Plán bol vyraziť zo Žiliny o štvrtej ráno, nakoniec sa podarilo o pol piatej (aj tak sme dobrí, s čvirikom). Auto naložené ako keby sme šli na tri mesiace na Sibír, na diaľnici sa stretávame s druhou časťou posádky, zapíname vysielačky a raňajkujeme na maďarskej hranici. Chorvátsku hranicu prechádzame na obed, pokračujeme smer Záhreb a Karlovač.
Tranzitná noc v znamení Karlovačka
Pri Karlovači prespíme, chceme niečo nájsť v mestečku Duga Resa, ale nakoniec máme problém nájsť Duga Resu (ale aspoň sme videli pivovar, kde sa varí Karlovačko). V Duga Rese je motel na kopci nad mestečkom, zdá sa nám byť (na prvú tranzitnú noc, predsa len musíme šetriť) trochu drahý a tak ostávame v priváte nad barom, ktorý vlastní domáca pani s jedným prominentne vystupujúcim zubom, fúzmi a bradou (áno, bola to žena). Blízkosť baru je najväčšou výhodou tohto ubytovania a tak hneď končíme pri Karlovačku (keď už sme videli ten pivovar, no nedajte si).
Posádka: krekovci a miňovci (foto Miňo)
Najmladší člen posádky ešte nevie, čo ho čaká
Open air omša na odpočívadle
Konečne more
Na druhý deň ráno sme chceli z Duga Resy vyraziť už o ôsmej, aby sme sa dostali čo najďalej po pobreží k čiernohorským hraniciam, no ale deti, takže vyrážame o pol desiatej. Na prvom odpočívadle za Splitom sme zažili open air omšu naživo. Prešli sme kúsok Bosny a Hercegoviny, ktorá pred Dubrovníkom zasahuje až na pobrežie, a odbočujeme na polostrov Pelješac, kde chceme ostať ďalšie dve noci (aby sme si dali jeden deň kúpania v mori ako oddych po dvojdňovej ceste autom - vyhovárame sa, že to kvôli deťom, ale všetci sa už na lážo plážo tešíme).
Večerný Pelješac
Na Pelješaci (samé vinice a vinárstva) sme skončili v mestečku Trstenik, na strane polostrova, ktorá je otočená k otvorenému moru (a preto tam je fakt studená voda). Trstenik je maličký, obkolesený vrchmi, plný áut. Prichádzame podvečer, máme najskôr problém zaparkovať a potom nájsť ubytko (po prvé je už večer a po druhé sa chceme ubytovať len na dve noci). Nakoniec končíme v dusnej izbe bez balkóna v uličke kúsok od námestia, ďaleko od auta a na druhom poschodí, ale už sme tak unavení (hlavne deti), že kašleme na to a ostávame.
Pohoda na pelješackej pláži
Ráno sa (konečne) nemusíme nikde ponáhľať, celý deň sa vyvaľujeme pri mori na malej kamienkovej pláži (viac ako dva dni by sme síce takto na jednom mieste nevydržali, ale má to niečo do seba), čvirik má prvý dotyk s morom (rev), oproti vidno ostrov Mljet, kam sa dá ísť na z Trstenika na celodenný výlet. Kopec Čechov a Slovákov (to je ale prekvapenie, že), večer živá hudba, hviezdna obloha a cikády...zajtra vyrážame ďalej.
Lážo plážo v Trsteniku
Dubrovník s kočíkom - nikdy viac
Z Trsteniku sa nám podarilo vyraziť až o pol jedenástej (všetci dúfame, že tento trend stále neskoršieho vyrážania sa nám podarí zvrátiť). Chceme si kúpiť nejaké víno, keď už sme na polostrove známom svojimi vinárstvami, ale nakoniec si kupujeme domácu rakiju, mandarinicu a travaricu (veď sme Slováci, nie). Pokračujeme do Dubrovníka, kde si chceme spraviť mikro prehliadku starého mesta. V Dubrovníku sme okolo obeda, je nejakých 33 stupňov.
Okolo hradieb starého mesta
Miňovci idú do starého mesta úzkou strmou uličkou, my to po schodoch s kočíkom nedávame, tak ideme okolo. Najskôr nemôžeme nájsť vchod za hradby, keď sme našli bočný, tak tadiaľ to nešlo (samé strmé schody), potom sa dostaneme do slepej uličky k malému prístavu, až nakoniec nám nejakí Česi poradili, kadiaľ (zase obísť celé hradby okolo k hlavnému vchodu), teplo je v tých kamenných uličkách zadúšajúce (ale čvirik sa zatiaľ statočne drží). Keď sme sa konečne dostali do starého mesta, rýchlo sme ho pozreli, posedeli v tieni a ideme späť (zase musíme kočík vytlačiť hore ku podzemným garážam). Máme dosť.
Konečne vstup do starého mesta aj pre kočík
Uličkami Dubrovníka...vyzerá to tam malebne, ale primyslite si to teplo
Posledný pohľad na Dubrovník z cesty smerom do Čiernej Hory
No, vidím, že som prvé dni presunu zas až tak rýchlo neprebehla, ale už sme v cieľovej rovinke - na čiernohorskej hranici.
