Ľudí počas Viktoriánskej doby uchvátili správy o nadprirodzene – duchovia, mýty či spiritualita sa stali predmetom ich záujmu. Prečo ich však nevysvetliteľné natoľko fascinovalo?
Príchod priemyselnej revolúcie priniesol okrem technologického a vedeckého pokroku aj nové problémy. Zlé pracovné podmienky, detská práca, ničenie prírody či bezcieľny život boli len niektoré z nich.
Preto nadprirodzeno v ľuďoch vzbudzovalo prirodzený záujem - išlo o formu úniku pred problémami doby a všedným životom.
Kultúra prechádzala zmenami – od vynálezu fotografie až po meniaci sa vzťah ku drogám či sexu. Rástol záujem o literatúru, divadlo a balet, ktorých príbehy sa častokrát týkali nadprirodzených bytostí - napríklad víl. Najobľúbenejšie boli diela Williama Shakespeara.
To všetko bolo zdrojom inšpirácie terajších maliarov, ktorí hľadali spôsob ako reagovať na všadeprítomnú industrializáciu. Vznikol tak žáner tzv. Vílích obrazov.
Maliar so schizofréniou: Richard Dadd
Najkomplikovanejším maliarom žánru je Richard Dadd. Maľoval už od detstva, väčšinou ilustrácie obľúbených kníh - najmä tých od Shakespeara. Zaujímal sa o alchýmiu, čo ho v roku 1842 priviedlo až do Egypta.
Ťažko povedať, čo sa odohralo na tejto ceste, ale Richarda to poznamenalo do konca života. Prvé náznaky, že niečo nie je v poriadku, zaznamenal v listoch: “... často ležím v noci a napadajú mi tak divoké predstavy, že niekedy pochybujem o jasnosti mojej mysle...”
Po návrate z Egypta netrvalo dlho, kým sa začali šíriť reči o jeho čudnom správaní. Prestal sa stretávať s priateľmi, myslel si, že ho niekto sleduje a konzumoval len vajíčka a pivo.
Richardova paranoja vyvrcholila zavraždením vlastného otca. Polícii neskôr povedal, že zabil muža, ktorý predstieral, že je jeho otec. Rozkázal mu to boh Osiris pomocou hviezd. Pokračoval, že bol vyvolený zabijak a syn Slnka.
Dadd strávil zbytok života v ústave pre ľudí s mentálnymi poruchami – psychiatri dnes predpokladajú, že trpel formou schizofrénie, rovnako ako jeho traja súrodenci.
Jeho najznámejším dielom je Veľdielo vílinho drevorubača (The Fairy Feller’s Master-Stroke). Rušná scéna je zakrytá steblami trávy, čo sťažuje schopnosť orientovať sa v obraze.
Obraz je plný symbolov - napríklad postava v nižšej časti obrazu sa snaží pomocou kladiva rozlúsknuť orech, ktorý Dadd často využíval ako symbol svojho detstva.
Dadd namaľoval široké spektrum postáv, vrátane kráľovnej a kráľa víl zo Shakespearovho Sna noci svätojánskej - Titaniu a Oberona. Niektorí preto predpokladali, že išlo o scénu z príbehu. Dadd však k obrazu napísal báseň, v ktorej poprel akýkoľvek jeho význam – vyzval ľudí, aby si zmysel našli sami.
Shakespeare ako hlavná inšpirácia
Shakespearove diela sa stal hlavným zdrojom inšpirácie mnohých maliarov, vrátane trojice Paton - Turner - Landseer.
Joseph Noel Paton sa ako jeden z mála maliarov žánru zaujímal o škótske a keltské mýty a folklór.
Medzi jeho najznámejšie diela patria Zvada medzi Oberonom a Titaniou (The Quarell of Oberon and Titania) a Zmierenie Oberona a Titanie (The Reconciliation of Oberon and Titania).
Ide o scény zo Sna noci svätojánskej - Titania a Oberon sa hádajú o vlastníctvo ľudského dieťaťa. Vo Zvade je pár obklopený mnohými postavami, ktoré medzi sebou bojujú, zbližujú sa či robia rôzne “huncútstva”. Medzi Titaniou a Oberonom je odstup, ktorý naznačuje napätie.
Naopak v Zmiernení stojí pár v objatí, ktoré značí harmóniu.
Prvý obraz zaujal aj spisovateľa Lewisa Carolla, ktorý v ňom napočítal až 165 postáv.
Joseph Mallord William Turner namaľoval Jaskyňu kráľovnej Mab, ktorá bola pôrodnou babicou víl. Mab pomocou snov odhaľovala skryté želania - možno aj preto je krajina hmlistá, akoby sme sa my sami ocitli vo sne.
Aj Edwin Landseer, známy pre svoje obrazy zvierat a najmä psov, dostal zákazku na scénu zo Sna noci svätojánskej. Landseer sa ani tu nevzdal svojej záľuby maľovať zvieratá, a preto v obraze nájdeme zajace a hlavu osla na mužskom tele. Niektorým sa nepáčilo príliš realistické zobrazenie osla – tvrdili, že znevažuje celkové fantazijné dielo.
Víla Fitzgerald
John Anster Fitzgerald nezískal svoju prezývku “víla Fitzgerald” len tak. Víly boli hlavným motívom jeho obrazov. Narozdiel od ostatných nemaľoval scény zo Shakespearových diel, ale vytváral vlastné imaginácie.
Fitzgeraldove chaotické scény sú plné farieb, najmä červenej, modrej a fialovej. Nezabúdal ani na zvieratá. Maliar si dal záležať na detailoch, pomocou ktorých rozprával príbeh.
Jeho diela zobrazujú každodenný život víl - ich stretnutia s ľuďmi, oslavy, prácu... Maliar dokázal vytvoriť alternatívny svet nadprirodzených bytostí.
Existujú teórie, že Fitzgeraldovi pri tvorení “pomáhali” drogy. Vo Viktoriánskom období sa často užívalo ópium, ktoré maliar pravdepodobne užíval. Historici sa domnievajú, že práve ópium mohlo podnietiť Fitzgeraldovu bizarnú a divokú fantáziu.
Maliarky a vílie obrazy
V žánre vílích obrazov nájdeme aj zopár maliarok a ilustrátorok, aj keď podstatne menej než ich mužských kolegov. Dôvodom bola doba, v ktorej ženy neboli mužom rovnocenné, a preto boli ukrátené o mnohé príležitosti.
Našlo sa však niekoľko žien, ktoré dokázali maľovať a kresliť aj napriek nepriaznivosti doby.
Amelia Jane Murray pochádzala z ostrova Man. Detailné zobrazenia prírody, prostredia a zvierat svedčia o tom, že Amelia ostrov podrobne poznala. Zdrojom jej inšpirácie bol aj manxský folklór, ako sa nazýva kultúra ostrova.
Aj Eleanor Vere Boyle milovala prírodu, ktorá nesmela chýbať v žiadnej z jej ilustrácií. Aj keď bola jednou z prvých žien, ktorej diela boli známe verejnosti, kvôli statusu jej rodiny nemohla mať výstavy ani sa ilustrovaním živiť.
Víly sa v jej dielach objavili pri ilustrovaní Andersenových Rozprávok, konkrétne Palculienky - samotný spisovateľ vyjadril obdiv nad jej obrázkami: “Žiadna z mojich kníh nevyzerala tak nádherne, ako táto.”
Na konci žánru
Poslední maliari tohto žánru sú Richard Doyle a Arthur Rackham.
Richard Doyle, strýko spisovateľa Arthura Conana Doyla, bol ilustrátorom detských kníh a karikaturistom. Bol však známy svojou nespoľahlivosťou - ilustrácie opakovane dodával neskoro, ak vôbec.
Spolupráca s Doylom bola náročná - raz tvrdil, že kresby nemohol dodať načas, nakoľko nemal doma ceruzky.
Posledným oficiálnym umelcom žánru je ilustrátor Arthur Rackham. Rovnako ako jeho predchodcovia, aj on ilustroval Shakeaspeara.
Rackham sa venoval najmä detským rozprávkam a legendám. Svoje postavy zobrazoval najprv detsky, v neskorších dielach aj magické postavy boli realistickejšie - pravdepodobne sa inšpiroval secesným umením.
Ktoré diela vás zaujali najviac? Dajte vedieť v komentároch!
Zdroje:
http://www.tate.org.uk/learn/online-resources/glossary/f/fairy-painting
Richard Dadd and the Fairy Feller’s Master-Stroke | American Journal of Psychiatry
(52) The Symbolism of Richard Dadd | Peter Ogwen Jones - Academia.edu
Fairy Paintings - Magical Examples of the Victorian Fairy Painting Era
