V noci sme sa vôbec nevyspali, pretože niekto do pol druhej ráno vydával zvuk podobný vŕtaniu neuveriteľnej frekvencie priamo pod oknami hotela (neskôr sme zistili, že to bol šijací stroj pravekej výroby, na ktorom jeho majiteľ tvoril suvenírové vyšívané tričká), takže ranné vstávanie na let do Lukly o pol šiestej ráno bolo veľmi kruté a v našej štvorčlennej expedícii sa začali ozývať kuvičie hlasy požadujúce poznať meno tej osoby (samozrejme až takto eufemisticky to nepovedali), ktorá vymyslela túto akože dovolenku.
Hlasy však boli (načas) umlčané vzrušeným očakávaním nášho letu do Lukly (konečne ticho hôr po dvoch dňoch trúbenia). Dva vaky s vecami sme nechali v úschovni na hoteli (úplne bezpečné) a my sme sa museli zbaliť tak, aby každá dvojica mala jeden veľký ruksak (keďže každá dvojica bude mať len jedného nosiča) plus každý mal svoj vlastný menší ruksak na denné nosenie. Netreba ani zdôrazňovať, že balenie sa dvoch osôb do jedného ruksaku na dvojtýždňový trek nie je vôbec jednoduché (dva spacáky a ruksak je do dvoch tretín plný, hm hm), a ak sú tie dve osoby manželia, môžu si rovno nachystať rozvodový formulár.
No, ale aby som sa vrátila k veci. Ráno nás teda na hoteli vyzdvihol náš sprievodca Narayan a opäť zažívame ranný prejazd šialenou premávkou na letisko, tentokrát do odletovej haly pre vnútroštátne lety, ktorá vyzerá ako jeden husto obývaný včelí úľ, kde sa zdá, akoby všetci vedeli čo a ako a kde a kedy, len vy nie. Doteraz som nepochopila, ako tí ľudia vedia kedy a ako majú ísť. Po security checku na nepálsky spôsob (znudené ohmatanie, keby ste mali bombu na hlave tak si to asi ani nevšimnú) a niekoľkým otázkam, či máme to alebo to (prísny zákaz zápaliek a zapaľovačov v lietadlách, takže každý vojak ich má pri sebe už peknú hŕbku od nič netušiacich turistov) sedíme v odletovej hale a nič sa nedeje.
Keďže Narayan sa tvári úplne pokojne, tvárime sa pokojne aj my. Z jeho skromnej angličtiny s veľmi svojskou výslovnosťou (ktorá spôsobuje, že mu rozumieme tak každé tretie slovo) sa dozvedáme, že v Lukle je zlé počasie, a preto sa tam momentálne nelieta. Na otázku ako to teda vidí a kedy asi pôjdeme len pokrčí plecami a zaspí sa na lavici. Len pre objasnenie, Lukla je údajne jedno z najnebezpečnejších letísk na svete s veľmi krátkou pristávacou dráhou so sklonom 12% - ktoré pristávajúce lietadlá zabrzdí, a odlietajúce pekne rozbehne. Preto sa tam lieta len keď je pekne a pilot sa môže na tú mikro dráhu trafiť. Keďže toto všetko vieme už dopredu, zas až takí pokojní ako Narayan nie sme, ale tvárime sa statočne aj naďalej.
Pôvodne sme mali letieť o siedmej. Pol jedenástej, nič. Pol jednej, nič. O štvrť na dve sa dozvedáme, že prvé lietadlo, ktoré letelo, úspešne v Lukle pristálo (to sú čo za správy ach jaj), takže ideme aj my. Letíme s Tara Air mini lietadielkom typu Twin Otter a let do Lukly trvá asi štyridsať minút. Náš včerajší sprievodca po káthmandských pamiatkach nám poradil, aby sme si sadli naľavo v smere letu, pretože tak budeme počas letu vidieť masív Himalájí. S naším šťastím samozrejme nevidíme nič, len smog v Káthmandú a oblaky po ceste (no dobre, na chvíľku sa niekde v diaľke ukázal vrcholček nejakej zasneženej hory a my sme celí na vetvy z toho, že vidíme prvý vrch, ale to bolo na ďalšie dva dni aj všetko).
V Lukle sme pristáli šťastne (je tam odstavené lietadielko, ktoré si tu nedávno nabúralo nos), ale aj tak je zamračené a sivo, a preto sem dám fotky aj z cesty späť (vtedy sme mali pekne), aby to vyzeralo krajšie ;-). Letisko je naozaj také malinké ako sa o ňom hovorí. Je obkolesené len obyčajným drôteným plotom (ktorý je úplne obsiaty pokukujúcimi Nepálcami) a vchod naň strážia vojaci. Lukla inak znamená miesto, kde je veľa kôz a oviec, ale pokiaľ sme mohli vidieť, to už tak veľmi neplatí, skôr je tam veľa ľudí z celého okolia, ktorí číhajú na turistov a ponúkajú im svoje služby. Narayan tam najal našich dvoch nosičov, jeden sa volá Lakpa Sherpa a druhý Aita B.K. a môžeme vyraziť. Je síce už okolo pol tretej, ale do Phakdingu, nášho dnešného cieľa, je to len okolo troch hodín, takže akurát. Lukla leží vo výške 2860 metrov a Phakding je len nejakých 2600, čo znamená klesanie o dvesto výškových metrov, ale v Nepále veľmi skoro zistíte, že ísť „dole" neznamená ísť dole, ale ísť hore, dole, hore, dole, hore a nakoniec zase dole.
Slávne nebezpečné letisko v Lukle učupené na okraji zrázu
V uliciach Lukly
Cesta do Phakdingu sa vinie po úbočí lesa dlhou dolinou, na ktorej dne hučí rieka Dudh Kosi (Mliečna rieka), ku ktorej postupne klesáme, pretože pretína samotný Phakding. Prostredie nádherné, množstvo malých dediniek, kamene pomaľované mantrami, svahy údolia sú zalesnené rododendronmi, magnóliami a ihličnanmi, prevaľujú sa hmly, vďaka ktorým celá cesta vyzerá ako obrázok z južnej Číny...po ceste prechádzame cez niekoľko mostov zavesených na oceľových lanách nad riekou. V Phakdingu sme sa ubytovali v Namaste Lodge, záchod na prízemí, umývadlo na dvore, pod oknami hučí rieka a na večeru si dávame ryžové kari a dal bhat (kombinácia zemiakov, ryže a riedkej šošovicovej polievky, ktorá vytvára chuť, ktorú už nechcem v živote zažiť, ale aby som nebola nespravodlivá, chalanom to vraj chutilo). V Phakdingu sme stretli skupinu Čechov, ktorí poldňové nelietanie do Lukly prežili čakaním v lietadle na lúke niekde uprostred ničoho medzi Káthmandú a Luklou.
Zahmlené lesy po ceste z Lukly do Namche...
Údolie Dudh Kosi, Mliečnej rieky, ktorú pretína niekoľko visutých mostov
Prvý večer na treku v zamračenom Phakdingu
Na druhý deň po obligátnom small pot of tea, ktorý je tak akurát pre nás štyroch, vyrážame do Namche Bazar, kde by sme konečne mali uvidieť nejaké tie hory (hory Gandalfe, hory!). Aj keď, temno a zamračene je stále, ale tá pozitívnejšie zmýšľajúca časť našej výpravy (ja) si je úplne istá, že v Namche proste bude pekne. Z Phakdingu do Namche je to nejakých päť hodín (so zastávkami, obedmi, fotením...), ďalšie mosty, množstvo nosičov (neskôr sme sa dozvedeli, že v sobotu býva v Namche tradičný trh, na ktorý sa zbiehajú ľudia zo širokého okolia, preto taká hustota nosičov)... Asi na polceste je vstup do národného parku Sagarmatha, kde sa vybavujú trekking permity (ak ich ešte nemáte) a v dedinke Jorsalle obedujeme, pretože je to pred Namche posledná dedina, kde sa dá najesť. Potom už nie je nič, len dvojhodinové strmé stúpanie až do Namche, počas ktorého prekonáme asi šesťsto výškových metrov.
Vstup do národného parku Sagarmatha s tabuľami, ktoré upozorňujú na príznaky výškovej choroby
Krajinka medzi Phakdingom a Namche
Dedinka Jorsalle, posledná šanca najesť sa pred výstupom do Namche Bazar...
Niekde tam hore v oblakoch je Namche Bazar
Namche Bazar, 3450 metrov. Konečne! Je nám úplne jedno, že je ešte stále zamračené (fotky sú alibisticky z cesty späť) a do našej lodge ledva dôjdeme...keď si na to spomeniem, ani sa mi už písať nechce...a to sme ani netušili, čo nás ešte bude čakať!
Súvisiace články:
