Rozmýšľa radšej o deťoch, ktoré nikdy nemal, spomína na manželku, s ktorej fotografiou sa pravidelne rozpráva, a živí sa tým, že vedie kultúrnu prílohu údajne apolitických novín Lisboa . Netrvá však dlho kým si uvedomí, že v Portugalsku tej doby nie je nič apolitické. Všetko je buď s režimom, alebo proti nemu - a jeho šéfredaktor je muž režimu, ktorý sa pri každej príležitosti ostentatívne prezentuje rukou vymrštenou vpred ako oštep.
"Před vchodem do domu byl místní trh a Guarda Nacional Republicana tu měla zaparkované dva džípy. Pereira věděl, že mezi trhovci panuje rozruch, protože předešlého dne v Alenteju zavraždila policie povozníka, který vezl zboží na trh a by socialista. Proto hlídkovala Guarda Nacional Republicana před branou tržiště. Lisboa ovšem neměla odvahu přinést tuto zprávu, (...), ale kdo by měl odvahu přinést zprávu o tom, že v Alenteju byl na kozlíku zavražděn socialistický povozník a že jeho krev se rozstříkla na melouny? Nikdo, protože země mlčela, nezbývalo jí než mlčet, a zatím tu umírali lidé a policie byla pánem."
Doktor Pereira je úplne sám, nemá nikoho, s kým by sa mohol porozprávať; to, čo sa deje, sa dozvie len od svojho čašníka Manuela v kaviarni, kam pravidelne chodieva. "Zkrátka šířili se zvěsti, od úst k ústům, aby byl člověk informovaný, musel se vyptávat v kavárnách, poslouchat klepy, to byl jediný způsob, jak být v obraze (...)" Ale Pereira nemá chuť sa vypytovať, chcel by len odísť do kúpeľov, užiť si pár dní pokoja a nemyslieť na zlo sveta. Lenže potom zažije niekoľko stretnutí, ktoré ho prinútia zamyslieť sa nad sebou, nad tým, ako žije, nad svojou krajinou a svojimi hodnotami.
Nechtiac sa dostane na slávnosť salazarovskej mládeže, kde stretne mladého muža, odporcu režimu, o ktorom nič nevie, ani to, či je jeho meno naozaj pravé, ale napriek tomu ho niečo prinúti mu pomáhať. Má pocit, že je ako jeho syn, ktorého nikdy nemal. Stretne sa aj so svojim starým priateľom z univerzity, o ktorom zistí, že je naklonený súčasnej politike a vo vlaku stretne židovskú dámu, ktorá odchádza z Nemecka a ktorá ho vyzve, aby slobodne vyjadril svoju mienku. Stretne vzdelaného doktora, ktorý mu vysvetlí svoju teóriu konfederácie duší (opísať ju by bolo na dlho, ale veľmi mi to pripomenulo Čapkov "Obyčejný život"). No a posledné, to najosudovejšie stretnutie, sa odohrá u neho doma, v noci, s tajnou políciou. Vtedy sa rozhodne, že musí niečo urobiť. Povedať svoj názor v zemi ovládanej strachom a cenzúrou.
Je to príbeh o tom, ako sa ľahostajnosť k svetu okolo nás pomaly mení na rozhodné odmietnutie toho, čo je nesprávne a zlé; príbeh o tom, ako sa v človeku môže vynoriť na povrch taká časť jeho osobnosti, ktorá predtým len ležala polozabudnutá niekde v podvedomí. Príbeh o priateľstve a hodnotách, ktorý určite stojí za prečítanie.
Na konci knihy je preklad krátkeho článku od autora, talianskeho spisovateľa Antonia Tabucchiho (skonal v lisabonskej nemocnici na rakovinu v marci tohto roku), ktorý vyšiel v roku 1994 v novinách Il Gazettino. Rozpráva v ňom príbeh vzniku postavy doktora Pereiru, inšpirovaný portugalským novinárom, ktorého Antonio Tabucchi osobne poznal v Paríži. Tomuto novinárovi sa podarilo salazarovskú diktatúru preľstiť, keď v jedných portugalských novinách vydal článok ostro kritizujúci pomery v krajine. Potom musel odísť do emigrácie a pracoval vo Francúzsku. Keď sa po roku 1974 do Portugalska po obnovení demokracie vrátil, už bol dôchodca a nepracoval. Nikto si na starého novinára nespomenul a zomrel sám. Antonio Tabucchi neprezradil, ako sa v skutočnosti volal, ale jedno je isté - jeho pamiatka žije v postave starého, osamelého doktora Pereiru.
Podľa knihy bol v roku 1996 natočený film s Marcellom Mastroiannim v hlavnej úlohe.
