Od technológie zachytávania, uskladňovania a využívania uhlíka (CCUS - carbon capture, utilization, and storage) si mnohí sľubujú správnu cestu ako dosiahnuť tzv. “uhlíkovú neutralitu”.
Autori analýzy v Policy Brief, ktorý vydáva think-tank Belfer Center for Science and International Affairs, však poukazujú na to, že technológia ja aj po mnohých rokoch vývoja naďalej stratová.
V článku porovnali náklady podľa jednotlivých spôsobov využitia. Ekonomicky životaschopný, teda bez dotácií, nie je v súčasnosti ani jeden projekt.
Označenie CCUS je súhrnom viacerých technológií, ktoré odstraňujú emisie CO2 z energetických alebo priemyselných procesov a potom uhlík buď ukladajú v podzemí, alebo ho využívajú na výrobu rôznych palív alebo produktov. Práve CCUS má byť kľúčovým smerom v znižovaní obsahu CO2 v atmosfére.
Zlomok potrebných zariadení
V súčasnosti na celom svete funguje len dvadsaťsedem komerčných zariadení CCUS, z toho dvanásť v USA. Štyri z nich sú nasadené pri spracovaní zemného plynu, tri pri výrobe etanolu, tri hnojív a po jednom pri výrobe syntetického plynu a vodíka.
Všetky okrem jedného využívajú zachytený CO2 na tzv. zdokonalené získavanie ropy (EOR), v ktorom sa zachytený oxid uhličitý vstrekuje do geologických formácií obsahujúcich ropu, aby sa uľahčila ťažba ťažko ťažiteľnej ropy.
Autori konštatujú, že hlavnou prekážkou pre naplnenie technického potenciálu CCUS sú vysoké náklady. Inak povedané, ani s rôznymi daňovým úľavami, vzťahujúcimi sa na projekty v USA, nie sú rentabilné.
Všetky zariadenia spolu dokážu v súčasnosti zachytiť zhruba 20 Mt CO2 ročne. Stratégie pre dosiahnutie uhlíkovej neutrality však počítajú s potrebným objemom na úrovni 1,8 Gt ročne a s tisíckou týchto zariadení.
Projekty sú dotované
Aby sa využívanie technológie oplatilo, musia klesnúť náklady prostredníctvom ďalších inovácií, alebo sa zvýšili štátne dotácie, prípadne sa objavili nové hodnotnejšie spôsoby využitia zachyteného uhlíka, konštatujú vedci.
Americká vláda už v súčasnosti dotuje tieto projekty, no napriek tomu prevádzka iba pár zariadení je ako-tak ekonomicky udržateľná. Autori Jonathan M. Moch, William Xue a John P. Holdren uvádzajú, že sa na ne vzťahuje daňová úľava vo výške 36 USD/t CO2 uskladneného v prírodných zásobníkoch pod zemou, 24 USD pri využívaní plynu.
Náklady závisia od konkrétneho využitia a technológie. Vo všeobecnosti platí, že čím nižšia koncentrácia CO2 v spracovávanom plyne, tým sú vyššie, pretože treba viac energie na oddelenie plynov.
Samotné zachytávanie môže tvoriť až 75 % celkových nákladov projektov, v ktorých sa vyžaduje čistenie vypúšťaného plynu.
To znamená pri výrobe elektriny, cementu, ocele, chemikálií, či spracovaní ropy.
Vysoké náklady
Oproti tomu v priemyselných procesoch, kde sa prirodzene oddeľuje CO2, sú tieto náklady oveľa nižšie. Ide o odvetvia spracovania zemného plynu a výroby čpavku.
Celkové náklady závisia aj od ďalších faktorov, ako je veľkosť zariadenia, dopravných nákladov, či ceny palív potrebných na prevádzku technológie zachytávania.
Odhady nákladov na zachytenie tony CO2 sa líšia dolnou aj hornou hranicou. Najprijateľnejšie sú pri výrobe čpavku a etanolu (22-36 USD/t), prijateľné pri niektorých železiarňach, cementárňach, či uhoľných elektárňach, pri ktorých horná hranica nákladov presahuje aj 100 USD. Najvyššie minimum (od 49 USD) je charakteristické pre plynové elektrárne a výrobu vodíka.
Ani napriek postupnému zvyšovaniu existujúcej podpory pre tieto zariadenia do roku 2026 nie je ich prevádzka ekonomická s výnimkou pár oceliarní, používajúcich technológiu zachytávania s nízkou účinnosťou.
Ak by sa realizoval zamýšľaný veľký infraštruktúrny program americkej vlády (Build Back Better) a podpora by sa ešte zvýšila, prevádzka sa podľa vedcov oplatí aj pri výrobe čpavku, etanolu, spracovaní zemného plynu aj pri niektorých uhoľných elektrárňach.
Avšak CCUS by bolo naďalej neekonomické pri výrobe cementu, uhoľných a plynových elektrárňach, výrobe vodíka a ocele.
Dotácie nie nie sú liek
Od technológií zbierania, skladovania, či následného využívania CO2 sa očakáva, že by mohli do veľkej miery pomôcť vyriešiť globálny problém s produkciou skleníkových plynov, o ktorej sa predpokladá, že spôsobuje zmenu klímy.
Podobne tak sa to očakáva aj od technológií výroby elektriny a tepla z obnoviteľných zdrojov energie, či od rozoja elektromobility.
Vo všetkých prípadoch sa ukazuje, že cesta ku konkurencieschopnosti s konvenčnými alternatívami, teda k rentabilnosti - až na niektoré výnimky - bude ešte veľmi dlhá. Môže sa tiež stať, že sa ukáže byť slepou ulicou.
Predpoklad mnohých ekonómov o tom, že ak nádejnú technológiu vláda masívne podporí dotáciami, tak tým vytvorí dopyt po vývoji, ktorý povedie k nižšej cene, nie vždy vychádza.
Radovan Kazda
Novinky môžete odoberať aj cez moju FB stránku
