Couchsurfer, dobrovolnik, snowboardovy instruktor na Slovensku i v zahranici, cestovatel... Viac informacii na www.michalknitl.com alebo http://www.couchsurfing.org/people/michalknitl/ Zoznam autorových rubrík: Na juhoamerickej vlne, Napriec Aziou 2011/2, Akcie, EVS vo Fínsku, Ostatné, Súkromné, Snowboarding, Turistika
Snowboardujem desať rokov, treťiu sezónu pôsobím ako snowboardový inštruktor. Rád by som sa podelil s postrehmi a chybami, ktoré ľudia pri snowboardingu robia a taktiež, ako ich odstrániť.
Za dva dni som klesol z výšky 6 088 do 140 metrov. Mesto Rurrenabaque, 420 kilometrov od La Paz, 18 hodín cesty autobusom po ceste zo spevnenej hliny s roklinami, kde mi občas, keď išlo auto oproti, nebolo všetko jedno. Po príchode som navštívil kanceláriu komunity. Povedali, že sa môžem ísť pozrieť, len musím počkať na loď. Večer jednu Amalie so šťastím našla a ešte pred západom slnka sme prišli motorovým člnom do komunity. Miesto ako v raji. Plantáže všetkých tropických plodov lemujú chodník prichádzajúci k Lucianovi, vedúcemu turizmu v komunite. Veľká to rodina. Má cez päťdesiat rokov, dvanásť detí a plno vnúčat pobehujúcich pred domom. Také milé a zlaté deti, výborná večera a dlhý spánok v chatke. Začal som chápať, o čom Walter hovoril.... (úryvok z knižky)
Huayana Potosi! Kráska, jedna zo šesťtisícoviek, ktorá sa vzpína nad La Paz. Počas prvého dňa sme vyšli do výškového tábora Campo Baso Alto vo výške 5 130 metrov. Na ľadovci pri horskej chate sme vyskúšali mačky a výstroj. Večeru sme mali tak skoro, že sme ani netušili, kam to máme dávať. Vypil som vyše litra kokového čaju. Už o šiestej večer sme išli spať. Prvé noci vo vysokých nadmorských výškach sú skôr o prebdení, ako o spánku. Náš hlavný vodca Juan Jose bol úplne v pohode, nikam sa neponáhľal. Vstávali sme o pol tretej. O hodinu neskôr ako ostatní. Ešte za tmy sme pomaly začali stúpať... (úryvok z knižky)
Free Hugs, Abrazos Gratis, alebo po slovensky Objatia zadarmo. Podujatie, počas ktorého sa ľudia pohybujú po uliciach a námestiach malých i veľkých miest s tabuľkou s nápisom "Objatie zadarmo" v rôznych jazykoch a objímajú známych i neznámych. Malých i veľkých, všetkých bez rozdielu. Tento piatok bude už po niekoľkýkrát v Bratislave, pričom tentokrát asi najväčšie svojho rozsahu na Slovensku.
Tento majestátny vrchol s výškou 6 372 metrov je najvyšším vrchom na trase medzi Cuzcom a Puerto Maldonadom v peruánskej Amazónii pri bolívijských hraniciach. Autobusom sme sa skoro ráno presunuli do dedinky Tinqui. Posilnení párom zemiačikov, na ktorých sme si pochutnali u kuchárky pri hlavnej ceste, sme vyrazili k horám. Obloha zamračená, čierne mračná sa zbiehali k horám. Až za jemného šera sme prišli k horúcim prameňom, nášmu prvému miestu na stanovanie. Horúce pramene boli úžasné. Vymurovaný bazén so 40 až 50 stupňovou vodou. Ako v raji.... (úryvok z knižky)
Sucre, konštitučné hlavné mesto Bolívie. Pokojné mesto s nádherným koloniálnym centrom. Zvlnený terén a malé kopčeky posiate domčekmi ma očarili už pred príchodom do centra. V meste je výborné múzeum etnografie a folklóru s karnevalovými maskami, múzeum textilu s tradičnými kobercami z Tarabuca, no hlavne príjemná atmosféra. Fotografie a história ľudí z kmeňa Uru Chipayas žijúcich v okrúhlych hlinených domoch, ktoré ich chránili pred vetrom v dobe pred Inkami, boli fascinujúce.V Sucre bolo v priebehu niekoľkých dní čo obdivovať. Jedného dňa som išiel okolo školy. Deti sa hrali vonku na chodníku. Trošku som nakukol a najbližšiu hodinu som sa von nedostal. Deti ma obkľúčili. Niektoré sa trochu hanbili, ale zvedavosť a možnosť byť na fotke zvíťazila. Usmievali sa od ucha k uchu. Na dvore sa školská kapela pripravovala na oslavy mesta. Hudobná výchova, akú by sme im aj na Slovensku mohli závidieť.... (úryvok z knižky)
Po dvadsaťdvahodinovom presune autobusom a vlakom som prišiel do Uyuni v Bolívii. Mestečko plné hostelov a stoviek agentúr, ktoré ponúkajú ten istý produkt, soľnú púšť Salar de Uyuni. Pridávam sa do jedinej štvordennej skupiny s dvoma Austrálčankami a Novozélanďanom Rhysom. Po cintoríne zhrdzavených vlakov, ktoré neobíde žiadny turista, sme prišli na najväčšiu soľnú púšť na svete s rozlohou cez 10 582 kilometrov štvorcových. Prvý deň sme ukončili v dedinke Coqueza, ktorá leží na severe soľnej púšte, na mieste, kde sa týči vulkán Tunupa s výškou 5 432 metrov. Južný poloblúk jeho krátera je viditeľne nižší. Dosahuje výšku 5 100 metrov. Miesto a výstup, pre ktorý sme si zvolili o deň dlhší zájazd. Večer pred výstupom stúpame s Rhysom k vyhliadke a aspoň mierne pripravujeme telo na zajtrajší výstup do výšin, v akých sme sa dovtedy nikdy nepohybovali. Pridáva sa k nám David z Holandska. Po niekoľkých mesiacoch cestovania po Južnej Amerike mu začal chýbať bicykel, a tak si jeden kúpil.... (úryvok z knižky)
Po pár dňoch som sa presunul cez Tucumán do Tafi del Valle na začiatku náhornej plošiny. Nachádza savo výške 2 000 metrov nad morom. Kopec v blízkosti priam volal na prebádanie. Stáda ovečiek, kozičiek a koní pobehovali po širokých náhorných pláňach. Po presune do dedinky Amaicha som navštívil múzeum o Pachamame, „Matke zemi“. Bolo to skôr vybudované námestie z kameňa podľa predstavivosti autora, ako niečo historické. Krásny kaňon so sfarbenými skalami, deväť kilometrov od dedinky, poodhalil čaro tohto kraja.... (úryvok z knižky)
Keď som prešiel mostom ponad rieku Paraná, ocitol som sa v Argentíne, v mestečku Posadas. Do Puerta Iguazu, hlavnej brány k majestátnym vodopádom, to bolo iba pár hodín nočným autobusom. Vodopády Iguazu sú uprostred nádhernej prírody. Celý deň bolo čo obdivovať. Voda sa rúti dole množstvom vodopádov. Popod jeden som absolvoval výlet na člne. Ani jedna nitka neostala suchá. V srdci vodopádov je malý ostrovček s výhľadmi a plážou. Ľudia sa kúpu a radujú z pohľadu na vodopády, ktoré ich obkolesujú zo všetkých strán. Po sieti chodníkov by sa dalo prechádzať aj dva dni. Brazílska časť vodopádov je oveľa menšia. Ponúka iba jeden chodník s krásnou vyhliadkou na konci a iný uhol pohľadu...(úryvok z knižky)
Večer dvadsiateho decembra bola vianočná couchsurfingová oslava s takmer všetkými kamarátmi. Nechať si ujsť takéto stretnutie by bol hriech. Marcel, Jen, Alejandra, Gonzalo, Guille, Ceci, Gabriela, Guru, Mariana, Florencia Parma, také krásne všetkých vidieť! Navštívil som aj mládež v Casa Joven a deti vo Volpe. V oboch bola predvianočná atmosféra a deťúrencom rozdávali darčeky. Keď sa dvere oboch deň pred Vianocami zatvárali a deti odchádzali, slzám som sa neubránil. Človek si ani neuvedomí, ako čas plynie. Traja chalani do centra už viac nechodia. Leo čaká s priateľkou dieťa, Santiaga videli počas školy na pláži, na školu sa vykašlal, čo znamenalo aj vyhodenie z Casa Joven. A Eduardo, také malé šidlo, ktorý stále vymýšľal a pred vyhodením mal už počas môjho pôsobenia, začal chodiť do celodennej školy.... (úryvok z knižky)
Po viac než dvoch rokoch, keď som uvítací mail, ktorý ako jediný slovenský ambasádor na couchsurfingu posielam, na stránku blogu pridal, by som rád pridal menší update. Obsahuje pár nových rád, tipov a je určený najmä Vám, ľudom čítajúcim blog, aby ste sa o stránke a o CouchSurfingu, s pomocou ktorého môžete spoznávať super ľudí doma i v zahraničí, dozvedeli čo najviac.
K začínajúcemu 18. ročníku medzinárodného knižného veľtrhu Bibliotéka by som Vrád napísal o tom, ako som napísal knihu. Počas jedného z posledných júnových dní som si prišiel do tlačiarne po prvých 500 kusov cestopisu, ktorý som takmer rok dával dokopy. Od prvých písmen až po konečné PDFko.
Veľa ľudí sa ma pýtalo, aký obraz si si to prieniesol... Ako si ho mesiac niesol... Tak, tu je jeho ukážka... Viac než dva mesiace od prvého momentu, keď som ho videl, si na mňa počkal.. :) Je krásny.. Jeden z mála obrazov, ktoré sa mi kedy páčili... Kúpený v galérii v La Paz od maliara s menom Johnny C., ktorá je neďaleko kostola San Francisco, pravdepodobne na ulici Sagarmaga, v spodnej časti po ľavej strane (ak človek ide od kostola smerom hore). Je tam niečo ako obchodný dom, galéria je na poschodí...
...Izabela ma ráno zobrala ku vstupnej bráne parku tak skoro, že tam zatiaľ nebola žiadna kontrola. Pekne som ušetril. Začal som sa približovať k majestátnym horám. Na prvý deň som si naložil riadnu dávku. Od vstupu až po Campamento Guardes priamo pri ľadovci Grey. Po dvoch hodinách stretávam Sebastiana z Kanady,s ktorým som šliapal predchádzajúci týždeň v Národnom parku Los Glaciares. Počasie si nevedel vynachváliť. Príjemných 20 až 25 stupňov, slniečko svietilo. V ruksaku som mal jedla vari na 10 dní. Oficiálne bol veľký okruh uzavretý. Na druhý deň som sa išiel pozrieť trošku ďalej v smere okruhu, až po bod, pokiaľ sa dá ísť. Po jedenástich hodinách šliapania v prvý deň som potreboval oddych.Uzávera nebola kvôli snehu, ktorého síce bolo v sedle neúrekom, ale kvôli jednému žľabu, v ktorom eštenenamontovali reťaze. Ísť na lane s plným ruksakom nie je žiadne potešenie.... (úryvok z knižky)
Nasledujúce dva dni som strávil na cestách. Presun do Cochrane, stanovanie v borovicovom lese nad mestečkom a neskôr príchod do Villa O’Higgins, poslednej dediny na Carretere Austral. Ešte pred pár rokmi to bol takmer koniec sveta, no dnes tu už po piatu sezónu premáva loď cez jazero rovnakého mena a umožňuje prejsť do argentínskeho Národného parku Los Glaciares. Prvého novembra išla prvá loď letnej sezóny. Zmeškať ju, by znamenalo ďalší týždeň čakania. Jazero krásnej tyrkysovej ľadovcovej farby nenecháva nikoho na pochybách ako vzniklo. Na palube boli piati Austrálčania a 10 až 15 domácich. Tí bývajú roztrúsení okolo jazera. Jedna rodina na jednom brehu, druhá na ďalšom. Predchádzajúcu nedeľu išli do mesta na komunálne voľby. Trvalo 5 dní, kým sa vietor utíšil, aby ich loď priviezla domov. Keď sme ráno nasadli na loď, stále bez povolenia na plavbu, brali to v pohode. Vedeli, že veľa robiť nemôžu.......
Thomas, alebo Mateo, ako ho tu kamaráti volajú, má 58 rokov. Narodil sa v Spojených štátoch amerických, ale ešte keď bol malý, celá rodina sa presťahovala do Holandska. Keďže veľa času na internete netrávi, pred príchodom som komunikoval s Madokou. Japonkou, ktorá s Mateom žila minulý rok sedem mesiacov.Po príchode do Raul Marin Balmaceda som išiel ku Mateovým priateľom Meri a Maurovi. Práve deň pred mojim príchodom sa Mateo po týždni vybral pomocou vysielačky komunikovať so svetom a informovali ho,že prídem. Meri a Mauro pracujú na farme. Na pozemku s rozlohou okolo 1 000 hektárov. Majú 150 oviec, veľký dom, pláž, dve chatky pre turistov a aj malú súkromnú pristávaciu dráhu pre lietadlá. Pred pár rokmi to patrilo Američanovi Tompkinsovi, ktorý vlastní aj Park Pumalín, avšak neskôr to predal inému krajanovi. Kým sme čakali na Matea, Mauro mi o ňom niečo povedal: „Mateo je hipík, ktorý sa zabudol v 70-tych rokoch. Stále žije vo svojej dobe.“
Je septembrové sobotné ráno, kalendárne koniec zimy. Len s ťažkosťami získavam informácie o turistických chodníkoch. Začínam šliapať do Národného parku Hornopirén. Nad mestom sa vypína sopka rovnakého mena. Meria vyše 1 500 metrov a jej vrchol pokrýva sneh. Inštrukcie od dvoch domácich som mal jednoduché: „Treba ísť stále rovno 10 až 18 kilometrov, 5 až 7 hodín ku bránam parku.“ Z dediny som stopol auto na dva kilometre. Míňali sme tabuľu. Ostávalo 12 kilometrov. Po menej ako hodine šliapania ma dobehol Juan. Predbehol ma v meste ešte predtým, ako som stopol auto. Momentálne je na vojenskej službe. Išiel viac behom ako krokom, no pri mne spomalil. Išiel navštíviť svojho otca, ktorý pracuje na farme. Už vyše mesiaca ho nevidel. Dali sme sa do reči. Rozprával o okolí, ako aj o ľadovci, ktorý je vzdialený iba hodinu a pol od jazera v parku. Predstavil mi otca i súrodencov. Veľmi milé stretnutie. Jehobrat Jaime, budúci sprievodca, išiel akurát s kamarátom na ryby a ukázali mi kúsok cesty ku hlavnému stúpaniu..... (úryvok v knižky)
Národný park Vicente Perez Rosales je miestom, kam ma Dennis nalanáril a som mu za to nesmierne vďačný! Niežeby sa mi tam nechcelo, práve naopak. Iba predpoveď hlásila dážď od nasledujúceho poobedia. Našťastie bolo iba zamračené. Ako sme prišli do Petrohue, ktoré sa nachádza priamo v parku a z ktorého idú turistické lode až ku hraniciam Argentíny, stretli sme jedného staršieho Američana z Kalifornie. Prišiel iba na otočku a povedal nám o možnosti ísť malou lodičkou malú okružnú jazdu. Jazero nádherné, vulkán v hmle a oblakoch, ktoré ešte zväčšovali našu túžbu ho vidieť. Na krátky čas sme zazreli kúsok juhozápadnej strany pokrytej prašanom. Nádherný to pocit. Zimné obdobie má niekoľko výhod a potvrdili to aj vodopády, ktoré sú šesť kilometrov po ceste späť. Mali oveľa viac vody, čo im pridalo krásne čaro. Voda sa rútila obrovskou rýchlosťou pomedzi veľké kamene. Množstvo malých vodopádov ústilo do jedného kotla, odkiaľ nabrali spád k ďalšiemu.... (úryvok v publikácie)
Raul, Sami, Michael, Sebastian a Paz žijú na lazoch pri dedinke Melipeuco už dva roky. Pochádzajú zo Santiaga de Chile a po dlhé roky túžili odísť. Žiť sebestačne, nezávisle a zároveň urobiť „revolúciu“ v dedine. Po škole a pár rokoch práce si splnili sen.
Cez stránku http://helpex.net/ som objavil miestečko pri Melipeucu, kde som domácim dva týždne pomáhal na farme.
