O maratóne po maratóne

Tá správna motivácia, podľa nejedného nadšenca, aby si vôbec obul tenisky a lopotil sa pri zlepšovaní svojich výkonov. Odbehnúť maratón a zomrieť. Feidippides zo starogréckych čias by o tom mohol svedčiť, ak by skutočne prežil ten povestný beh, o ktorom v súčasnosti snívajú mnohí teniskoví nadšenci. Prečo im nestačí obyčajná radosť z pohybu? Prečo to nemôže byť 37 alebo 46 kilometrov, ktoré by ich dostatočne motivovali k tomu, aby ráno opúšťali teplo svojich domovov? Magické číslo ich fascinuje, aby sa stali súčasťou maratónskej rodiny celého sveta. O to ťažšie sa mi potom čítajú či počúvajú ich vyjadrenia, ako sa na maratóne odpálili, ako sa po ňom dávajú dokopy, ako sa potom na mnoho dní či týždňov nedokázali opäť obuť do tenisiek. Je to teda skutočná motivácia? Motivácia pri meditácii by nemala viesť k tomu, aby sme jednorázovo dokázali niečo, ale aby sme dlhotrvajúco zažívali všetko, čo prináša pravidelný pohyb. A ten pohyb môže byť v akejkoľvek dĺžke, ale hlavne pravidelne. Meditácia by mala prinášať úľavu i radosť opakovane, takmer na počkanie, čiže vždy, keď sa do nej zahĺbime. A nemalo by to fungovať tak, že sa dostaneme do stavu, z ktorého sa potom celé dni musíme dávať dokopy. Niektorí bežci si ani po mnohoročnom behaní netrúfajú na túto kráľovnú, akoby jej neboli hodní. Buď to chcú dať pod štyri hodiny, hoci v duši tajne dúfajú, že by to možno išlo aj za tri. Alebo si neveria, že by to zvládli až do konca. Organizátori mnohých behov chcú predsa len pritiahnuť fanúšikov tenisiek, a preto vymýšľajú formy, ako odbehnúť maratón, hoci aj s inými rozmermi. A tak vznikajú rôzne štafetové maratóny, napríklad štyria na jednu, čiže štyria bežci na jednu štafetu. Odbehnúť niečo cez desať kilometrov zvládne aj nejeden začiatočník bez toho, aby zažil kolaps. Avšak otázka ostáva, či takýto maratón naplní bežca tak, aby sa cítil zbavený stresu, očistený od napätia a znovuzrodený pre ďalšie behanie bez fanfár, medailí a komunitných zážitkov.