Štvrtok ráno
Pripravujem sa na cestu z Prahy do Bratislavy, rozhodujúc sa medzi prvou a druhou triedou. Dilema je rázom vyriešená keď sa ponáhľam na jeden z prvých ranných vlakov. Je mi jedno, kam nastúpim, len nech ho stihnem. Mizne mi však pred očami a ja mám dostatok času, počkať si na ďalší spoj. Do Bratislavy sa môžem dostať buď nepriamo - odchod už za hodinu ale s jednohodinovým prestupom v Břeclavi - alebo priamo, s odchodom až za dve hodiny. A tak si vyberám vlak podľa toho, či je v ňom možnosť využiť elektrickú zástrčku pre notebook.
Hoci už niekoľko rokov cestujem takmer výhradne prvou triedou, v niektorých EuroCity vlakoch stále nie je zástrčka samozrejmosťou. Cestujúci vlakom Avala z Belehradu môžu o nej len snívať, sprievodca v dobrej nálade na priamu otázku odpovedá: "My sme radi, že tento vlak má aspoň svetlá, a že sa vôbec hýbe..." V maďarských vlakoch na trase z Nemecka tiež nie sú zástrčky v prvej triede, a ak áno, tak určite nie v každom rade či kupé.
EuroCity? Ten to "musí mať"
Prichádzam teda k informačnej prepážke, a chcem vedieť, či najbližší vlak smerom na Viedeň má k dispozícii prúd pre notebook v prvej triede. Odpoveď ma zarazí: "Veď to je EuroCity vlak, ten to musí mať," hovorí prekvapená pani za prepážkou. Vraj ona chodí už niekoľko rokov vlakmi EuroCity a takmer všetky majú zástrčky. V SuperCity vlakoch Pendolino je dokonca garantovaná, ale to nie je tento prípad.
O garanciu sa nezaujímam, stačí mi takáto odpoveď. Nastúpim teda do vlaku, a pracovne sa rozložím. Mobilný internet je skutočne skvelý vynález, už nemusím mať pocit, že štyri hodiny vo vlaku do Bratislavy je stratený čas. Elektrická zástrčka však funguje asi len 20 minút, a potom vypovedá službu (mimochodom, stáva sa to veľmi často v rôznych vlakoch). Niekedy stačí upozorniť sprievodcu, a všetko sa dá doporiadku. Tento inak veľmi ochotný sprievodca s tým však nevie pohnúť, hoci sa snaží, elektrina nikde. A tak sa mi po pár neúspešných pokusoch o nápravu ospravedlní. Chápem, veď to nie je jeho chyba.
Baterka na notebooku mi "skape" tesne pred Brnom, a tak si zvyšok cesty vychutnávam pohodlie a myslím na množstvo čakajúcej práce. Po príchode do Břeclavi, kde mám hodinu čas pred prestupom do Bratislavy, hľadám elektrickú zástrčku. V mnohých staniciach - najmä tých, kde stojí aj SuperCity Prendolino - ponúkajú České dráhy špeciálnu čakáreň pre cestujúcich prvou triedou, kde je denná tlač, voda, WC a elektrina. Břeclav je však výnimkou, napriek tomu, že Pendolino tu stáva prakticky od svojich začiatkov na českých železniciach.
Záchody s pridanou hodnotou...
A tak po niekoľkých márnych pokusoch hľadania elektrickej zástrčky končím "v predsieni" břeclavských verejných záchodov. Tam je voľná zástrčka, keby chcel niekto použiť holiaci strojček. Cítim sa síce trápne, ale prečo nevyužiť príležitosť - vyberám nabíjačku, a dobíjam notebook, ktorý musím držať na rukách, lebo ho niet kam položiť.
Okoloidúci sú zo mňa prekvapení. Je to mierne trápna situácia, ale čo už, keď sa človek spolieha na istý štandard, ktorý napokon nedostane. Po 40 minútach státia v pozore nabíjačku balím, a nastupujem na vlak do Bratislavy.
Aké z toho plynie ponaučenie? Asi si kúpim rezervnú batériu do notebooku, prípadne netbook s dlhšou výdržou. Spoliehať sa na "samozrejmosti", či prípadne očakávať vyššiu kultúru cestovania, sa nevypláca. A napokon, niekedy aj břeclavské toalety ponúkajú vyšší štandard ako európske vlaky :-)
