Prvý večer na terase nášho bungalovu v Keszthely ešte vyzeral celkom sľubne, keďže sa začínal niekoľkokilovým maďarským melónom a prvými riadkami Sándora Máraia, ktorý hneď na prvej strane vzdal hold balatonským vínam („přátelé z balatonského pobřeží mně i v tomto roce poslali pár lahví ohnivého vína k pečeni, vypěstovaného na vulkanické půdě"). Aký lepší začiatok by si mohol človek želať? Zaspávali sme však už za výdatného hrmenia a tak nám bolo jasné, že hoci sme sa spoliehali na to, že meteorológovia sa budú opäť mýliť, tento spôsob leta bude „poněkud nevhodný".
Nevadí, v takýchto situáciách máme už vypracovanú stratégiu (keďže sa nám stávajú so železnou pravidelnosťou), a tak sme na druhý deň vyrazili do mestečka Keszthely s cieľom získať čo najviac turistických prospektov a informačných letákov o okolí. To sa ukázalo byť veľmi ľahké, keďže Maďari na rozdiel od nás berú svoj turistický ruch veľmi, ale veľmi vážne. Na pešej zóne sa práve konal festival miestnych vín, a tak sme si pri voňavom miestnom moku preštudovali, kde to vlastne sme.
Samotné Keszthely, hoci maličké, je zaujímavé viac než dosť, je tam múzeum marcipánu, múzeum Balatonu, dokonca múzeum exotického hmyzu, ale aj park Helikon, dve verejné pláže s promenádou a najmä zámok rodiny Festetičov, ktorý má 101 miestností.
Vzácna chvíľka slnka v parku pri zámku Festetics.
Pri potulkách po Keszthely môžete natrafiť aj na Milesa Davisa, či na Boba.
A Levoča je odiaľto len 460 km ;-)
Večerná prechádzka popri Balatone začala vyzerať celkom sľubne, ale to bolo len pred búrkou.
Pleasure boat, bitte schön?
Lastovičky a Amazonky, anyone?
Hej Arpád, dnes akosi neberú, čo?
No, to bude určite tou búrkou, ktorú už vidno ako plaziacu sa mordorskú temnotu na horizonte. Nesklamala, samozrejme, a tak sa na druhý deň zobúdzame do šestnástich stupňov a šedi. Nabití informáciami a plánmi, čo všetko tu chceme vidieť, sme však nezaváhali a vyrazili sme do byvolej rezervácie v Kápolnapuszte. Tú zriadili na záchranu ohrozeného maďarského vodného byvola za európske peniaze, a môžem povedať, že ich využili dokonale.
Krásne spravený vstup, kde sme sa akože zapísali do návštevnej knihy, aby sme si mohli spraviť momentku pri tejto stene.
Keďže sme do Kápolnapuszty prišli relatívne skoro ráno a za mrholenia, nebol tu vôbec nikto a úlohu turistov prevzali domáce zvieratá z farmy (proti čomu som teda vôbec neprotestovala, v mnohých ohľadoch sa správali sa lepšie ako turisti).
Keď sme narazili na prvých byvolov, dúfali sme, že ich uvidíme váľať sa v bahne tak ako to s chuťou robia na všetkých fotkách, ale dnes sa im akosi nechcelo. Pri pohľade na tú vodu sa ani nečudujem (aj keď, proti gustu...).
Okrem byvolov tu bolo obrovské množstvo sysľov (museli sme dávať pozor, aby sme na nejakého nestúpili), ktoré tu vraj žijú z byvolmi v symbióze, pozorovateľňa vtákov a búdky pre netopiere...no pre rodiny s deťmi čistý raj.
Doslova o dedinu ďalej od Kápolnapuszty je Kis-Balaton (Malý Balaton), v podstate močiare, bažiny a jazerá okolo ústia rieky Zaly, ktorej usadeniny kedysi časť pôvodného Balatonu oddelili a vzniklo tak prostredie, kde sídlia tisíce vodných vtákov (aj množstvo ohrozených druhov). Malý Balaton je od roku 1979 vtáčou rezerváciou medzinárodného významu a do väčšej časti sa ako obyčajní turisti nedostanete - jedine so sprievodcom. Niektoré miesta však pre verejnosť otvorené sú, a z nich najznámejší je ostrovček Kanyavári. Jeho ticho a okolité stojaté vody rušené len škrekom vtákov si chodia vychutnávať rybári, turisti, ale aj rodiny s deťmi na piknik. Akurát mi vadilo, že informačné tabule o vtákoch boli len v maďarčine.
Na ostrove Kanyavári
Po dni mrholenia prišiel upršaný podvečer a ďalšie sivé ráno. Nič to, pár kilometrov od Keszthely sú slávne kúpele Hévíz, neuveriteľne preplnené turistami, takže hoci sme si ich aj chceli pozrieť, davy seniorov nás odradili (nič proti dôstojným šedinám, samozrejme, ale čo je veľa to je veľa). Z Hevízu cesta pokračuje na dedinu Zalaszántó, ktorá sa pýši jednou zvláštnosťou: údajne najväčšou budhistickou stúpou v Európe (má 30 metrov), ktorej inaugurácie sa v roku 1993 zúčastnil dokonca aj Dalajláma. A tak keď idú babky v nedeľu ráno do kostola, sprevádza ich vôňa vonných tyčiniek a óm mani padme húm. Super.
Cesta k stúpe vedie temným a hustým lesom a na smer návštevníkov upozorňujú len takéto tabuľky na stĺpoch elektrického vedenia. Stúpu sme si vychutnali zase za dažďa, ale aspoň sme ju mali úplne pre seba (až na tetu, ktorá tu v stánku predávala modlitebné vlajočky a vonné tyčinky).
Rozhodli sme vrátiť sa do Keszthely a vydať preskúmať hrad Szigliget, ktorý sme videli po ceste sem. Cestou na Szigliget sa popri balatonskom rákosí preháňajú desiatky cyklistov (cyklotrás je tu naozaj požehnane, pre cyklistov je to tu úplný raj), obchodníci pri ceste predávajú melóny a ponúkajú vyhliadkové lety malými lietadlami. Je tu dokonca aj africké múzeum (vraj aj s ťavami), ktoré sme už nestihli. Szigligetská zátoka má svoje čaro, a nad všetkým sa vypína ruina hradu Szigliget, z ktorej je úžasný výhľad nielen na Balaton, ale na celú okolitú krajinu.
Szigliget sa „vypína" na kopčeku vo výške 242 metrov, čo je pre tunajších „hrad na vyvýšenine". Už pod hradom (parkovisko zadarmo, mimochodom) nám bolo jasné, že si na tomto hrade dali záležať. Stánky, čistučké okolie, víno z hradných viníc, lukostreľba...a vrelo odporúčam ísť na hradný záchod. A pritom veľkosťou také naše Strečno, ale ako to vedia prezentovať. Akoby to bola tá najúžasnejšia pamiatka pomaly v celom Maďarsku. No, máme sa čo učiť. Inak, toto bol prvý hrad s detským kútikom, aký som kedy videla.
In vino veritas, samozrejme. Ja som teda tentoraz piť nemohla, ale veď nabudúce.
Chceli sme vidieť aj jazernú jaskyňu v mestečku Tapolca (čo už môže byť za dažďa lepšie, ako ísť do jaskyne), ktoré je od Szigligetu len nejakých desať kilometrov, ale keď sme tam prišli a uvideli krútiaci sa had čakajúcich ľudí minimálne tak na dve hodiny, tak sme sa rovno aj otočili. Ako Hévíz, známe, ale preplnené. Najmä za zlého počasia. Tapolca je známa tým, že jej jaskyňa je priamo pod mestom (nejakých 15 - 20 metrov) a časť je splavná na člne. Nič to, určite sa ešte (a s radosťou) vrátime.
