Spravodajskú televíziu TA3 som so záujmom sledoval od prvých hodín jej vysielania. Nespomínam si, či Peter Bielik tam bol od prvých dní, ale viem, že som ho vnímal ako radového redaktora už v prvých mesiacoch pôsobenia televízie. V tom čase na obrazovke pôsobil sympaticky, nijak zvlášť nevyčnieval. Jeho pravá hviezda mala zažiariť až po vstupe podnikateľa Ivana Kmotríka do televízie.
Slovenská republika či Nový deň v televíznej podobe
Od tej chvíle sa Peter Bielik stal symbolom. Nie však kvalitnej, objektívnej a korektnej žurnalistiky. Stal sa symbolom tendenčnej a servilnej novinárskej úderky. Urobil zo seba hlasnú trúbu červenej štátostrany a postupne sa čoraz viac zaraďoval do žurnalistického suterénu.
Napriek tomu mi je ako divákovi veľmi ľúto, že končí. Bol neodmysliteľnou súčasťou mojej zábavy počas dlhých zimných večerov. Aj v predošlých povolebných dňoch som so záujmom zapínal TA3, aby som si doprial príjemnú porciu duševnej zábavy. Obzvlášť v situácii, keď je zrejmé, že červená partia na úrade vlády si bude musieť vybrať svoj oddychový čas. A bol som veľmi zvedavý, čo na to všetko povie Peter Bielik.
Bezprostredný a vytrvalý. Prekročil hranice možného
Nechcem byť prehnane ironický či škodoradostný, ale on mal svoje neodškriepiteľné kvality. Keď som videl reláciu, v ktorej griloval Igora Matoviča, mal som dojem, že Peter Bielik naozaj úprimne verí tomu, čo hovorí. Ktokoľvek iný by sa musel cítiť veľmi trápne za seba kvôli tomu, že je na obrazovke za hlupáka. Lenže on sa nenechal ani na chvíľu rozhodiť. Jednoducho bol priamočiary a bezprostredný. Na nič sa nehral. Aspoň za toto má u mňa malé bezvýznamné plus.
Takáto „legenda“ tu nebola od čias Pavla Kapustu, Maroša Púchovského či Hany Pravdovej. Tých však Bielik v dobrom prevýšil (tentoraz to hovorím bez irónie). Slúži mu ku cti, že svoje myšlienky šíril na obrazovke súkromnej televízie, ktorá je z pohľadu vplyvu na verejnú mienku pomerne bezvýznamná. Neopovážil sa vybaviť si flek vo verejnoprávnej televízii. Aj v tomto smere mu ako divák musím poďakovať.
