Teraz už sedemdesiatnik Hayao Miyazaki je v Japonsku považovaný za anime poloboha, ale poznáme ho aj u nás, najmä vďaka jeho najznámejším dielam Sen to Chihiro no Kamikakushi/Spirited Away (2001, u nás ako Cesta do fantázie), film, za ktorý dostal Oskara za najlepší animovaný film, Hauru no Ugoku Shiro/Howl's Moving Castle (2004, u nás ako Zámok v oblakoch), a, samozrejme a ako inak, Mononoke-Hime/Princess Mononoke (1997, u nás ako Princezná Mononoke). Natočil toho samozrejme oveľa viac, ale tieto tri sú najznámejšie (a tieto som videla), takže pri nich viem, o čom píšem. Sú vizuálne úchvatné, ale to nie je nič v porovnaní s príbehmi samotnými, ktoré kombinujú japonské mýty a legendy s rozprávkovými a psychologickými aspektmi.
Kariéra Hayao Miyazakiho trvá už päť desaťročí, počas ktorých dosiahol uznanie na celom svete, a niet sa čomu čudovať. Po úspechu svojho celovečerného filmu Naušika z Větrného údolí (neviem či to vyšlo aj v slovenčine) založil s Isaom Takahatom (ktorý sa preslávil najmä svojim animovaným protivojnovým filmom Hrob svetlušiek) produkčnú spoločnosť a animačné štúdio Ghibli (slovo, ktoré v taliančine znamená „horúci vzduch vanúci cez saharskú púšť" a vybral ho práve Miyazaki), kde pokračoval vo svojej tvorbe.
A v roku 1997 prišla Mononoke-Hime, Princezná Mononoke , epická fantasy z historického Japonska (z obdobia Muromači, 1333-1568), príbeh o boji medzi duchmi hlbokých lesov a ľuďmi, ktorí sa ten les snažia zničiť a aj príbeh lásky medzi ľudským dieťaťom vlčej bohyne a bojovníka, ktorého preklial démon diviačieho boha a ktorý chce ľudí a prírodu zmieriť. Len tak na okraj, Princezná Mononoke nie je ten úplne najšťastnejší preklad, Mononoke totiž v japončine nie je meno, ale všeobecné pomenovanie pomstychtivého ducha. Bola to práve Princezná Mononoke, ktorá Miyazakiho preslávila po celom svete. Je to krásny prepracovaný príbeh, ktorý som si pozrela hneď po Zámku v oblakoch (po ktorom som sa dostala do štádia, v ktorom si chcem pozrieť úplne všetko s Miyazakiho menom, čo sa mi dostane do rúk). Po natočení Princeznej Mononoke odišiel Miyazaki do dočasného dôchodku (kedy fanúšikovia po celom svete si trhali vlasy), kedy trávil nejaký čas s deťmi priat
eľa, z ktorých jedna sa stala jeho inšpiráciou pre jeho ďalší film Sen to Chihiro no Kamikakushi, Cesta do fantázie . Je to dobrodružný príbeh malého dievčatka, ktoré po tom, ako zlá čarodejnica zmení jeho rodičov na prasce, musí prežiť v podivnom svete duchov a pracovať pre čarodejnicu v kúpeľoch pre duchov, kde stretáva množstvo bizarných postavičiek. Tento film dostal množstvo ocenení, okrem Japonska napríklad aj na filmovom festivale v Berlíne a v roku 2002 Oskara za najlepší animovaný film (ako prvé a zatiaľ aj p
osledné anime vôbec).
A v roku 2004 prišiel môj najobľúbenejší, Hauru no Ugoku Shiro, Zámok v oblakoch. Tento príbeh je výnimočne adaptácia fantazijného príbehu z pera Diany Wynne Jones Howl's Moving Castle (pod týmto názvom vyšiel film v angličtine). Spisovateľka mu povedala, aby sa predlohy nedržal otrocky, ale aby ju použil voľne podľa svojho uváženia s tým, že to bude určite fantastický film. A je. Je to príbeh mladého čarodejníka Howla, ktorý obchádza svet v chodiacom dome, z ktorého sa dá rôznymi východmi vyjsť do rôznych miest, a mladým dievčaťom, ktoré zlomyseľná čarodejnica premení na zošúverenú starenku a jej jedinou nádejou je nájsť Howla, ktorý by jej mohol pomôcť.
Tak ja viem, že Miyazaki nenatočil len tieto tri, ale po prvé sú najznámejšie a po druhé som tieto tri videla, a tak viem, o čom píšem. Sú neuveriteľne úchvatné. Verím tomu, že kto si pozrie Miyazakiho, a môže to byť tak zarytý odporca japonského anime ako som bola ja, musí sa do krehkej krásy jeho filmov zamilovať. Zabudnite na Pixar (teda nič proti Pixaru, to len v porovnaní s Miyazakim akosi šedne) a čiernobielu psychológiu postavičiek amerických animákov a pustite si Miyazakiho magické a prepracované príbehy - budete uchvátení a ešte dlho na neho nezabudnete. Svojim deťom ich teda určite púšťať budem a len ľutujem, že tu ešte neboli, keď som ja bola malá. Hayao Miyazaki dostal v roku 2005 cenu za celoživotné dielo na filmovom festivale v Benátkach.
