Môj život so zvieratkami začal ešte v ranom detstve, keď som mala na chate kuriatko. Áno kuriatko, odstrkované ostatnými, takže sa nechalo odovzdane chytiť, nakŕmiť aj prenášať. Keď už sa celá rodina (aj starí rodičia) presťahovala do Bratislavy, kuriatka som obdivovala už len u susedov cez prázdniny. Tí mali vždy aj psa, tak som sa mu venovala aspoň počas prázdnin. Z času na čas v pravidelných intervaloch sme prosili rodičov, nech nám zadovážia zvieratko. Dočkali sme sa - novými členmi rodiny sa stali vtáčiky pestúnky japonské, veľkosťou aj výzorom podobné vrabčiakom. Mali sme postupne niekoľko párikov, ale malých vtáčat sme sa nedočkali. Neskôr pribudla ďalšia klietka - a papagájec vlnkovaný, čiže andulka, tú sme chytili v záhrade. Dali sme jej meno Lórka, bola modrobiela. Nemala rada zvuk pustenej vody, vtedy poriadne škriekala. Potom sme získali aj jej partnera, tiež per naturam, ten bol modrosivý. Po smrti Lórky sme mu kúpili druhú spoločníčku.
To už sme ale mali doma morča. Napriek dvom klietkam sme stále chceli ďalšie zvieratko. Zázrak sa stal jedného aprílového dňa, keď som bola štvrtáčka, sestra bola siedmačka a v rámci prípravy na talentovky chodievala k nejakému maliarovi do ateliéru pod Hradom. Bola sobota, s mamou sme ju išli vyzdvihnúť, zastavili sme sa ešte na Miletičke - na trhovisku, v tom čase tam dominovali stánky s ovocím, zeleninou a kvetmi. Bokom sa usadili ponúkači zvieratiek - kuriatka, húsatká, hlodavce... a morčatá. Nebolo mi viac treba, opakovala som dookola, aké je to jedno krásne...
Čuduj sa svete, mama sa nechala zlomiť. V tom ošiali som sa nad tým nezamýšľala, nedávno som sa jej spýtala, prečo sa nechala prehovoriť, keď aj s otcom boli kategoricky proti iným zvieratám, s výnimkou tých vtáčikov. Vraj preto, že sestra chodila k maliarovi a mne aby nebolo ľúto, že ja nemám nič. Nuž, dobrý obchod... Neviem už, ako dlho som tam prosíkala, ale odchádzali sme z trhoviska s papierovým vreckom, v ktorom čučal malý hnedobiely tvor so strakatou hlavou. V aute som morča vybrala - najprv bolo strnulé a potom začalo pobehovať a hľadať úkryt. Celkom dobrým útočiskom sa stal môj rukáv - prospech z toho mali obe strany, morča sa cítilo v bezpečí a ja som ho mohla hladkať.
Nosila som ho skoro všade, dala som mu meno Kormi, podľa veľkého čierneho psa z Biskupíc. Bola to samička - ako všetky morčatá, ktoré som potom mala. Trávili sme spolu veľmi veľa času, ležali sme na posteli, keď som čítala knihu, morčiatko ležalo na mne, alebo pri mne, chodilo za mnou ako psík. Kormi - krycie meno Tiša, alebo Tiška (výslovnosť skôr Tyša) - bola na mňa najviac naviazaná zo všetkých mojich morčiat. Zahynula cez prázdniny na Železníku. Veľmi som za ňou smútila. Dožila sa piatich rokov. Stále som vyplakávala mame do telefónu, tá však o ďalšom morčati nechcela ani počuť.
Keď mama prišla za nami, vyzvedala som, čo priniesla. Dlho sa jej to tajiť nepodarilo - maličké morčiatko, všetky kostičky mu bolo cítiť. Sfarbené bolo takmer rovnako ako Kormi. Dala som mu meno Pupa, ale používala som aj meno Tiša, to sa ušlo každému morčaťu. Trochu zvláštne bolo naučiť Pupu, že sa nemusí báť. Na začiatky s Kormi už som si ani nepamätala, ale s ňou to bol pravdepodobne rovnaký proces. S Pupou som trávila už menej času, nevenovala som sa jej toľko a stravu jej dávala väčšinou mama, takže bola viac plachá. Nežila dlho, len niečo cez tri roky, zachvátila ju akási choroba, nechcela jesť a zahynula v lete 1994, počas dovolenky v Liptovskom Jáne. Tam sme ju aj pochovali pod lesom, jej hrob sme pozreli vždy, keď sme sa tam neskôr vyskytli.
Potom rodičia už naozaj nechceli ďalšie morča. Musela som sa s tým zmieriť. Vyše roka som bola bez morčaťa. Aj som si začala zvykať, navyše sestra vyvydala psa, takže o zábavu sme mali postarané.
Pupa
