Ale to je nič, to sú len drobné fyzické nepríjemnosti, na ktoré profesionál s mávnutím rukou zabudne. Okrem nich tu sú síce ešte psychické záludnosti, ktoré na nás tehotné útočia zo všetkých strán ako otravné muchy (keď už som začala s prírodovednými metaforami). Ako rodinní príslušníci, ktorí chodia tajne sledovať škrtaním pomaly zužujúci sa zoznam mien pripnutý na chladničke (wow to je ale vetné rozvinutie hodné školského slohu). Alebo tie otázky. Ako sa bude volať? (Ako to, že to ešte nevieme!) No nevieme, no a čo, ešte nás neosvietilo. Kope? Už mám kúpené ... (dosaďte si čokoľvek od cumlíka po kočík)? Prečo ešte nemám kúpené ... (dosaďte si čokoľvek od cumlíka po kočík)? Je to frustrujúce. Žiadne „ako sa máš", videla si ten film?" alebo „a čo teraz čítaš?" (No dobre, čítam aj „Dieťa a ja", ale dôležité je tu to AJ, však.) Alebo tie vražedné pohľady okoloidúcich, keď si dám malú orosenú desiatku. Vtedy brucho v rámci možností zatiahnem.
Ja som ale vlastne chcela o tom, aké je to skvelé. To je vtedy, keď ho vypučím a robím ešte viditeľnejším (hoci teraz už je viditeľné asi ako vorvaň na pláži). No výborné to je, to je fakt. Keď mám umyť vaňu, začnem len tak mimochodom spomínať boliaci chrbát a ako sa nevládzem natiahnuť, pri chápavejších partneroch sa stačí len chytať za chrbát a bolestne vzdychať (a ako bonus sa tváriť vyčerpane). Aj keď zase, zajtra ideme na festival a zrazu som úplnou náhodou (práve včera, to je zaujímavé!) dostala náhly nával energie. Ako vorvaň sa môžem nechať voziť. Úplne legitímne a úplne všade. Keď mám na niečo chuť, tak si to proste dám s poznámkou, že to nie ja, to si telo a ten malý pýta. A vorvaní tvar samotný prináša vlastne tie najlepšie výhody. Predstavte si radu pred pokladňou. A potom prídem ja. A so mnou vorvanie brucho. Keď sa začnem tváriť vyčerpane a akože mi je strašne na odpadnutie v tom teple a nevládzem ani na nohách stáť pomaly, to sa hneď dostanem dopredu. A potom že u nás dobrí ľudia vymreli.
Alebo v tom májovom Paríži, to som bola v piatom mesiaci (inak uvedomili ste si, že po česky je to „ta Paříž", čo sa podľa k tomu neopísateľnému a náladovému duchu mesta hodí omnoho viac ako náš „ten Paríž"; Česi sa sakra zas trafili lepšie, asi ako s Himalájami), kde sme šli v noci autobusom na letisko kvôli výluke RER vlakov, a práve vtedy končila aj akási bližšie pre tento účel nešpecifikovaná liga. Jedna hodina v noci, predmestie Paríža, stovky fanúšikov obliehajúcich zastávku meter krát tri metre. Po troch výrazne preťažených autobusoch sme sa dostali do štvrtého, hlava na hlave (takmer doslova), a tak som začala so sústredeným pohľadom pred seba výrazne (a najmä veľmi nahlas) zhlboka dýchať (toto znelo naozaj ako veľrybie vyfukovanie). Okamžite sa postavili traja ľudia a ja som s blaženým výrazom celú cestu presedela, hoci si tam všetci (vrátane môjho manžela) stúpali už fakt aj po hlavách. Doslova, nie obrazne.
A potom že tehotenstvo je nejaká záťaž. Pche. Treba vedieť ako na to. Výborné slovné spojenie je „tehotenská demencia". Používam ho pravidelne. To, že vorvaňovi to myslí pomalšie, je vedecky dokázaný a objektívny fakt. No dobre, priznávam, že vyjsť na štvrté poschodie v bytovke bez výťahu by sa už dalo nazvať ľahko záťažové, a tridsiatky s dvanástimi kilami navyše by som tiež oželela (to si vždy závistlivo predstavím domček pod vodopádom, kde je strašne vlhko a vo dne v noci tam počuť hukot padajúcej vody), ale okrem týchto drobných zanedbateľných prekážok má vorvaní stav len výhody. Ako som už spomínala vyššie. Už len prežiť to leto. A oteplieva sa.
