O 111 kilometroch

Čo by ste však povedali na chvíle námahy, potu a prachu? Aj tak sa dá stráviť trojdnie, ak si obujete tenisky. Rád sa rozbieham na dlhšie trasy, spoliehajúc sa iba na vlastné sily. Potrebujete na to pár voľných dní a chuť. Vymýšľam si pri tom miesta, ktoré by som chcel pokoriť po vlastných. Štyridsať kilometrov od môjho bydliska som si našiel ubytovanie. Rozbehol som sa ráno, po ľahkých raňajkách a len tak naľahko som sa vybral za svojím cieľom. Pôvodne som si naplánoval iné prestávky, ale na pätnástom kilometri som sa cítil fajn a priveľmi ma nerušil ani ruksak s náhradným tričkom, kraťasmi, knihou, peňaženkou, mobilom, nabíjačkou a dvoma banánmi. Nič viac mi nechýbalo k tomu, aby som si víkend poriadne užil. Spoliehal som sa na silu vlastnej vôle. Nohy sa zvyknú poddať, takže hor sa do dobrodružstva. Prestávku som si dal napokon po 22 kilometroch. Veľká kofola, pol litra sódy a káva. Krásne dve hodinky som si posedel na námestíčku obce ponorený do vlastného sveta. Občas som sa pohľadom potúlal po známkach života „domorodcov“, ale najlepšie sa mi sedelo osamote. Prirodzene nie som absolútnym majstrom meditácie, a tak som cítil aj podvedomé napätie či chvenie. Otázky typu – Dám to? Dobehnem? Podarí sa mi to? – sú celkom normálne. Napokon sa rozbieham do takmer desaťkilometrového stúpania. Hoci miestami mierneho, ale sústavného. Až hore si uvedomujem, že moja myseľ je celkom v oblakoch. A to mi pritom fyzicky chýbalo pár tisícok kilometrov do výšky, aby som sa dotkol atmosféry. Moja atmosféra však bola príjemná. Vedel som, že ma čaká už len pár kilometrov smerom nadol. Presne napoludnie som vychádzal po schodoch na terasu penziónu, kde som si zarezervoval ubytovanie. Tak som to dal! To, čo nasledovalo potom, by sa skutočne dalo označiť za obžerstvo a pijanstvo. Podotýkam, že nealkoholické. Myslím, že čašníčke muselo byť podozrivé, kam dávam tie tri chody rôznych jedál, a k tomu malinovka, kofola, káva a minerálka. Nuž, behanie bez vody, ktoré praktikujem už niekoľko rokov, prináša potrebu zodpovednej rehydratácie. Niekoľkohodinové vysedávanie však dá zabrať svalom, ktoré predtým podali nejaký výkon. Odšuchtal som sa do postele a do večere, ku ktorej som si pridal aj nejaký ten dezert alebo dva (nepamätám si to presne, ale poznám vlastný apetít), som si pospal. Na druhý deň ma čakali vrchy, kopce a pekné prevýšenia, takže aj 31 kilometrov zabralo s prestávkami takmer celý deň. Kochal som sa výhľadmi, užíval som si slnko a najmä som sa snažil vyrovnať s nepokojom, ktorý vo mne opäť prebúdzal otázky – A čo zajtra? Dobehnem naspäť domov? Zvládnem tých 40 km zas? Jasné, že som to dal, lebo som sa tešil a moje vnútro ma viedlo, ako akýsi kompas. Ako mimozemšťan E.T., ktorého to ťahalo domov. Vďaka rokom bežeckej meditácie, ale aj posúvaniu vlastných hraníc, objavovaniu nemožností vlastného tela a zbierania skúseností bežca sa mi darí prijímať aj vlastnú nervozitu, obavy a neistotu. Nepotláčam či neeliminujem ich, ale sa snažím s nimi vyrovnať. A to, čo sa mi nepodarí, odovzdám vlastným nohám, ktoré to vybehajú.