Ten príbeh samotný mi (tak trošku, zas aby ste si o mne nemysleli bohviečo a okrem toho to môže čítať moja mama) naozaj pripomenul tie časy na strednej, keď sme tak úplne mobily ešte nemali, internet sa len rozbiehal, a my sme trávili čas v tých svojich parkoch, "niekde tam medzi stromami, na lavičkách zašpinených vranami a s povylamovanými priečkami" sme fajčili a hulili a kašlali a mali sme pocit, ako celý život leží pred nami a my sme tak strašne iní ako naši rodičia. A tak radi sme čítali Vonneguta. Jeho najslávnejšia veta bola pre nás to jeho lakonické "tak to chodí". A v tejto knihe to naozaj tak chodí.
Keby to týmto aj skončilo, bola by to naozaj priemerná kniha, lenže ono to tým nekončí. Je to veľmi silná výpoveď o jednej dobe, ktorú si ešte väčšina z nás pamätá, o Tatrách, kde sa všetko už rozpadáva a nikto to neopravuje, o náckoch, ktorí pri pive plánujú nový slovenský holokaust, o nedokončených vzťahoch, o tom, ako nedokážeme byť k sebe úprimní, a o mladých aj starých skrachovancoch, pretože osud detí alkoholikov, ktorí svoj život utápajú v miestnej krčme, kde sa toho veľa za posledné desaťročia nezmenilo, je často predvídateľný. A smutný. Už som vám povedala, že to je smutná kniha? Je. A okrem toho úprimná.
"Svet je totiž postavený tak, že na ňom existujú ľudia, ktorí prežijú celý život v montérkach a podľa toho sa aj správajú. Chlastajú a nadávajú, a občas to robia v opačnom poradí. Nie sú starí, oni dokonca nie sú ešte ani poriadne mladí, vieme predsa, v akom vekovom rozpätí sa pohybujeme, ale aj tak majú stále silnejší pocit, že kdesi po tej krátkej ceste, ktorou zatiaľ prešli, sa už niečo stihlo nenapraviteľne pokaziť. Oni to nielenže nevedia napraviť, ale vlastne si ani vôbec nie sú istí, čo by to malo byť."
Stratení mladí, ktorí tancujú na Ramones v mestečku, v ktorom sú mŕtve krčmy s linoleom a neónkami, kde jedinou známkou života je blikajúci jukebox a ktoré vlastne celé tak pomaličky odumiera a mení sa na Macondo (spomínate si na to, ako sme nadšene čítali Márqueza?). Prázdne, opustené, ktoré si príroda pomaly berie späť, "lebo ľudia, ktorí v ňom žijú, už netušia, prečo by vlastne malo existovať". Kde až víchrica odhalí, ako ďaleko vlastne Macondo pokročilo. Kde tí stratení mladí robia čo sa dá, aby necítili to umieranie okolo seba a drogy, ich prestupná stanica do lepšieho sveta, ich pomaličky ale neúprosne tlačia na úplne rovnakú dráhu, akú majú za sebou ich rodičia spíjajúci sa v tej mŕtvej krčme, ktorých ožratých vlečú domov. "...toto nie je celkom normálny svet. V tom normálnom svete totiž pätnásťročná mládež v sobotu večer pozerá Snívajte s nami s rodičmi a predstavuje si, o čom by snívala ona. Len vo výnimočných prípadoch sa bozkáva vo vchode s chalanmi odvedľa, ale keď už, určite len do deviatej, potom ju už netrpezlivá mama zavolá domov. Rodičia sú šťastím bez seba, lebo niet nad bezpečný domov."
Keď som spomínala to Macondo, takýchto alúzií na knihy je tam viac. "Vychádzajú von, kde Patriček sedí stále rovnako pohodený, zabudnutý v reštaurácii na neznámom konci vesmíru." Presne toto myslím. Stará vétrieska, ktorá "vzdoruje zhoubným až dosaváde časům"? Také tie drobné radosti pri hre so slovom, ktoré si niekto všimne a iný nie. Vôbec nie nenápadná narážka na Baričáka je už len bonus. Som vedela, že si neodpustí. A je tam Cohen, a tak krásne: "Občas nastane situácia, ktorú nezachráni ani najlepšia Leonardova pesnička". Alebo nenápadné rýmy vo vetách: "nalieva čaj, tak ho pije, ale je to zbytočné, zbytočné ako premárnená rada, ako stará koža hada, ako cit, keď kvitne zrada, proste zbytočné." Samov štýl ani nespomínam, ten je presne taký, aký máme radi. Viete, čo myslím:
"Z tmy sa občas pod riedkym osvetlením na moment vynoria obrysy ľudí, ale všetci v dostatočnom predstihu prechádzajú na druhú stranu, aby nemuseli pomáhať. To by im vlastne ani nenapadlo, ale oni sa nechcú ani stretnúť, nechcú v žiadnom prípade riskovať kontakt, radšej utekajú do bezpečia druhej strany. Nechcú, aby ich Lenka spoznala, ale ona ich spoznáva práve preto, že na tú druhú stranu prechádzajú. Tam, na druhej strane, sa takéto veci zrejme nedejú. Pochybujem, že viete, o čom hovorím. Toto správanie nie je pre ľudí vonkoncom typické."
Ak to vyzerá, že to je len také milé hranie sa so slovami a proste o pár mladých, čo nemajú čo robiť tak fetujú, tak nie. Vlastne áno, ale nie len. Je to pravdivé, akokoľvek to môže znieť pateticky. Teraz to zakončím frázami, veď Samo sám píše, že vždy na ne dôjde. Pravdivo úprimné, lebo inak ako úprimne sa takéto niečo nedá napísať. Vynikajúco vystihnutá doba. Príbeh, ktorý je v podstate veľmi smutný a krutý, ale od ktorého je len ťažko sa odtrhnúť. Nehovorím to preto, že veď Samo je kamoš a tak sa patrí uznanlivo ho potľapkať. (Osobne sa nepoznáme, ak to niekoho zaujíma.) Je to naozaj výborná kniha, ktorá sa určite nebude páčiť každému, ale to sa predsa žiadna. Ja som nadšená. Už dávno som neprečítala nejakú knihu za dva večery. Stojí za to.
---
Samo Marec - This is Hardcore, vydal Limerick v roku 2013
