Zápisky z terénu

Písmo: A- | A+

Aj o tom, ako sa plány menia podľa počasia alebo nálady zúčastnených a práca v teréne vyjde buď podľa očakávaní alebo úplne inak.

Na hraniciach všetko alebo nič

Covid nám skomplikoval cestovanie do terénu a regióny prijali opatrenia, ktoré sú prísne a bežným ľuďom sa nedovoľujú pohybovať medzi regiónmi bez dvojtýždňovej karantény. Nám sa ich s trochou šťastia darí okabátiť. S tímom vyrážame skoro ráno, s nádejou, že pred východom slnka sú ešte všetky checkpointy bez dozoru. Väčšinou to platí a ja sa tak učím podstatnú lekciu mjanmarskej nátury: ranné vtáča ďaleko doskáče . Na jednom checkpointe po nás chcú identifikačné doklady, ktoré si máme vyzdvihnúť na ceste naspäť, no keďže ani sami nevieme, kedy sa budeme vracať, otáčame sa a ideme okľukou k ďalšiemu prechodu. Môj tím túto cestu nepozná a Google Maps nás zaviedli do vojenského pásma a tak sa po troche blúdenia zasa otáčame a vraciame sa na cestu pre bežných ľudí. Ujo na hraniciach sa tvári dôležito, ale necháva nájsť prejsť, ani mu nemusíme ukázať potvrdenia od regionálnej vlády. Stačí mu trošku nadvihnúť sebavedomie tým, že s ním prehodím zopár slov po anglicky, poviem odkiaľ som a už sme vybavení. Po novom roku a s klesajúcimi číslami nakazených ale verím, že ujovia na hraniciach medzi regiónmi trochu poľavia a bude sa nám dať ľahšie vykecať a bez zbytočných problémov nás pustia. 

50km za tri hodiny

Do dedín sa trmácame rýchlosťou blesku. Niekedy máme šťastie na vyasfaltovanú cestu, častejšie však na prašnú a v tom horšom prípade aj na vydláždenú kameňmi. Odhadom času, ktorí mi dávajú miestni už neverím, odzrkadľuje sa v nich ich optimizmus a ja viem, že takmer určite bude cesta trvať dvakrát dlhšie, ako mi je povedané. Jazda do dediny Amar na konci sveta je nekonečná, možno preto, že sme všetci hladní. Rovná cesta, nikde nič. V hlave mi víria úvahy, keď dostaneme defekt, koho zanecháme na mieste čakať na pomoc. Míňame úseky, kde budujú cestu veľmi prastarým štýlom a možno tak za rok bude hotová. Úzke mosty po nami vŕzgajú a ja premýšľam, či všetci vieme plávať. V aute sa nič nedá robiť, lebo mobilný signál je medzi dedinami nespoľahlivý a nadhadzuje to tak, že sa nedá spať ani pracovať na počítači bez toho, aby mi nebolo zle. Yamin z nášho tímu je na týchto cestách pravidelne zle a tak zastavujeme, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu a my sa pokochali výhľadmi. 

Dopravná špička v teréne
Dopravná špička v teréne 
Vŕzgajúce mosty
Vŕzgajúce mosty 
Konštrukcia cesty
Konštrukcia cesty 
Z auta je výhľad na ryžové políčka
Z auta je výhľad na ryžové políčka 

Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom

Výjazdy do terénu, kde nikto nerozpráva po anglicky, mi výrazne zlepšili znalosť mjanmarčiny. A domáci sú väčšinou milo prekvapení a zabudnú aj na to, že v tejto krajine platia prísne pravidlá kontroly cudzincov a to, kde sa pohybujeme. Mjanmarsko má dosť prísnu imigračnú politiku a cudzinci sa musia všade preukázať, nahlásiť a vypisovať dlhé formuláre, aby o našich krokoch stále všetci vedeli. Koronavírus má ale tu výhodu, že ma niekedy vďaka rúšku niekedy nespoznajú ako cudzinku. Nedávno sa mi dokonca podarilo majiteľa penziónu okabátiť, že som domáca a mohla som sa ubytovať, ako ostatní. Čo som ale nevedela, že oficiálne cudzincov v tomto období nemôže ubytovať a ráno si uja na recepcii našla imigračná polícia a on sa až od nich dozvedel, že ubytoval cudzinku. To, že na ďalšiu noc už nocľah mať nebudem mi bolo jasné, ale v duchu má hrial dobrý pocit, že sa mi podarilo niekoho presvedčiť, že som z Mjanmarska. 

Spájanie príjemného z užitočným

Môj tím je za každú blbosť, ak je zaujímavá. Raz sme sa v tme išli pozrieť na tisícročné ruiny, ktoré ledva bolo vidno, ak sme si na ne posvietili mobilmi a pri ceste naspäť sme skoro zapadli do blata, lebo som opäť navigovala podľa Google maps, ktoré nemali správne zaznačené cesty. To mi prvýkrát nebolo všetko jedno, lebo by nás v tých končinách určite nikto nenašiel, no našťastie sa nám podarilo dostať sa naspäť na normálnu cestu. Inokedy sme si dali okľuku na pláž, ktorá bola blízko dediny, ktorú sme navštívili alebo sa vydali do kaviarne, ktorá bola podľa domácich "hneď tuto, za rohom". Cesta k nej nám trvala dve hodiny a v hmle sme sa štverali po ceste, ktorá bola lemovaná strmými zrázmi do údolia. Či to stálo za to? Samozrejme! Spravili sme si gýčové fotky a vydali na cestu naspäť do hotela. 

Cesta do kaviarne
Cesta do kaviarne 
Kaviareň s názvom "Späť do rokov '90"
Kaviareň s názvom "Späť do rokov '90" 

Čas je pojem neznámy

Všetky stretnutia sa organizujú telefonicky a ani keď nám dedinčania stretnutia potvrdia, nemôžme si byť istí, že sa aj naozaj uskutočnia. Lebo: dedinčania práve zbierajú úrodu v poliach alebo sa vedúci dediny vydal do mesta niečo vybaviť. To, aby nám oznámili tieto zmeny vopred ich nenapadne a my sa tak do dedín trmácame nadarmo. Keďže je našou úlohou zistiť, či by mali záujem o vybudovanie malej solárnej elektrárne, aby mali obyvatelia dediny elektrinu, bez diskusie s dedinčanmi sa nevieme pohnúť s projektom ďalej a musíme sa do tej istej dediny vrátiť viackrát. To, že sa dohodnuté stretnutia nekonajú v dohodnutom čase spomínať asi ani nemusím. V dedine to všetko funguje akosi prirodzene - keď sa všetci zhromaždia, keď príde ten a ten, keď sa najeme... Pýtať sa na to, že kedy sa tieto udalosti uskutočnia v časopriestore, je úplne zbytočné. 

Mobilná pracovňa

Výhodou našej práce v teréne je, že máme zabezpečený prístup na internet, keďže navštevujeme dediny, kde sa nachádzajú telekomunikačné veže, ktoré sú tiež zásobované solárnou elektrinou. Ja sa tak môžem rozložiť v niekoho obchode alebo reštaurácii a pracovať s minimálnym rozptýlením. Až na momenty, kedy sa okolo mňa zhromaždia zvedavé deti a pozerajú, čo to robím a ako tá moja mašinka zvaná počítač funguje. Alebo keď sa majiteľka obchodu snaží so mnou nadviazať spoločenskú konverzáciu a vypytuje sa na to odkiaľ som, kde bývam, čo robím a či som vydatá. 

Co-working priestor v miestnom obchodíku
Co-working priestor v miestnom obchodíku 

Pohostinnosť nadovšetko

Dedinčania sú si vedomí, že sme si dali tú námahu pricestovať do ich odľahlej dediny s úmyslom elektrifikácie a väčšinou nás štedro pohostia čajom a drobnosťami a ak sme u nich v čase obeda tak aj domácou jednoduchou, no vynikajúcou stravou. Ak potrebujeme zmapovať dedinu alebo chceme navštíviť obyvateľov a popýtať sa na ich životný štýl, ľudia nás sprevádzajú po dedine, predstavia tým, ktorých chceme vyspovedať, pozvú do ich domovov a trpezlivo odpovedajú na naše - pre nich možno nezvyčajné - otázky: "Na čo by ste chceli používať elektrinu?" "Máte nejaký nápad na podnikanie, ak bude vo vašej dedine zavedená elektrina?" "Koľko by ste zvládli platiť za mesačný účet?" Tieto stretnutia mi ponúkajú jedinečnú príležitosť nazrieť do života bežných ľudí, zistiť, na čom im záleží a s čím majú ťažkosti. Niekedy mi to príde veľmi podobné so životom mojej babky na slovenskej dedine pred dvadsiatimi rokmi a tak s tým, čo mi hovoria, viem aj stotožniť. 

Domáca strava nemá obdobu
Domáca strava nemá obdobu 

Pri mojej práci sa spolieham na svoj tím, ktorý všetko zariaďuje a má tú magickú schopnosť sa prispôsobiť neočakávaným situáciám. Ich nevyvedie z miery to, ak sme do nejakej dediny cestovali nadarmo alebo ak sa stretneme s odmietnutím. Cestovanie je pre nich dobrodružstvo a aj keď nám plány nevychádzajú, väčšinou splníme svoj cieľ a nájdeme dediny, ktoré môžeme zásobovať elektrinou. Tento rok máme za úlohu nájsť 50 nových dedín, čo v praxi s našou doterajšou 25 percentnou úspešnosťou znamená, že musíme zavítať do minimálne 200 odľahlých dedín. Stovky hodín v aute, tisícky kilometrov. Nové miesta, noví ľudia a nové zážitky. Zatiaľ ma to baví. 

Na jednom z úspešných stretnutí s dedinčanmi
Na jednom z úspešných stretnutí s dedinčanmi 
Niekedy sa nám podarí zapojiť aj premietacie zariadenie
Niekedy sa nám podarí zapojiť aj premietacie zariadenie 
Aj tak, kde nie je cesta, no je vôľa, ísť sa dá
Aj tak, kde nie je cesta, no je vôľa, ísť sa dá 
Skryť Zatvoriť reklamu