Iluminácie stredovekých rukopisov dokážu vyvolať rôzne emócie – od údivu z detailov a farebnosti, až po smiech vyvolaný ich bizarnou podobou. Tzv. Facundus Beatus (1047) je jedným z tých rukopisov, ktoré ohúria a prekvapia svojimi jedinečnými ilumináciami.
Facundus Beatus
Vytvorený v roku 1047 pre kráľa a kráľovnú Leónu a Kastílie, Facundus Beatus je jedným z dvadsiatich deviatich dochovaných kópií [1] pôvodného rukopisu napísaného Beatom z Liébany.
Beatus žil približne v rokoch 730 až 800 a ako teológ napísal Komentáre ku Zjaveniu sv. Jána. Jeho ďalším dielom je Aduersus Elipandum, ktoré napísal spolu s biskupom z Osmy, Etheriom. Spis je kritikou toledského arcibiskupa Elipanda, ktorý uznával “adoptionizmus”; presvedčenie, že Ježiš Kristus bol “adoptívnym” synom Boha. [2]
Stretnutie s biskupom z Osmy a následné napísanie Aduersus Elipandum ovplyvnilo finálne znenie Komentárov. Prvá verzia z roku 776 sa prevažne venovala interpretácii jednotlivých častí Zjavenia. Nasledovali upravené verzie z rokov 784 a 786. Kritika Elipandových kacírskych názorov ovplyvnila poslednú verziu tak, že sa z nej stala polemika proti heretikom. [2]
V Komentároch ku Zjaveniu sv. Jána je zaujímavý vzťah medzi textom a ilumináciami. Beatus najprv začína úryvkami zo Zjavenia, ktoré nazval “storia”. Za úryvkom nasleduje iluminácia danej časti a potom jej interpretácia, zvaná “explanatio”. Je nutné poznamenať, že Beatus nenapísal všetky interpretácie, ale “pozliepal” rôzne spisy cirkevných otcov – napríklad sv. Augustína, sv. Ambróza, Izidora zo Sevilly či sv. Hieronyma. [3]
Z počtu dochovaných kópií môžeme usúdiť, že na stredoveké pomery boli Beatove Komentáre populárne. Svedčí o tom aj fakt, že v roku 1047 bola dokončená kópia pre Ferdinanda I a Sanchu, kráľovský pár Leónu a Kastílie. Poznáme ju pod názvom Facundus Beatus, pomenovanú podľa jej ilustrátora.
Kráľovskú podporu dokazuje výzdoba plná zlatých, strieborných a fialových farieb. Samotné iluminácie spadajú do mozarabského štýlu. Mozarabi boli kresťania žijúci v moslimskej časti Pyrenejského polostrova, čiže ich umelecká tvorba bola ovplyvnená moslimským a arabským umením. Tento vplyv vidíme najmä v častom využívaní podkovových oblúkov a vo výrazných farbách.
Beatove Komentáre a Zjavenie sv. Jána
Zjavenie sv. Jána je posledná kniha Biblie, v ktorej sv. Ján píše o svojich víziách. Je bohatá na alegórie a symboly, preto sa stala cieľom bádania mnohých učencov a neskôr vedcov.
Ján v nej predpovedá druhý príchod Krista a varuje hriešnikov pred hnevom Boha. Medzi najznámejšie časti Zjavenia patrí opis štyroch jazdcov Apokalypsy, Antikrista či Babylonskej neviestky.
Na začiatku rukopisu nájdeme scény, kde Ján dostáva od Boha písmo a následne ho odovzdáva siedmim ázijským cirkvám. Nasleduje mapa sveta (mappa mundi). Zem je rozdelená do troch kontinentov, pričom vľavo dole sa nachádza Európa, vpravo Afrika a Ázii patrí horná polovica mapy.
Beatus do svojich Komentárov zaradil aj Hieronymove Komentáre knihy proroka Daniela. Preto aj na začiatku rukopisu nájdeme zobrazenia štyroch monštier, ktoré mali znázorňovať štyri kráľovstvá - babylonské, médsko-perzské, grécke a rímske. Babylonské kráľovstvo má podobu leva s orlími krídlami, médsko-perzské znázorňuje medveď, grécke leopard s krídlami a rímske monštrum s desiatimi rohami, pričom jeden z nich má ľudské oči a ústa. [4]
Pre Zjavenie (a celé Sväté písmo) je dôležitá číselná symbolika. Konkrétne v Zjaveniu sa môžeme stretnúť s opakujúcim sa číslom štyri – štyri živé bytosti či štyria jazdci apokalypsy.
Štyri živé bytosti sa objavujú aj v Knihe proroka Ezechiela ako cherubíni - sú to okrídlené bytosti, ktoré majú podobu leva, býka, orla a muža. Bytosti sa časom stali symbolmi štyroch evanjelistov. V rukopise túto scénu nájdeme ako víziu baránka obklopeného anjelmi a samotnými bytosťami. Tie sú vyobrazené spoločne s Ezechielovými kolesami, nakoľko majú byť nositeľmi Božieho trónu.
Po predstavení živých bytostí začne baránok otvárať sedem pečatí. Z prvých štyroch vyjdú kone s jazdcami – poznáme ich pod názvom štyria jazdci apokalypsy. Ako prvý vyjde biely kôň, ktorého jazdec má luk a korunu. Druhý jazdec má meč a červeného koňa, tretí má váhy s čiernym koňom. Posledný jazdec je Smrť na bledom koni, ktorého nasleduje Peklo.
Pod úryvkom nachádzame explanatio - prví dvaja jazdci sú identifikovaní ako “slovo kázania” (biely kôň) a “budúce vojny” (červený). Pokračuje vysvetlenie: “Pretože tí, ktorí vieru len predstierajú, bojujú proti Cirkvi. Títo sedia na červenom koni. Idú a bojujú proti víťaznej Cirkvi na bielom koni...” [5]. Preto aj na samotnej iluminácii spolu bojujú.
Tretí kôň reprezentuje duchovný hladomor v Cirkvi a štvrtý pokrytectvo a pretvárku. Scéna s jazdcami je podľa Komentárov alegóriou na boj kazateľov viery s vojnami v rámci cirkvi, “hladom” po Božom slove a falošnými prorokmi. [5]
Zaujímavá je iluminácia “Otvorenie šiestej pečate - Zemetrasenie”, najmä ilustrátorova snaha zobraziť samotné zemetrasenie. Najlepšie sa dá všimnúť pri kopci napravo, kde ľudia doslova stratili pevnú zem pod nohami. Facundus znázornil aj sčernené slnko, krvavý mesiac a hviezdy, ktoré spadli na zem.
Podľa explanatio sú všetky nebeské telesá časti Cirkvi, pričom pod slnko patria “múdri, ktorí správne veria” a pod mesiac “ignoranti - heretici, pokrytci a odpadlíci”. [5]
Po otvorení poslednej pečate dostanú anjeli sedem poľníc. Postupne zatrúbia na všetky, čo prinesie rôzne katastrofy. Keď napríklad zatrúbi piaty anjel, na zem spadne hviezda a vypustí dym, z ktorého vyjdú kobylky "s mocou ako škorpióny".
V prvom obraze sa kobylky naozaj podobajú na škorpióny, nakoľko ich podrobnejší opis sa nachádza až o pár riadkov nižšie. Podľa neho vyzerajú ako kone, majú zlaté koruny, ľudské tváre a vlasy, levie zuby, náprsný pancier, krídla a chvost ako škorpión. Nakoľko muselo byť pomerne náročné predstaviť si tieto “kobylky”, v rôznych kópiách Komentárov nájdeme ich rozdielne verzie.
Pre porovnanie s Facundovou verziou – vo francúzskej kópii Komentárov z 11. storočia nájdeme veľmi presné zobrazenie týchto “kobyliek”.
Najdlhšia storia v Beatových Komentároch je dvanásta kapitola Zjavenia – píše sa v nej o žene, ktorá porodí syna a o drakovi, ktorý chce jej dieťa zjesť. Následne sa strhne boj medzi ním a archanjelom Michalom, spolu s ďalšími anjelmi. Drak je porazený a zvrhnutý na zem, kde najprv hľadá ženu, ale potom odíde bojovať proti “ostatným z jej potomstva”.
Explanatio je rovnako rozsiahle ako storia. V skratke hovorí, že žena symbolizuje Cirkev, ktorá prostredníctvom krstu a kázní každodenne rodí Krista medzi veriacimi. Drak je démon, ktorý je neskôr identifikovaný ako Herodes Veľký. [6]
Samotná iluminácia je na dvojliste (bifolium) a ide o pomerne “akčnú” scénu. Zahŕňa ženu, jej útek pred drakom, boj archanjela Michala s drakom a uväznenie draka-satana na zemi.
V šestnástej kapitole vypustia anjeli zo siedmich čaší hnev Boha, čo má podobné následky ako trúbenie na siedmich poľniciach. Moria a rieky sa zmenia na krv, slnko dostane moc páliť hriešnikov alebo celá zem stemnie. Keď šiesty anjel vyprázdni obsah svojej čaše, rieka Eufrat vyschne a Ján vidí “troch nečistých duchov ako žaby vychádzať z tlamy draka, z tlamy šelmy a z úst falošného proroka.” [7]
Beatus v explanatio vysvetľuje, že drak, šelma a aj falošný prorok sú jednou bytosťou – a to Satanom. Satan je už v dvanástej kapitole opísaný ako drak, šelmou sú všetci hriešni ľudia, ktorí tvoria jeho telo. Falošný prorok je ten, kto hlása slovo Satana.
Žaby boli v minulosti pokladané za symboly zla, čo je vysvetlené aj v rukopise: ”Tiež sa váľajú vo svojich vodách so špinou a bahnom. Rovnako ako pokrytci a falošní proroci nežijú v tej najčistejšej vode v riekach a v prameňoch – čo je učenie Apoštolov a učencov...” [7]
V sedemnástej kapitole je Ján svedkom súdu nad veľkou neviestkou a v osemnástej je opísaný pád Babylonu. To spôsobí žiaľ kupcov, ktorých tovar už nemá kto kupovať. Kupci sú zobrazení plačúc vedľa mesta, ktoré je celé v plameňoch.
Dvadsiata kapitola predpovedá príchod Satana, ktorý po uplynutí tisíc rokov bude prepustený zo svojho väzenia. Potom zhromaždí svojich stúpencov a obkľúči “tábor svätých a milované mesto”. [7]
V iluminácii je táto scéna rozdelená do troch panelov. Vo vrchnom je šelma so svojimi prívržencami, v strednom je mesto obliehané Antikristom a útočníkmi. Tvár postavy, ktorá znázorňuje Antikrista, je doškriabaná – pravdepodobne sa niekto obával prítomnosti zla. Na spodnom paneli sú ukrytí veriaci v horách.
Na nasledujúcej iluminácii je satan, šelma a falošný prorok v ohnivom jazere. Oheň na nich zoslal Boh a jazere ostanú “na veky vekov”.
Jedna z posledných iluminácii spojená so Zjavením sv. Jána je Nebeský alebo Nový Jeruzalem. Mesto je zo zlata a skla, pričom jeho dvanásť brán je vyrobených z drahých kovov. “To mesto nepotrebuje slnko a ani mesiac, aby na neho žiarili. Lebo Božia sláva ho osvetľuje...” [7] píše Beatus.
Posledné iluminácie sa už netýkajú Zjavenia, ale Knihy proroka Daniela. Tým Beatove Komentáre končia.
Zaujali vás iluminácie z Beatových Komentárov? Ktoré sa vám najviac páčili? Napíšte do komentárov!
Zdroje:
[1] - Williams, John. “The Census: A Complete Register of Illustrated Beatus Commentaries and Fragments.” Visions of the End in Medieval Spain, Amsterdam University Press, 2017
[2] - Steinhauser, Kenneth B. “Narrative and Illumination in the Beatus Apocalypse.” The Catholic Historical Review, vol. 81, no. 2, 1995
[3] - O'Brien, M. S. “Commentary on the Apocalypse (Translated): Part 1 - From Christ with Love.” 2013
[4] - Collins, John J. “The Oxford Handbook of the Reception History of the Bible.” Oxford University Press, 2013
[5] - O'Brien, M. S. “Commentary on the Apocalypse (Translated): Part 2 - Four Horses and the Lamb.” 2016
[6] - Apocalypse Then: Medieval IIlluminations from the Morgan (online výstava)
[7] - O'Brien, M. S. “Beatus of Liebana's Bloggentary: Commentary on the Apocalypse.” (blog prekladateľa)
