Nedalo nám a odbočili sme smerom na Moeraki boulders, veď náš knižný "drsný sprievodca Novým Zélandom" nám prízvukoval, že je to niečo, čo sa oplatí vidieť. A to je už čo povedať, lebo v tej knihe bolo viacero miest označených ako "nudné" a "lepšie, keď z nich čím skôr odídete". Moeraki boulders boli úžasné, po prebrodení cez kúsok oceánu sa nám naskytol pohľad na obrovské nezvyčajne pravidelné guľaté balvany pohodené na pláži, ako keby sa práve nejaký obor dohral s guličkami.
Naším ďalším odpočívadlom bol Port Chalmers, prístavné mestečko, ktoré je domnelo dvojníkom mestečka Bisbee na juhu Arizony, ako ma, plný nadšenia, upovedomil môj Arizončan, až na rozdiel v priemysle medzi týmito mestečkami. Bisbee, pre zaujímavosť, je pôvodne baníckym mestom, zatiaľčo Port Chalmers evidentne profituje zo svojej pozície a prístavu. Jediné dni, kedy je Port Chalmers ako tak nažive sú piatok a sobota, keďže sme tam dorazili v pondelok, veľmi dlho sme sa tam nezdržali a radšej sme sa pobrali do Dunedinu. Napriek svojej ospalej náture, Port Chalmers má svoj charakter a pamätníkom poslednej expedície Roberta Falcon Scotta, ktorý sa vydal objavovať Antarktídu, na kopci týčiacom sa v strede dedinky, mi pripomenul bratislavský Slavín.
V Dunedine nás privítal náš kanadský hostiteľ Scott (podobnosť mien s hrdinom na kopci v Port Chalmers je čisto náhodná), ktorého sme si našli cez couchsurfing. Akokoľvek rada som mala spanie v kufri Winnie Loo, bolo príjemné sa zase cítiť ako človek so strechou nad hlavou a po horúcej sprche. Našou hlavnou náplňou v tomto študenskom mestečku bolo prechádzať sa po centre mesta v tvare osemuholníka, zablúdiť do galérie a kaviarničiek, prepašovať sa na univerzitu a nakúpiť čerstvú zeleninu na lokálnom sobotnom trhu. Ani nevieme ako a strávili sme tam päť dní, okrem iného ochutnávkou škótskeho tradičného jedla (Dunedin je považovaný za Edinburgh juhu, hlavne kvôli množstvu škótskych prisťahovalcov) haggis, čo sú ovčie vnútornosti zmiešané s mletým mäsom, ovsenými vločkami a ďalšími vecami, ktoré sa kuchárovi dostali pod ruku. Nakoľko nepravdepodobne to môže znieť, haggis, čo nám priniesli, bol chutnejší, ako jeho opis naznačuje. Ďalšou špecialitou, čo sme ochutnali, bol zajac, ktorého zastrelil Scottov kamarát a ktorého sme si vypitvali a upiekli pri príležitosti amerického obráteného sviatku vďakyvzdania. November na južnej hemisfére pripadá na máj a tak sa stalo, že sme tretí májový štvrtok mali hostinu.
Po nezvyčajne dlhom pobyte u niekoho, koho sme predtým (a ani potom) nikdy nevideli sme sa vybrali na otagský polostrov, ktorý je domovom kráľovských albatrosov a uškatcov. Taiaroa Head na samotom cípe polostrova je jediným miestom na svete, kde si tieto majestátne vtáky vytvorili svoju pevninskú kolóniu. Nám sa podarilo vidieť jedného, z diaľky vyzeral ako čajka, no, keď priletel bližšie, uvedomili sme si, s kým máme dočinenia. Ďalšou raritou polostrova sú uškatce, ktoré len tak ledabolo trávili svoje nedeľné odpoludnie na pláži. My sme narátali 5 dospelých a jedno bábätko čo bolo podľa Scotta nezvyčajné.
Na našu nespokojnosť, nastal čas, keď sme museli dať zbohom Scottovi a vydať sa ďalej, do najjužnejšie položeného mestečka Bluff, odkiaľ cesta vedie už iba na Južný pól a pár ostrovov. Výhľad z blízkeho majáku Nugget Point nás prinútil zamyslieť sa nad minulosťou, kedy sa objavitelia vydali v ústrety šíremu moru bez predstavy, kam pôjdu a či je niekde cieľ ich ciest. S týmito blúdnymi myšlienkami, sme pozorovali dúhu, čo vyšla neskôr nad majákom.
Z konca sveta sme nemali inú možnosť, ako ísť naspäť na sever. Náš roadtrip bol miestami prerušený stádom kráv, prechádzajúcimi sa po diaľnici, či nečakanou snehovou nádielkou, ktorá nás a naše tenisky prekvapila v Arrowtowne. O tom a o ľadovci bude posledná časť nášho zimného putovania s Winnie Loo.
