Publius Vergilius Maro, 70 - 19 pr. n.l., sa nenarodil priamo v Ríme. Žil v období panovania cisára Octaviana Augusta. Dôležitou postavou nielen v jeho živote bol Maecenas (čít. MECENAS) pochádzajúci z urodzenej etruskej rodiny. Bol dôležitý diplomat a politik, ale držal sa v úzadí a nezískal žiadne oficiálne hodnosti, nezískal nijakú politickú funkciu. Maecenas podporoval mnoho nadaných mladých básnikov, ktorí boli bez prostriedkov, a ktorí by sa bez jeho záštity nemohli venovať svojej tvorbe. Od jeho mena je odvodený pojem mecenáš.
Vergilius napísal zbierku básní Bucolica a zbierku Georgica. Jeho vrcholným dielom mal byť epos Aeneis (čít. ENEIS). Skladá sa z 12 tzv. kníh, dnes by sa dali príhodnejšie nazvať kapitolami. Celkovo má epos vyše 9900 veršov. Zámerom bolo v čase Augustových reforiem podporiť cisára a vytvoriť akýsi jeho mytologický rodokmeň, ktorý by sa významom rovnal Homérovej tvorbe. Epos je paralelou k Odyssei, Odysseova cesta viedla domov, Aeneova cesta vedie z domova do neznáma, jej cieľom je nájsť nový domov. Vergilius zomrel skôr, než stačil epos dokonale prepracovať, a jeho želaním bolo dielo zničiť. Ale keďže už niektoré časti boli známe aj počas tvorby, na cisárov zásah sa dielo zachovalo.
Rimania sa potrebovali vyrovnať Grékom, dokázať, že ich kultúra je rovnako významná. Preto spájali rôzne prastaré legendy o založení Ríma. Aeneov útek z Tróje sa spomína v niektorých dávnych príbehoch. Aeneov kult v blízkosti Ríma máme potvrdený už od 4. storočia pr. n.l. Na prelome 2. a 1. storočia pr. n.l. bola Aeneova postava pomerne obľúbená a zrejme z politických dôvodov sa najurodzenejší Trójan, ktorý vyviazol z horiaceho mesta, spájal príbuzensky s Romulom, zakladateľom Ríma. V tomto období si Rimania podmaňovali grécke územia a svoje výboje a legitimitu moci si dokladali súvislosťami siahajúcimi ďaleko do histórie. Od Aeneovho syna nazývaného Ascanius alebo Iulus sa odvodzoval pôvod Iulského rodu (Gaius Iulius Caesar, aj jeho adoptívny syn Octavianus Augustus), ktorý momentálne vládol. Toľko azda stačí na objasnenie situácie.
Epos Aeneis mal aj kvôli týmto politickým súvislostiam veľmi veľký význam, ktorý pretrval až do konca antiky, Vergilius sa stal klasickým, školským autorom, jeho diela boli známe a čítané aj v stredoveku až do súčasnosti. Keďže dnes sa už klasickí autori takmer v školách nečítajú, chcem tu vytiahnuť na svetlo tento starý epos, ktorý odhaľuje Aeneov príbeh od zničenia Tróje až po splynutie Aeneovho trójskeho rodu s Latínmi v jeden národ, ktorému je predurčená svetová nadvláda.
I. Iuno, manželka najvyššieho boha Iova (nom. Iuppiter, grécky Zeus), nenávidí Trójanov a želá si úplnú skazu mesta. Dôvodov jej nenávisti je niekoľko: svetovú moc "rezervovala" pre Karthágo, svojich chránencov, a keď by Aeneas prežil, stal by sa zakladateľom rímskeho pokolenia, ktoré jedného dňa zničí jej chránencov; ako ochrankyňa manželstva nemohla súhlasiť s únosom Menelaovej manželky Heleny, ktorý spáchali Trójania; navyše ju Paris urazil, keď za najkrajšiu bohyňu zvolil Afroditu; okrem toho nenávidela Ganymeda, potomka mýtického zakladateľa Tróje - Ganymeda uniesol Iuppiter a spravil z neho čašníka bohov. Jeho vzťah k mladíkovi bol (určite aspoň z hľadiska manželky Iuno) povážlivý...
Epos začína veršami:
Arma virumque cano, Troiae qui primus ab oris
Italiam fato profugus Laviniaque venit
litora... - Spievam o vojne, vedenej hrdinom, ktorý osudom hnaný z Tróje prišiel prvý do Itálie k brehom Lavinia...
Príbeh sa začína odvíjať na lodi, na ktorej sa plaví Aeneas s družinou, rozhnevaná Iuno spôsobí búrku. Aeneas vyviazne s dvanástimi loďami z dvadsiatich a vylodí sa na pobreží severnej Afriky. Iuno plánuje lesť, aby sa hrdina zaľúbil do kartháginskej kráľovnej Dido a zanechal svoju cestu za založením rímskeho rodu. Dido príchodzích láskavo prijme a vystrojí hostinu. Venuša, matka Aeneova, spôsobí, že sa kráľovná zaľúbi do Trójana.
II. Aeneas na naliehanie kráľovnej Dido rozpráva o svojom osude, o vyvrátení Tróje Grékmi a o svojom úteku z mesta. Kňaz Láokoón varoval Trójanov pred prijatím daru - dreveného koňa, grécky zbeh Sinon im nahovoril, že Gréci (nazývaní aj Achájci, alebo Danaovia) odplávali a koňa postavili, aby si uzmierili Pallas (Athénu), keďže uniesli jej sochu z chrámu. Kôň im mal umožniť priaznivú plavbu domov. Sinon nahovoril Trójanom, aby priviezli koňa do mesta, spôsobia tým útrapy Grékom a jedného dňa trójski vnuci pritiahnu k mykénskym hradbám a porazia Grékov na ich domácej pôde. Kňaz Láokoón povedal známu vetu: "Quidquid id est, timeo Danaos et dona ferentis." - Čokoľvek to je, obávam sa toho, aj Danaov prinášajúcich dary. Dva hady sa vynorili z mora, zahrdúsili najprv kňazových synov a vzápätí sa vrhli na ich otca. Ten ranený ušiel do chrámu. Bohovia ho museli umlčať, lebo osudom Tróje bola skaza. Trójania preľaknutí, že videli pomstu Athény, vtiahli dreveného koňa do mesta. Pri ťahaní monštruózneho koňa do mesta niekoľkokrát zarinčali zbrane v jeho útrobách ukrytých Achájcov, ale Trójania v ošiali nepočuli nič. Veštkyňa Kassandra, dcéra kráľa Priama, hlásila skazu mesta, ale nik jej neveril. Trójania oslavovali a keď pospali, Sinon pustil bojovníkov z koňa von. Začalo zabíjanie a podpaľovanie domov a palácov. Hŕstka trójskych hrdinov sa vybrala bojovať proti Grékom, v ústrety istej smrti. Starého kráľa Priama zabil Achilleov syn Pyrrhos, nazývaný aj Neoptolemos. Aeneas zbadal v kráľovskom paláci Helenu, kvôli ktorej celé besnenie vypuklo. Pochytil ho hnev a chystal sa ju zabiť, keď sa mu zjavila matka a pripomenula mu starosti o otca, manželku a syna. Spomenula, že nie Helena, ani Paridov hriech sú príčinou nešťastia Tróje, ale je ňou nepriazeň bohov. Aeneas sa ponáhľal do domu otca, ktorý nechcel odísť z horiacej Tróje. Posielal syna samého - pre Aenea by to bol hriech, odísť, zachrániť sa a otca nechať napospas osudu. Až po božských znameniach sa nechal otec Anchíses obmäkčiť a súhlasil s odchodom. Aeneas zobral staručkého otca na plecia, so želaním, nech ho sprevádza malý syn a nech jeho stopy nasleduje manželka. Prichádza k zvláštnej udalosti - počas šialeného behu stratil manželku a spomenul si na ňu až keď vyšiel z mesta. Netušil, čo sa s ňou stalo, či zablúdila alebo nevládala za ním utekať, ale (to mňa dosť zaráža) manžel si na ňu ani len nespomenul, neobzrel sa, či ide s ním, až keď bol relatívne v bezpečí pri Cererinom chráme. Hm, dobrý manžel. Natoľko podriadený vôli bohov, že sa ženie len za svojou slávou a berie ohľad len na svojich pokrvných príbuzných. Otca nad hrobom vezme na plecia a na manželku ani nepomyslí. Aby sa nepovedalo, vrátil sa do plieneného mesta. Zjavil sa mu manželkin prízrak, ktorý mu oznámil, že je proti vôli bohov, aby odišla s ním z Tróje, a predpovedal mu príchod do Hesperie (= západnej krajiny, Itálie), kde nájde svoju kráľovnú a svoje kráľovstvo. Moje myslenie sa zrejme značne odlišuje od starovekého, odovzdaného na milosť a nemilosť bohom. Nie je to trochu cynické, keď manželkin duch plánuje svojmu (predpokladajme, že milovanému) manželovi inú "kráľovnú", pretože prvá manželka mu nebola dosť dobrá?
III. Aeneas v Karthágu rozpráva o tom, ako sa plavil s loďstvom Stredozemným morom krížom-krážom, stratil aj otca, až pristál na kartháginskom pobreží (severná Afrika).
IV. Dido, kartháginská kráľovná, sa sužuje láskou k Aeneovi. Obdivuje jeho hrdinstvo, ale bráni sa láske. Jej prvého manžela zavraždil jej brat, zaprisahala sa, že mu zostane naveky verná, tak sa trápi, želá si, nech ju prehltne zem, nech ju všemohúci otec bleskom zmetie do podsvetia, než aby porušila záväzky cudnosti, nech má jej lásku ten, ktorý si ju so sebou vzal do temnoty hrobu. Sestra ju nabáda, aby sa nebránila láske, aby si užívala radosť z nej a z detí, lebo určite bohyňa Iuno zapríčinila hrdinov príchod k ich brehom. Iuno s Venušou uzavreli dohodu, že Dido sa vydá za Aenea. Počas lovu sa spustila búrka (podľa dohody bohýň) a kráľovná aj s Aeneom sa skryli v jednej skrýši pod skalou. Blesky na oblohe symbolizujú svadobné pochodne. Od tejto chvíle sa Dido správa, akoby bol hrdina jej manželom, a musíme podotknúť, že Aeneas hru prijal. Správal sa, akoby chcel v Karthágu zostať a zobrať si kráľovnú za manželku. Prebral sa až vtedy, keď Iuppiter za ním poslal posla Herma a vynadal mu, že sa stará o zveľaďovanie mesta a nemyslí na vlastnú ríšu a vlastnú budúcnosť. Že nedosiahne slávu, keď nepodstúpi žiadne boje, aby sa jeho syn stal vládcom rímskej ríše. Boh skvelo zasiahol hrdinovu ješitnosť, takže sa milý Aeneas pozbieral, zbalil svoje saky-paky a kázal prichystať lode - samozrejme, potajomky. Dido, ako správna žena, má vyvinutú intuíciu a tuší dáku zradu. Prišla za Aeneom a prezradila mu, že vie o jeho zamýšľanom tajnom odchode, hoci je práve zima a obdobie búrlivých vetrov. Hrdina nedbal na prosby a zanechal úbohú kráľovnú na pospas susedom (Dido po smrti prvého manžela odišla z Tyru v Malej Ázii a usadila sa na severoafrickom pobreží s dovolením miestnych vládcov, z ktorých si obzvlášť jeden robil na jej ruku zálusk). Aeneas sa vyhováral, že ho do diaľav nepoháňa vlastná túžba, ale naliehanie mŕtveho otca, myšlienka na svojho syna a najmä božský posol. S ohrdnutou ženou nie je žiadna sranda - Dido v amoku ľutuje, že mu úbožiakovi poskytla pohostinstvo a dala mu polovicu vlády a dúfa, že sa jeho lode roztrieskajú o skaly, vyhráža sa, že ho bude strašiť jej duch. Vergilius opisuje Aeneovo váhanie, či ju poľutovať a utíšiť, či splniť vôľu bohov. Vraj rozochvený láskou v duši vydá pokyn loďstvu na odplávanie. Dido prosí sestru, aby prehovorila Aenea, nech plavbu odloží na príhodnejšie obdobie, nech má čas si zvyknúť na odvrhnutie jej lásky. Aeneas sa nedal obmäkčiť, kráľovná videla riešenie už len v smrti. Pod zámienkou obradu nechá postaviť hranicu, na ňu položiť hrdinove zbrane, ktoré tam zanechal, oblečenie aj manželské lôžko. Sestra nič netušiac zorganizuje všetko na očistenie Didoninej mysle. Aenea navštívi znova božský posol a vyčíta mu pomalé prípravy, dokonca mu prezradí aj samovražedný úmysel kráľovnej. Aeneas sa nezľakol zamýšľanej samovraždy a nespravil nič, aby jej zabránil, zľakol sa, že sa mu bohovia pomstia a urýchlene vyplával. Dido tesne pred samovraždou prekľaje rímsky rod a prorokuje večnú nenávisť medzi svojím ľudom a medzi potomkami Aenea.
V. Aeneas sa plaví na Sicíliu, kde usporiadal hry na otcovu počesť. Pod ochranou boha Neptúna sa doplaví až do Itálie.
VI. Aeneas žiadal vstup do podzemia, aby sa stretol s otcom. Charon ho prevezie cez rieku Styx, kňažka uspí aj psa Kerbera, aby mohol hrdina vstúpiť do podsvetia. Tam videl na Poli smútku okrem iných mŕtvych aj Didonu, s čerstvou ranou od meča, ktorým sa prebodla. Prihovoril sa jej "nežnou láskou", že teda predsa bola pravdivá správa o jej smrti, uľavuje svojmu svedomiu, že je vinný len kvôli božskému rozkazu, že sám od jej brehov odchádzal nerád. Alibisticky tvrdil, že netušil, že ju jeho odchod až tak zasiahne. Chcel ju zadržať na odchode, lebo mu bolo umožnené s ňou hovoriť poslednýkrát. Hrdina vypustil pár sĺz, ale chmúrneho ducha kráľovnej neobmäkčil, duch odišiel do tieňa k prvému manželovi, zakúšajúcemu rovnaké muky. Aenea trochu zabolelo v srdci, ale rýchlo pokračuje ďalej, vidí padlých trójskych bojovníkov, aj padlých Grékov. Dostane sa až k Tartaru (peklu) a keď odovzdal Proserpine (grécka Persefoné) zlatú vetvičku, pustili ho do Elýzia - podsvetného sídla blažených, kde sa stretol s otcom Anchísom. Ten rozpráva synovi o budúcnosti, ktorá čaká potomstvo ním zrodené, predpovedá rímskemu pokoleniu vládu nad svetom.
VII. Aeneas príde do Latia a miestnemu kráľovi Latinovi jednoducho oznámi, že bohovia si vybrali jeho zem pre Trójanov. Latinus všetko pokojne a s radosťou prijme, a ako to býva zvykom, ponúkne svoju dcéru prišelcovi za manželku. Iuno sa rozhnevala, že sa jej nepodarilo zničiť Trójanov a privolala na pomoc Bellonu, ktorá má na starosti vojny. Princeznina matka, Amáta, nesúhlasí s manželovým rozhodnutím, pretože dcéra bola zasľúbená inému. Bohyne spôsobia jej posadnutosť a šialenstvo. Turnus, mladík božského pôvodu, vodca kmeňa Rutulov, je práve ten, ktorému pred príchodom Aenea zasľúbili Laviniu. Bohyňa vojny ho podnieti pomstiť potupu.
VIII. Vulkán na žiadosť Venuše zhotoví Aeneovi nové brnenie a nové zbrane. Aeneas hľadá podporu u Etruskov. Nasleduje výpočet udalostí z rímskej histórie, ktoré sa ešte len stanú (vlčica kojí dvojičky, únos Sabínok, vpád Galov, bitka pri Aktiu...).
IX. Turnov útok na trójske lode a na tábor.
X. Boj medzi Trójanmi a ich spojencami proti Turnovým Rutulom a ich spojencom.
XI. Stále opis bitiek, prímerie na pochovanie mŕtvych, porážka Latinov.
XII. Turnus vyzval Aenea na priamy súboj, zmluva o tom, že ak vyhrá Turnus, Trójania odídu, ak však vyhrá Aeneas, zrieka sa svojho panovania nad italskými národmi, dá miestnym len kult, najvyššiu moc bude mať kráľ Latinus, Trójania postavia mesto, ktoré nazvú podľa Lavinie. Na božský zásah Rutuli porušia dohodu o boji vodcov, nechcú vydať jediného za všetkých. Aenea zasiahol šíp, keď krotil svojich ľudí, aby neporušili dohodu tiež. Venuša vylieči synovo poranenie, a tak sa Aeneas vracia do boja. Začne sa boj muža proti mužovi, súboj dvoch veliteľov. Iuppiter sa rozpráva s manželkou Iuno, kedy sa zmieri s tým, že podľa vôle bohov je Aeneas poloboh a vyvolený pre víťazstvo. Iuno ustúpi pod podmienkou, aby si víťazný národ ponechal meno Latíni, a nie Trójania či Teukri (iný názov Trójanov). Keď bola zničená Trója, nech je zničené aj jej meno. Iuno sa teda vzdá ochrany Turna, ochrany sa musí vzdať aj jeho matka - nymfa Venilia, ktorá mu pomáhala v boji. Aeneas ho vyzve na konečný súboj. Turnus mu odvetí, že sa ho nebojí, ani jeho prudkých slov, ale desí ho nepriazeň bohov. Aeneas ho skolí vrhnutou kopijou. Turnus umierajúc neprosí o milosť, len žiada, aby ho, alebo jeho mŕtve telo Aeneas prenechal Rutulom, nech si zoberie za manželku Laviniu a tým sa celý spor vybaví. Aeneas už-už nechal prebodnutého Turna jeho osudu, keď zbadal na ňom omotaný pás Pallanta, syna Euandrovho, ktorý priateľsky prijal Aenea v italskej zemi a poskytol mu aj vojsko do boja proti Rutulom, a bolo mu zrazu jasné, kto ho zabil. Skvelý hrdina sa rozzúril a Turnov život či smrť neponechal náhode, ale ho pre istotu ešte raz prebodol.
Aeneas je po Hektorovi najskvelejším trójskym hrdinom. Jeho najlepšia vlastnosť bola pietas - zbožnosť, vedomie povinností voči bohom, rodine a vlasti. Ale mne osobne sa veľmi ako hrdina nepozdáva, pretože koná len to, k čomu ho osud núti. Básnik oveľa lepšie vykreslil postavy kráľovnej Dido, či Turna, ale sám si skomplikoval cestu, keď na začiatku zdôraznil, že rímsku svetovládu a prvenstvo Iulského rodu určil sám Iuppiter už dávno. Teda bol už dávno stanovený aj Aeneov odchod z Tróje (ako každý, asi by najradšej zostal tam, bránil mesto a pokúsil sa ho znova vystavať). Tento Vergiliov cieľ vyplýval z politickej sitácie, a ukázal Aenea ako mimoriadne zbožného aj preto, že v Ríme prevládali móresy na míle vzdialené tým počiatočným - skromnosti, zbožnosti, mravnosti, jednoduchosti. Vergilius chcel upozorniť na hrdinove vlastnosti, kvôli ktorým odmietol ľahko získaný blahobyt aj vládu (sobášom v Karthágu), že aj napriek láske sa vzdal svojich túžob a predsa sa podrobil vôli najvyššieho boha.
