Sledovala som hudobnú reláciu a chrúmala sobotnajšie neskoré raňajky. Z detskej sa ozývalo sestrino ťukanie do klávesnice počítača a rodičia boli už pol hodiny v jednom z košických hypermarketov. Úsmevnú nemeckú pesničku o malom krokodílovi prerušila melódia zo seriálu Bob a bobek. Mobil. Mamka.
"Áno?"
"Ahoj. Počuj, majú tu ten sprcháč, čo si minule zháňala, máme ti ho kúpiť?"
"Jasné, super. Ďakujem"
"A ty, vieš čo?!"
"No?"
"Sme tu videli Joža Ráša."
"Čo??? Koho?"
"No Joža Ráša z Mojsejovcov. Je tu ešte s takými dvoma. A vobec nie je taký ako na obrazovke. Taky vysoký a štíhly..."
V tom momente som sa už neubránila smiechu z mamkinho nadšenia. Nedokázala som už nič povedať, počula som len, ako mamka so smiechom hovorí ocovi: "Ona sa rehoce!"
Po ich príchode domov som si ešte vypočula, že asi nakupoval pre zvyšných ľudí v dome. Samozrejme, pretože je žolík. Dozvedela som sa, že toho nenakúpil až tak veľa, že sa naozaj podobá na známeho Slávika a užila som si ocovu filozofickú úvahu na tému minulosti a budúcnosti mojsejovskej dvanástky. Celé to ešte "zaklincovala" sestra otázkou: "A to tam boli aj Mojsejovci?".
Tak, už s tým asi nič nenarobím. Sú tu. Nevtipne vtipní, nemúdro "premudretí", neznámo známi. Pozeráme, čítame. Vieme o nich. Rozprávame sa o nich. Rozoberáme ich správanie. Počúvame pesničku od M12. Vyšlo im to...
Bodaj to párom vzal, že sme si sem nasťahovali Mojsejovcov...
