O potlesku pri behu

Kým prvých pár rokov môjho behania som zdieľal svoju bežeckú radosť na instagrame, po získaní niekoľko tisíc sledovateľov som stratil akúkoľvek chuť na zbieranie lajkov či uznanlivých komentárov. Nepotreboval som čítať vety typu „Peter, du Rennmaschine“ („Peter, ty bežecký stroj“). Sám som vedel o každej bolesti, náročnosti, ale i radosti. Nič viac som k tomu nepotreboval. Rovnako mi nechýbali ani obdivné pohľady cyklistov, ak ma míňali napríklad na druhom mojom kilometri, potom som okolo nich prebehol na desiatom kilometri na nejakom kopčeku, kde sa kochali a očividne stále vydýchavali, a keď som ich po dvoch hodinách opäť stretol, tentokrát vysedávali v bufete na cyklotrase na pive, a ja som sa po dvadsiatich kilometroch stále nezastavil, tak som započul ich potlesk. Aj také zážitky mi prináša beh, no pre mňa to nie je podstatné. Behám sám pre seba, pre vlastnú potrebu a nič na tom nezmení to, či ma niekto vidí alebo nie, či mi pri tom drží palce alebo nie. Beh je tak nádherne individualistický. Subjektívny zážitok, ktorý sa rovnako nedá sprostredkovať iným. Buď bežíte alebo nie.