Pred blokom zastalo auto. Maličké, biele, vek sa na ňom podpísal nenápadnými hrdzavými šedinami. Zabrúsilo si to na kraj cesty a pustilo sa do blikania. Z otvorených dverí vybehol mladík s obedom v polystyrenovom balíku, zamkol a poklusom sa pobral k zvončekom...
Z balkóna sa ozval krik. A na prvý pohľad bežná a pokojná situácia sa začala obratom meniť na ródeo uprostred sídliska. Býk sa bránil a balkónový toreádor sa usilovne oháňal argumentmi o zatarasení vchodu vzdialeného asi 20 metrov od cesty. Krik prebudil i ostatných, a tak sa všetky spiace Júlie pobrali na čerstvý vzduch povyzvedať a povykúkať, čože sa to tam dole deje. Rómeo mal prívržencov, ktorí nad tým všetkým len nechápavo krútili hlavami, poprial súperovi všetko dobré, odniesol obed a pobral sa ďalej na cestu za prácou.
Prekážalo mi hundranie na adresu všetkých naokolo. Prekážalo mi ustavičné vyzvedanie. Prekážal mi krik na deti hrajúce sa pred blokom (oni sa tým však veľmi nezaoberali). Prekážalo mi, že stále, heď kráčam dolu schodmi (a to je vám teda veľka záhadná náhoda), zdraví mi nieko vykúkajúc zo špajze a vypytuje sa na funkčnosť výťahu.
Po dlhých rokoch bývania v jednom bloku mi to už nedalo. Som vo fáze pochopenia a neriešenia. I keď, žiadosť o pusu od môjho chrobáčika, s ktorým sa akurát lúčim pred vchodom, či poznámky na miesto kde tie dve minútky stojíme, mi ešte stále nejdú do hlavy a občas sa pristihnem ako vduchu pením a nadávam. Ale vrámci slušnosti a uvedomovania si dôležitosti vlastného zdravia sa len prihlúplo usmejem alá puberťáčka pristihnutá pri čine a poviem si, že mi to za rozčulenie nestojí.
A tak, žijúc v utópii dokonalého spolužitia všetkých susedov, denno-denne kráčam po schodoch hmmkajúc si pesničku, ktorú som ako poslednú počula v rádiu a na tradične známom poschodí si bez začudovania odrapocem svoje "Dobrý deň! Výťah funguje, ja len rada chodievam peši...".
