidentne unavený po 14 hodinách za volantom. Ostatní všetci spali (jeho žena dokonca prespala aj krízu s opravou auta) a tak v záujme záchrany životov som začala s Arifom konverzovať v zmeske ruštiny, slovenčiny a východoslovenčiny, len aby som ho udržala pri zmysloch. Počas dvoch hodín ako sme rolovali z kopca (našťastie, lebo do kopca by to auto už nezvládlo, ku koncu už mlelo z posledného) sme prebrali jeho rodinu, prácu, náš cyklovýlet a ešte veľa ďalších tém a pomaly sme dorazili do dedinky Ak-Tal. Boli 2 hodiny v noci a ako sme mohli čakať, v takej dedinke s pár ulicami o takom čase všetko spí. Na mapke sme mali zaznačené nejaké ubytovanie, no dopredu sme si nič nezjednali a nadôvažok sme zistili, že nie všetko, čo je v mapke zaznačené, aj naozaj existuje. Našťastie, už duchaprítomný Arif začul odniekiaľ muziku, šli sme za zvukom a našli sme... svadbu! Jeden z pripitých hostí si prisadol k nám do auta a navigoval nás k domom, kde sa dá ubytovať. Podotýkam, bola noc a všetko ostatné spalo, no náš nový kamarát a Arif boli rozhodnutí nás zachrániť a tak začali vytrubovať a vyklopkávať na brány, kde nám rozospatí majitelia povedali, že sú plne obsadení. Nakoniec sme našli jednu rodinu na konci dediny a o tretej v noci sa táto nekonečná cesta taxíkom konečne skončila. Arif so ženou na druhý deň hľadali automechanika a my sme si vďačne posadali na bicykle a vydali sa šľapať k Son Kul.
Krajina nekonečných pláni a naklonenej roviny
Začať v úpeku dňa s protivetrom nám dalo riadne zabrať, no 50 kilometrov mi ubehlo celkom rýchlo, lebo na rozdiel of mojej sólo jazdy tentokrát som mala spoločnosť: Joa, Emily a Rubena. Bolo jasné, že sme v turistickej oblasti, lebo sme míňali jurty a denných turistov, ktorí si fotografovali "autentických" nomádov. K jazeru sme prišli za západu slnka a naša zastávka bol čekpoint 3 v našich pretekoch Silk Road Mountain race. Mladí dobrovoľníci, ktorí tam čakali na jazdcov, boli radi, že sme im prišli robiť spoločnosť, lebo pretekári boli stále vzdialení minimálne jeden deň cesty. My sme zasa boli radi, že sme mohli ochutnať lokálne dobroty, zjesť domáce marmelády s čerstvým chlebom, porozprávať sa o živote v Afganistane a Pakistane, odkiaľ pochádzali naši dobrovoľníci a stráviť noc v teplučkej jurte, zatiaľčo vonku zavíjal studený vietor. Na ďalší deň sme ja a Ruben pokračovali, zatiaľčo sa Joe a Emily rozhodli oddychovať ďalší deň. Nekonečná cesta okolo jazera na otvorenej planine bola ideálna pre silný protivietor a veľmi demotivujúca pre jednu z nás dvoch (mňa), lebo sa mi vôbec nedalo napredovať. Celkom som sa tešila na kopce, lebo predstavovali vítanú zmenu a chránili ma pred vetrom. A keď sme natrafili na asfaltku dole kopcom, mojej radosti nebolo konca kraja. To, že sme spali v hoteli a mali bohatú večeru bola už len výborným zavŕšením tohto dňa, ktorý som si nechcela zopakovať.
Divé kone v doline Burkhan
Ako poslednú časť mojej cyklotrasy v Kirgizsku som si naplánovala 250 kilometrovú cestu dolinou Burkhan k jazeru Issykul na severovýchode krajiny. Išla som v protismere pretekov a mohla som aspoň mentálne povzbudiť jazdcov, ktorí mali pred sebou ešte pár stovák kilometrov. Tak som spoznala Poliaka Krzysztofa, ktorý mal krízový deň, ale vravel, že rozhovor so mnou mu ho trošku zlepšil, Škóta Karla, ktorý mal dobrú náladu aj napriek tomu, že musel opravovať defekty, Holanďana Jaapa, ktorý už nemal žiadne jedlo a tak som mu darovala pár svojich pár sáčkov cestovín a energy tyčinky, Maďara Baliho, ktorého z bicykla už riadne bolel zadok a Íra Davida, ktorý dal celý pretek na fixie bicykli s jedinou rýchlosťou. Natrafila som aj na Slovákov, Pištu a Daniela, ktorých zdolali žalúdočné problémy a ležali v zúboženom stave na kraji cesty, no nakoniec preteky dokončili. Všetci mali môj obdiv a rešpekt, lebo skončiť je jednoduché, ale pokračovať je znak vytrvalosti a odhodlania. Ja som si užívala jazdu cez dolinu, kde mi boli spoločníkmi polodivoké kone, občas domáci na koňoch alebo osloch a svište, ktoré predo mnou utekali do svojich nor. Niekedy som celé hodiny nestretla živú dušu a takýto čas mi bol vzácny. Myšlienky v hlave sa upokojili a hlavné priority týchto dní boli odkiaľ načerpať vodu, kde si zohrejem jedlo a kde nájdem miesto na spanie. Domáci, ku ktorým som zavítala na obed alebo poprosila o nocľah, boli aj trochu prekvapení z nečakanej návštevy, no so zvedavosťou ma privítali a pohostili tým, čo mali. Nikto nepýtal peniaze, no nebránili sa, keď som im ich z vďačnosťou natlačila do ruky. Aj pre nich boli dva minulé roky ťažké, bez príjmu z turizmu museli prežívať, ako sa dalo.
Cesta z kopca naspäť do normálneho života
Po troch dňoch v divočine Burkhan Valley prišiel čas vrátiť sa do civilizácie cez hrebeň Arabel. Našťastie, lebo počasie sa zvrtlo a z prekrásnych slnečných dní som sa zrazu ocitla v hmle so silným vetrom, mrholením a chladom v nadmorskej výške 4000 metrov. Na cesta dole som prvé kilometre musela pedálovať, aby som sa vôbec pohla. Zmrznuté prsty na rukách a na nohách som si začala cítiť až v nižších nadmorských výškach, kde sa mi na kopcoch aj ľahšie dýchalo. Moje telo si konečne zvyklo na aktivitu v takej nadmorskej výške a aj kondička sa mi výrazne zlepšila - akurát, ked som mala koniec môjho cyklovýletu na dosah. V dedinke Tonga pri jazere Issykul som stretla ďalších dvoch cyklistov, ktorí mali zajednané auto naspäť do Bishkeku, kde sme sa všetci mali stretnúť na záverečnej párty. Tak sme všetci spolu rozobrali bicykle a len tak, zrazu to všetko skončilo.
Ťažko sa mi dáva do kontextu, v čom bol tento výlet pre mňa dôležitý. Nedokončila som preteky, po ceste som stratila kopec vecí a zranenie so zrážky so senom mi znepríjemňuje bežný život doteraz. Mohla by som ľutovať, že som sa do toho vôbec dala. Ale neľutujem. Práve za tieto neočakávané udalosti som vďačná.
Napriek tomu, že žijem celkom netradične - v Ázii, v krajine, kde je pri moci vojenská vláda, ustavične stratená v preklade a každodennom chaose - som si na netradičnosť, riziko a rôznorodosť natoľko zvykla, že je to pre mňa niekedy monotónne a potrebujem sa prebudiť niečím úplne novým a nečakaným. Cyklopreteky v krajine ako Kirgizsko, o ktorej som nevedela absolútne nič a na ktoré som rozhodne nebola vytrénovaná, mi ukázali, že možností vytrhnúť sa z reality a získať nezabudnuteľné zážitky je ešte stále mnoho, aj keď to môže znamenať "zlyhanie" a zmeny plánov. Najlepšie je aj tak plánovať len to najdôležitejšie minimum. Veď posledné dva roky nič nebolo také, aké si človek naplánoval a tieto možnosti cestovať, spoznávania nových priateľov a krajín si teraz vážim. Po takomto výlete, kedy ma celé dni poháňal adrenalín nasledovalo obdobie emočného pádu do každodennej nudy a normálneho života, no tieto spomienky ma zasa nabudili na ďalšie preteky a výlet do krajín, ktoré nepoznám.
