Iréne Némirovsky sa narodila v Kyjeve v rodine bohatého židovského bankára. Jej predkovia z otcovej strany pochádzali z ukrajinského mesta Nemirov. Iréne nemala šťastné detstvo. Jej matka Fanny trávila väčšinu času pred zrkadlom a pociťovala jej narodenie ako prvý znak toho, že začína starnúť a že jej mladá krása pomaly odchádza a tak nútila Iréne, aby sa ešte aj ako mladé dievča obliekala ako školáčka. K Iréne si nevytvorila žiaden vzťah a tak sa Iréne upínala k otcovi Léonovi, ktorý bol väčšinu času prečo z domu, buď za obchodom alebo v kasíne. Iréne sa ako osamelé dieťa, o ktoré sa starala len guvernantka, utiekala ku knihám.
Rodina Némirovskych viedla v Rusku pohodlný život bohatej rodiny. V lete chodievali na Krym, do Biarritzu, alebo na francúzsku riviéru. Iréne začala písať ako štrnásťročná štýlom, ktorý inšpiroval Ivan Turgenev. Popri príbehu si vždy zapísala aj všetky nápady, ku ktorým ju dej inšpiroval, bez toho, aby čokoľvek vynechala alebo vyčiarkla. Takto plnila zošit za zošitom myšlienkami o svojich postavách, hlavných aj vedľajších, o ich vzdelaní, povahe, či detstve. Keď si každú postavu takto precízne vypracovala, vzala si dve perá, jedno modré a jedno červené, a podčiarkovala si tie najdôležitejšie vlastnosti.
V roku 1917 bývali v krásnom dome v Petrohrade, ktorý Léon kúpil v roku 1914. Petrohrad bol mystické miesto pre mnoho ruských spisovateľov a básnikov, ale Iréne v ňom videla len znôšku tmavých ulíc okolo znečistenej Nevy. Keď vypukla Októbrová revolúcia, Léon si myslel, že bude najlepšie, ak rodinu presťahuje do Moskvy, kde si prenajal byt od jedného dôstojníka. Zatiaľ čo vonku na uliciach zúrili boje, Iréne sa ponárala do dôstojníkovej knižnice, kde objavila Huysmansa, Maupassanta, Platóna a Oscara Wilda.
Keď Léon zistil, že boľševici vypísali na jeho hlavu odmenu, utiekol aj s rodinou späť do Petrohradu a v decembri 1917, kým ešte neboli zatvorené hranice, sa dostali do Fínska prezlečení za roľníkov. Zatiaľ čo sa jej otec niekoľkokrát vrátil v prestrojení do Ruska v snahe zachrániť rodinný majetok, Iréne strávila takmer rok v malej osade drevených domčekov uprostred snehových polí. Celý ten čas bola pohltená svojím písaním a stále dúfala, že sa do Ruska vráti.
Situácia sa však nezlepšovala a tak sa celá rodina presunula do Švédska. Po troch mesiacoch v Štokholme ich v roku 1919 malá nákladná loď prepravila do Francúzska, pričom sa desať dní plavili v hroznej búrke, ktorá Iréne inšpirovala pre dramatickú záverečnú scénu v jej oceňovanom románe David Golder. V bezpečí Paríža Léon prevzal kontrolu nad pobočkou svojej banky a podarilo sa mu znovu nadobudnúť istý majetok.
Iréne sa po francúzsky učila už dlho a s príchodom do Paríža sa jej svet úplne zmenil. Na Sorbonne vyštudovala literatúru a začala posielať svoje poviedky do časopisov. Celá rodina sa francúzskemu prostrediu rýchlo prispôsobila a netrvalo dlho, kým začali viesť oslňujúci život bohatej vyššej vrstvy. Iréne, ktorá si večierky a tancovanie nevýslovne užívala, na jednom z nich stretla Michela Epsteina, inžiniera z Petrohradu, a v roku 1926 si ho vzala. Narodila sa im dcéra Denise a kým sa v roku 1937 narodila druhá, Elisabeth, Irénin prvý román David Golder sfilmovali a Iréne už vydala deväť kníh.
Iréne však stále nemala francúzske občianstvo a v roku 1939 sa v atmosfére všadeprítomného strachu rozhodla, že prestúpia na katolícku vieru. Keď v septembri vypukla vojna, presťahovali Elisabeth a Denise do mestečka Issy-l´Evêque, odkiaľ pochádzala ich pestúnka, a oni strávili ešte niekoľko mesiacov v Paríži. V júni 1940 však Nemci okupovali Paríž a Iréne s Michelom sa rozhodli odísť odtiaľ nadobro. Ubytovali sa v Issy-l´Evêque v hoteli oproti domu, kde bývala pestúnka ich dvoch dcér. Ich život sa však vôbec nezjednodušil, pretože 3. októbra 1940 bol prijatý protižidovský zákon a oni boli židia a zároveň cudzinci; podľa toho zákona im boli potvrdenia o ich prestupe na katolícku vieru nanič. Michel už nemohol pracovať v banke, vydavateľstvá robili árijské čistky. Issy-l´Evêque sa nachádzala v okupovanej zóne, hotel bol plný Nemcov a celá rodina musela nosiť židovské hviezdy.
Iréne Némirovsky vnímala dianie okolo seba s neľútostnou jasnosťou. Dobre si uvedomovala, že to, čo sa deje, môže skončiť len tragédiou. Prenajali si dom a Iréne bez ustania čítala a písala. S pomocou vydavateľstva Albin Michel sa jej podarilo vydať niekoľko krátkych poviedok pod rôznymi pseudonymami. Napísala Čechovov životopis a román Les Feux de l´automne, ktorý vyšiel až v roku 1957. A v roku 1941 začala pracovať na svojom najambicióznejšom diele, Suite Francaise. Predstavovala si ho ako tisíctránkový román zostavený ako hudobné dielo v piatich častiach s tónom a rytmom podľa Beethovenovej 5. symfónie.
Zároveň s prácou na Suite Francaise si robila aj zápisky o stave Francúzska, ktoré dokazujú, že o osude porazených a kolaborujúcich Francúzov a o svojom vlastnom nemala žiadne ilúzie. Vo vydavateľskom svete bolo stále ťažšie nájsť niekoho, kto by nekolaboroval s Nemcami a chodilo jej stále menej a menej listov. Začiatkom júna 1942 už videla situáciu tak zle, že napísala závet a pestúnke dala presný zoznam jej majetku, ktorý sa dal v prípade potreby predať a zabezpečiť tak jej dcéry. 13. júla 1942 zatkla Iréne francúzska polícia a 17. júla ju v konvoji číslo šesť deportovali do Osvienčimu. Zomrela tam 17. augusta 1942. Keď Iréne odviedli, Michel nechcel pochopiť, že deportácia znamená takmer istú smrť a v zúfalstve napísal dokonca maršálovi Pétainovi. Odpoveďou mu bolo jeho vlastné zatknutie. 6. novembra 1942 sa dostal do Osvienčimu a šiel rovno do plynovej komory.
Denise a Elisabeth sa podarilo pred políciou skryť a po vojne sa vrátili do Paríža. Snažili sa nájsť pomoc u svojej starej mamy Fanny, ktorá strávila roky vojny bezstarostným životom v Nice. Odmietla ich vpustiť dnu a cez zavreté dvere na nich kričala, že ak sú ich rodičia mŕtvi, mali by ísť do sirotinca. Zaujímavé ale je, že keď Fanny zomrela, jediné dve veci, ktoré našli v jej trezore, boli dva romány, od Iréne. Denise a Elisabeth chodili každý deň na parížsku stanicu Gare de l´Est, kde vlaky začali privážať tých, čo prežili koncentračné tábory, ale po nejakom čase si uvedomili, že ich rodičia sa už nevrátia.
Osud prvých dvoch častí Suite Francaise je tak pohnutý ako bol osud ich autorky. Denise vzala rukopis so sebou, keď utekali pred políciou z Issy-l´Evêque, ale po vojne sa nedokázala prinútiť, aby si matkine poznámky prečítala. Prešlo mnoho rokov, až kým sa s Elisabeth nerozhodli darovať stále neprečítané poznámky inštitútu, ktorý sa venoval dokumentácii vojnových spomienok. Denise sa však poznámky predtým, než ich odovzdá, rozhodla prepísať a tak čoskoro zistila, že to, o čom si celé tie roky myslela, že je len denníkom jej matky, je vlastne rukopis geniálneho románu, ktorý s mimoriadnou jasnosťou a neľútostnou krutosťou zobrazuje fresku francúzskeho života počas prvých rokov vojny.
Tá kniha je úžasná. Ak by som ju chcela opísať, zabralo by mi to veľa času a miesta, mala by som chuť prepisovať celé strany. Už dlho, veľmi dlho, som nečítala tak fascinujúce dielo, ktoré nevidí svet čiernobielo, ale v stovke rôznych odtieňov. Prvá časť, Storm in June, je vynikajúci opis skupiny Parížanov, ktorí utekajú pred prichádzajúcimi Nemcami. Je to štúdia chaosu evakuácie, kde bohatí nechápu, že aj im sa môže niečo stať a aj keď sa skrývajú v príkope pri ceste pred leteckým náletom, stále si myslia, že sú niečo viac ako ich sluhovia; je to opis ticha mesta, kde lesknúca sa hladina Seiny čaká na dopad prvých bômb a v bytoch sa ukrývajú tí, ktorí ani v strachu pred Nemcami nedokážu zmeniť svoju každodennú rutinu; je to tichá tragédia manželov, ktorí nedokážu myslieť na nič iné, iba na svojho jediného syna na fronte, a aj rodiny, ktorá ak si nezbalí svoj porcelán a čipky, zrúti sa jej celý svet. Je to neuhýbajúci pohľad na svet, kde budú vždy bohatí muži, kde mladí chlapci budú vždy vnímať vojnu ako niečo heroické, kde ľudia, čo s hrôzou čakali na dupot nemeckých topánok, zrazu ostanú zoči-voči mladému chlapcovi v nemeckej uniforme, ktorý im pripomína syna. Druhá časť, Dolce, opisuje každodenný život v mestečku v okupovanej zóne, kde musia ľudia ubytovať Nemcov a žiť s nimi pod jednou strechou; tam, kde domáci cítia poníženie, odpor a hnev, sú aj Nemci, ktorí chceli byť skladateľmi alebo sa im doma narodil syn; Nemec, ktorý je u vás doma, nie je len abstraktný nepriateľ, je to človek s vlastným osudom... „That Willy who asked permission to kiss my kid, saying he had one off the same age in Bavaria, that Fritz who helped me take care of my sick husband, that Erwald who thinks France is such a beautiful country, and that other one I saw standing in front of the portrait of my father who was killed in 1915...if tomorrow he was given the order, he´d arrest me, he´d kill me without thinking twice?" Je to dielo, akých je málo.
Denise Epstein, ktorá román ako trinásťročná zachránila, poslala rukopis do vydavateľstva Denoël a my sme si tak po šesťdesiatich piatich rokoch mohli prečítať, aké neľútostné zrkadlo nastavila Iréne Némirovsky spoločnosti pred svojou smrťou.
„It´s a truism that people are complicated, multifaceted, contradictory, surprising, but it takes the advent of war or other momentous events to be able to see it. It is the most fascinating and the most dreadful of spectacles, the most dreadful because it´s so real; you can never pride yourself on truly knowing the sea unless you´ve seen it both calm and in storm. Only the person who has observed men and women at times like this can be said to know them. And to know themselves."
Biografické informácie sú z predslovu francúzskeho vydania z roku 2004, ktorý napísala Myriam Annisimov. Citácie sú z anglického vydania Suite Francaise, ktorý vyšiel v preklade Sandry Smith vo vydavateľstve Vintage v roku 2006.
