Kamala Ibrahim Ishag je sudánska umelkyňa, ktorej diela sa dotýkajú tém feminizmu, prírody, aktivizmu či sudánskych tradícií. Pre jej tvorbu sú dôležité spomienky na detstvo, ktoré sú častým impulzom k maľovaniu - rovnako ako príbehy, ktoré počúvala od svojich starých mám. Cez jej maľby sa dozvedáme o spôsobe života Sudáncov, o ich každodenných starostiach, myšlienkach či zvyklostiach.
Zo Sudánu do Londýna
Ishag pochádza z mesta Omdurman, odkiaľ sa však s rodinou presťahovala do hlavného mesta Sudánu Khartoum. Aj keď presun do Khartoumu jej umožnil vyštudovať jedinú verejnú umeleckú školu, je to práve Omdurman, na ktorý Kamala spomína najradšej. Sama hovorí, že keď z Omdurmanu odišli, bolo to “akoby sme opustili raj.” [1]
Khartoum bol rušný a hlučný. A koľajnice vedľa domu, kde v noci prechádzali vlaky, situácii veľmi nepomohli. Kamala si želala byť späť v Omdurmane, kde jej spánok bol pokojný a ničím nerušený.
Bývanie v hlavnom meste jej avšak otvorilo možnosť študovať na umeleckej škole, ktorú dokončila ako jedna z prvých žien. Odtiaľ sa dostala do londýnskej Royal College of Art v odbore nástenná maľba, neskôr knižná ilustrácia, typografia a litografia.
Blake, Bacon a deformované figúry
Londýn bol pre ňu zásobárňou umeleckých inšpirácií - práve tu prvýkrát videla diela Williama Blakea, ktorý jej tvorbu významne ovplyvnil. Druhou dôležitou inšpiráciou bol Francis Bacon, najmä jeho deformované figúry. “Tie figúry ma fascinovali,” [2] spomína.
Po štúdiu v Londýne sa vrátila do Sudánu, kde začala vyučovať na College of Fine and Applied Art, na ktorej predtým študovala. Vyučovala tu do roku 1990, kedy sa rozhodla opustiť svoje miesto ako protest proti zrušeniu programu, ktorý umožňoval štúdium aj znevýhodneným mladým ľuďom - program bol zrušený rok po prevrate iniciovanom Omarom al-Bashirom, ktorý v Sudáne vládol totalitným spôsobom až do roku 2019.
“Keď sa rozhodli zatvoriť program, uvedomila som si, že sa vláda rozhodla postupne zničiť umeleckú univerzitu. Tak som spísala svoju rezignáciu do jednej vety a odovzdala som ju dekanovi,” [3] spomína Ishag.
Po opustení školy sa spolu so svojím manželom presťahovali do Ománu - žili tam až do roku 2012, kedy sa vrátili naspäť. Situácia pre umelcov stále nebola priaznivá, ale to Kamalu nezastavilo pred vystavovaním svojich diel a zúčastňovaním sa na výstavách v Sudáne či v zahraničí.
Khartoumská škola
Meno Kamala Ibrahim Ishag sa spája s dvomi umeleckými skupinami: s tzv. Khartoumskou školou a s The Crystalist Group.
Khartoumská škola vznikla ako reakcia na vyhlásenie sudánskej nezávislosti od Britského impéria v 1956. Počas britskej nadvlády sa umenie v Sudáne zakladalo na západných tradíciách - po vzniknutí samostatnej Sudánskej republiky (1956-69) sa začali objavovať otázky ohľadom národnej identity [4]. Jednou z odpovedí bola Khartoumská škola.
Khartoumská škola bola jednou z prvých modernistických skupín na africkom kontinente4. Jej členovia do svojich diel pridávali znaky afrického a arabského umenia – kaligrafiu, islamské ornamenty či africké masky. Námety čerpali zo sudánskych dejín a kultúry.
Kamala do skupiny prispela svojím zobrazením sudánskych tradícií, pričom jej najväčšou inšpiráciou bol “zār” - ceremónia vyháňania démonov zo žien. Počas zār-u ženy tancujú a spievajú, aby odohnali zlých duchov. Ide o tajný rituál, takže Kamala nesmela byť v rovnakej miestnosti, ani fotografovať - dovolili jej len skicovať za oknom [2].
The Crystal Group
Druhá skupina, s ktorou je Kamala spájaná, je konceptuálna The Crystalist Group – väčšinou sa píše, že ju priamo založila, ale ako sama hovorí, pravda je trochu iná.
Keď v roku 1974 namaľovala obraz Ženy v kryštálových kockách (Women in Crystal Cubes), dvaja študenti sa inšpirovali jej transparentným štýlom. Jeden z nich, Muhammad Hammid Schaddad, neskôr napísal manifest k tomuto novému smeru - The Crystalist Manifesto.
Manifest sa dotýkal tiem ako čas, poznanie, priestor, krása či jazyk – hlavnou myšlienkou bolo uvedomenie si, že všetko na svete má dvojitú esenciu, pričom sa tieto dve esencie vzájomne dopĺňajú a neprotirečia si. Ďalšou dôležitou myšlienkou bola relatívnosť pravdy.
“Uzatvoríme zopakovaním, že kryštál je popretím objektivizácie vecí. Je to nekonečná transparentnosť. Maľovali sme kryštál, rozmýšľali sme o kryštáli, a tak vznikla Kryštalická vízia,” [5] píše Schaddad v závere manifestu.
Preto tvrdenie, že Kamala skupinu založila, je nesprávne. Zatiaľ čo sa Ishag venuje výhradne maľbe, členovia The Crystalist Group uprednostňovali happeningy (činnosti, eventy alebo situácie, ktoré sú povýšené na úroveň umenia) - Schaddad napríklad usporiadal happening Výstava usadeného ľudského tvora (The Exhibition of the Seated Human Being, 1971), kde na ponúkal svoje diela výmenou za určitý počet bozkov.
Rozprávanie sa s rastlinami
Jednou z Ishaginých kľúčových tém je príroda: “Verím, že rastliny a ľudia sú jedno a to isté,” hovorí o svojom vzťahu k rastlinám. Veľká časť jej domu je obsadená stovkami rastlín. Často sa s nimi rozpráva, lebo verí, že rastliny dokážu vnímať ľudské emócie: “Netvrdím, že ma môžu počuť, ale dokážu ma vnímať.” [2]
“Keď mi niektorá z kvetín nerozkvitne, tak sa jej opýtam ´Prečo?´, a o niekoľko dní už kvitne,” hovorí, ale dodáva, že vie, že jej veľa ľudí neverí. “Nech to ľudia skúsia!” [2] vyzýva.
Ishag rada spomína na svoje rodné mesto, ku ktorému sa vrátila v maľbe Bait Al-Mar (2019). Je to mapa susedstva, v ktorom strávila detstvo. Často bývala so svojimi starými matkami, ktoré jej rozprávali mnoho príbehov.
Maľba zároveň poukazuje na dôležitosť vzťahov medzi Sudáncami - korene stromov sú navzájom pospájané, ani jeden nie je nechaný osamote.
Na komunitu odkazuje aj maľba Eva a Eva (Eve and Eve, 2016). Ishag tu znázorňuje smútiacu ženu, ktorú po smrti blízkej osoby navštívia ostatné ženy, aby jej pomohli v ťažkej situácii.
Polika v Ishaginých maľbách
Kamala sa neštíti ani tém, ktoré kritizujú politickú situáciu v Sudáne. Žiaľ pre mučeníkov (Blues for the Martyrs, 2022) zobrazuje obete protestov v roku 2019, ktorých telá boli hodené do rieky Níl.
V 2019 bol po 30-ročnej vláde zvrhnutý prezident Omar al-Bashir. Po prevrate nastali roztržky o tom, kto bude viesť novú vládu - nasledovali mnohé protesty, pričom za najkrvavejší sa považuje ten z 3. júna. Do súčasných dejín sa zapísal ako Khartoumský masaker, pričom zomrelo cez 100 ľudí a cez 70 ich bolo znásilnených.
Ishag v maľbe opäť zdôraznila dôležitosť komunity - obete sú navzájom pospájané, sú v spoločných bublinách. Pýta sa, kto boli títo ľudia, kto ich stratil, ktorá rodina teraz žiali.
Komunita je dôležitou súčasťou nielen jej tvorby, ale je aj pevnou súčasťou sudánskej kultúry a spôsobu rozmýšľania.
Zaujala vás tvorba Kamaly Ibrahim Ishag? Ktoré z diel alebo tém vás zaujali? Dajte vedieť do komentárov!
Zdroje:
1 - Kamala Ibrahim Ishag: States of Oneness│Serpentine (2022)
2 - Frieze Masters Podcast, Kamala Ibrahim Ishag & Hans Ulrich Obrist (2023)
3 - Radio Dabanga, Interview: Kamala Ibrahim Ishag (2020)
4 - Sudan Memory, The Khartoum School: The First Sudanese School in Modern Arts
5 - Muhammad Hamid Shaddad, Naiyla Al Tayib, Hassan Abdallah, Hashim Ibrahim, Kamala Ibrahim Ishaq, The Crystalist Manifesto (1976)
Ďalšie zdroje:
Serpentine, Sharjah Art Foundation, the Africa Institute: Kamala Ibrahim Ishag: States of Oneness (2022)
