„Živá“ ruleta.
Tento príbeh sa mi stal ešte minulý rok. Za bežných okolností do kasína nechodím a pokiaľ si chcem zahrať, volím elektronickú automatizovanú ruletu, kde ma nikto neobťažuje. Ale v jednom nákupno-zábavnom centre som „objavil“ aj kasíno a sport bar so živou obsluhou rulety, a to ma zaujalo. Keďže partia krupiérov sa očividne nudila, pretože za stolom už dlhý čas nikto nesedel, tak som si prisadol a vyskúšal som šťastie. Predsa len, inak sa hrá s človekom a inak s automatom.
Celkovo som tento sport bar navštívil asi štyrikrát. Minimálna zámena peňazí za žetóny bola vždy 1000 korún. Už to je samo o sebe skvelý psychologický ťah pretože keď si tie žetóny raz kúpite, málokedy vstanete od stola skôr, než ich všetky prehráte. Mne sa na prvom sedení podarilo asi po polhodine hry dostať do plusu 200 korún, a vtedy som odišiel. Pri druhej návšteve som však odchádzal s rovnakou sumou v mínuse. Tretia návšteva mi priniesla čistý zisk vo výške 800 korún. A najväčší (a zatiaľ posledný) úspech v tomto bare som mal pri štvrtej návšteve, keď som si od stola odniesol čistý zisk 2200 korún.
A práve pri tejto poslednej návšteve sa pozastavím, ale z iného dôvodu. Patrím medzi VEĽMI konzervatívnych hráčov, ktorí ruletu volia kvôli relaxu, nie kvôli zisku či strate. A preto vsádzam spravidla len na krajné políčka s pravdepodobnosťou výhry jedna ku jednej alebo dva ku jednej. A stávky rôzne kombinujem, tak aby som „diverzifikoval“ riziko (čiže vsadím na dve rôzne krajné políčka).
Výhra ako zločin?
Keď som bol naposledy v tomto kasíne, prítomný krupiér sa opäť nudil. Kasíno je súčasťou zábavného centra, takže skutoční gambleri tam vlastne ani nechodia. Skôr príležitostní a menej skúsení hráči. Keďže opäť bol stôl prázdny, tak som si prisadol a začal som hrať. Už po prvých dvoch stávkach ma krupiér zaskočil vetou: „To vážne chcete hrať len na krajné políčka? To bude nuda...“ Nechápavo som sa na neho pozrel, ale nenechal som sa odradiť. Ten deň sa mi ale darilo, napriek veľmi konzervatívnej hre som asi po 10 minútach mal na konte dvojnásobok svojho pôvodného vkladu. Vtedy sa ma krupiér prvýkrát opýtal, či nechcem vsadiť aj na konkrétne číslo. Lebo že tak viac vyhrám. Hovorím, že nie.
Po ďalších piatich minútach, keď moje konto pomaly ale stabilne rástlo, to už krupiér nevydržal, a začal ma zvýšeným tónom hlasu napomínať, že som neuveriteľne nudný, že som sa mohol ísť hrať na automat, že jeho to nebaví. V tom prišiel jeho kolega, aby ho napomenul, že každý má predsa inú taktiku, a že očividne mi to vychádza, keď vyhrávam. Len to už som bol dostatočne znechutený na to, aby ma hra bavila. Dotyčný krupiér mi navyše pri každej ojedinelej neúspešnej stávke nezabudol pripomenúť, že neviem hrať.
Trápny pocit.
Keď sa mi podarilo môj tisíckorunový vklad strojnásobiť tak som vstal a nechal si vyplatiť žetóny. Na záver som sa krupiéra ešte opýtal, či je „zakázané“ hrať na krajné políčka. On mi odpovedal, že zakázané to nie je, ale že je to nudné a jeho to nebaví.
Čiže poučenie pre budúcnosť – ak vyhrávate, tak ste nudní. Ak prehrávate, tak ste vítaní. Mal som v sebe počas tej hry zvláštny pocit. Pripadal som si trápne len kvôli tomu, že málo riskujem. Až po niekoľkých dňoch, keď sa mi to rozležalo v hlave som pochopil, že pocit „trápnosti“ je iba prostriedkom k tomu, aby sa človek nesprával uvážlivo. Až v tej chvíli sa totiž stáva vďačným klientom akéhokoľvek kasína či herne.
