Sedím v autobuse z mestečka Sungurlu priamo do miesta, ktoré sa tak hlboko vpísalo do mojej mysle, aby som zistil, že ani obrázok nedokáže skutočne vystihnúť krásu s akou ma Amasya privítala. Trvá tri hodiny kým sa na horizonte začnú objavovať kopce a medzi nimi strechy domov a štíhle minarety. „Amasya“ ozve sa autobusom asi kilometer pred mestom a zastavujeme na krajnici. Autobus pokračuje do Tokatu, tak sa mu neoplatí zachádzať do mesta, kde by stratil čas prepletením sa hustou dopravou. Majú to však vyriešené tak, že na cestujúcich čaká mikrobus a ten vezme ľudí do mesta. Veziem sa s tromi chlapmi, tak sa hneď dávame do reči a keď si myslím, že môžeme byť v centre pýtam sa či nepoznajú názov hotela, ktorý hľadám. Bingo! Vraj je len 100 metrov odtiaľto. Názov Konfor Palas neprezrádza, že by malo ísť o jeden z lacnejších hotelov v meste, ale aj tak idem skúsiť. Nejako sa mi podarilo padnúť na 35 lír za noc s raňajkami, hoci je to stále viac ako som si pôvodne myslel. Chvíľočku to zamrzí, ale poviem si že som sa ocitol v Amasyii a ten pocit mi nič nedokáže pokaziť.
Pár krokov od hotela sa vinie široká, moderná promenáda vedľa rieky Yeşilirmak. Je tak ľahké zamilovať si Amasyu, že som podľahol v prvých minútach. Keby som už nič iné z mesta nevidel, vedel by som, že prísť sem malo zmysel aj kvôli tomu jednému jedinému obrázku, ktorý sa ocitol pred mojimi očami. Rieka Yeşilirmak pokojne pláva pod vysokými skalami. Na skale sa vietor hrá s červenobielou vlajkou ozdobenou hviezdou a polmesiacom a v strmom zráze sú vytesané úžasné hrobky pontských kráľov. Hľadia na mesto už cez 2000 rokov a nik už nepočíta koľko vody odvtedy pretieklo riekou pod nimi. Breh rieky lemuje zástup nádherných, starých osmanských domov dýchajúcich atmosférou minulého storočia. Niektoré sú upravené, zrekonštruované, ale aj rozpadávajúci sa dom, ktorého žltá farba sa pomaličky, ale isto mení na hnedú sem akosi pasuje. O kúsok ďalej stojí priamo v rieke drevené koleso, ktoré sa plní dúškami vody, potočí sa a zase ju vypustí naspäť.
Staré osmanské domčeky sprííjemňuju nábrežie Amasye
Drevené koleso sa v rieke neprestáva točiť
Hrobky pontských kráľov sa dvíhajú nad mestom
Nad mestom sú v skalách vytesané hrobky
Amasya je nepochybne jedným z najkrajších tureckých miest
Pohodička na promenáde
Rieku pretína niekoľko mostov avšak len jeden z nich stojí na starých, kamenných základoch z čias rímskej ríše. Oproti hodinovej veži stojí vysoká socha Atatürka. Nesmie predsa chýbať v žiadnom tureckom meste. Aj hlavná ulica pretínajúca mesto dostala meno po „otcovi Turkov“. Vyspádovane námestie zaplnili posedávajúci dedkovia medzi ktorými sa šikovne prepletá mladík s kovovou táckou v ruke zaplnenou malými pohárikmi čaju. Takto sa nemusia dohadovať kto z nich pôjde pre čaj, pretože stačí kývnuť hlavou či rukou a o pár sekúnd je voňavý čaj na svojom mieste. Šikovný kuchár opeká na grile kúsky kuracieho mäsa a jeho rozplývajúcu sa vôňu vyháňa priamo na ulicu. Vie čo robí, pretože o pár chvíľ sedím vnútri a čakám na svoju porciu. Kuchár ma ešte ubezpečuje slovami, že je to dobré, ale to vidím aj na prvý pohľad sám.
Vrátim sa k nábrežiu, aby som sa mohol prejsť okolo starých osmanských domov. Niektoré z nich sú dnes luxusnými hotelmi alebo reštauráciami. Prechádzky popri rieke majú neskutočnú energiu. Sú romantické dokonca aj vtedy ak je tu človek úplne sám. Ani neviem koľký krát si v hlave hovorím, že je Amasya jedno z najkrajších miest aké som kedy videl. Dvojice sa vodia za ruky pomaly kráčajúc promenádou a vychutnávajú si letný deň, čaro okamihu, okamih očarenia či prítomnosť jeden druhého. Posedávajú na lavičkách vo výklenkoch nad riekou a každým nádychom nasávajú z atmosféry Amasye. Niet divu, že mesto patrí k obľúbeným svadobným miestom. Za krátky čas som narazil už na tretiu. Ženích s nevestou sedia v starodávnom koči, hrozivý dupot koní sa rozlieva kamennou dlažbou a hudba púta pozornosť okoloidúcich.
Človek sa podobných obrázkov nedokáže nabažiť
Nad riekou sa dá objaviť aj menšia, kamenná pevnosť
Hodinová veža v centre mesta
Pri brehu vyrástlo niekoľko menších mešít. V tieni košatých stromov tu ľudia preberajú najnovšie klebety a akoby sa na tomto mieste zastavil čas. Mesto stráži z jednej strany skala s mohutnou pevnosťou, ktorej predchodkyňa tu stála už v dobách kráľa Mithridatesa a zo strany druhej vysoké zelené hory medzi ktoré zasadili domčeky. Vďaka rieke a horám sa uličkami Amasye často naháňa jemný vietor ochladzujúci vzduch a tak tu ani začiatkom augusta nie je horúco ako v iných tureckých mestách. Na druhom brehu sa dvíhajú vysoké skaliská s hrobkami kráľov Pontskej ríše. Ešte sa musím pretúlať niekoľkými navlas rovnakými uličkami, aby som sa dostal na ukryté námestia odkiaľ sa dá k hrobkám vystúpiť. Sú poriadne vysoko a dostať sa k nim na dosah ruky dá chvíľku zabrať. Hrobky vyhĺbili ľudia už v 4.storočí pr.Kr, aby mali králi Pontskej ríše monumentálne príbytky, kde by mohli stráviť večnosť. V priebehu storočí žili v meste Chetiti, Frýgijci, Kimmerijci, Lýdovia či Peržania, avšak až v časoch Pontskej ríše sa Amasya stala hlavným mestom celej oblasti zvanej Pontus. Tá sa rozkladala na brehoch Čierneho mora, zaberajúc veľkú časť dnešného severného Turecka siahajúceho až po hranice s Gruzínskom. Keď sa mesta v roku 70 pr.Kr zmocnili Rimania, stratili prestíž hlavného mesta, no bolo živým centrom vzdelanosti, básnického remesla a dokonca sa v meste narodil aj Strabón, ktorého meno neskôr spoznal celý svet.
Hrobky vytesali do skál pred cca 2400 rokmi
Ulička v starom meste
Kamenná veža pevnosti
Hrobky pontských kráľov
Hrobky pontských kráľov
Schody k hrobkám sa pozvoľna strácajú a posledné výškové metre leziem po skalách a kameňoch. Na tomto mieste je v skalách vytesaných päť hrobiek, hoci celkovo by sme ich v údolí nad riekou Yeşilirmak napočítali až 18. Prvé tri ležia jedna vedľa druhej a ďalšie dve sú o čosi ďalej. Z blízka vyzerajú hrobky ako kamenné domy a človek by im nehádal vek okolo 2400 rokov. Mrzí ma, že sa do nich nedá ponoriť a aspoň nachvíľku tápať v tme a predstavovať si, že som prvý, ktorý tieto poklady objavil. Hrobky majú ešte jeden ďalší tromf. Panoramatický výhľad na celé mesto. Yeşilirmak si pokojne tečie, v kopcoch stoja bez pohnutia malé i veľké domy a nad ich strechami sa dvíha niekoľko minaretov. Čas tu odfukuje vietor a oči neprestajne behajú zo strany na stranu snažiac sa uchopiť aspoň kúsok tej krásy. Pri hrobke sedí mladý párik pod kamenným oblúkom a hľadia na mesto pod nimi. Tam niekde sú utopené ich sny a nádeje a oni sa na ne prišli pozrieť z výšky. Nemohli si vybrať krajšie miesto. Vyšliapanou cestičkou kráčam k zvyšným hrobkám a hoci sa z diaľky od seba líšia, akonáhle sa ocitnem v ich tieni splývajú do jednej. Má to však čosi do seba. Stáť pod hrobkami pontských kráľov a pod nohami mať jedno z najkrajších tureckých miest. Nikde žiaden turista. Všetko čo vidím, na čo siahnem mám obrazne povedané pre seba. Je krásne vidieť, že masový turizmus toto miesto ešte nestihol poznačiť.
Nádherný panoramatický pohľad na mesto aký majú hrobky
Posedenie pod skalou
Hrobky pontských kráľov sa stali symbolom mesta
Amasya
Trojica kráľovských hrobiek
Detailný pohľad na kráľovskú hrobku
Pod skalným previsom
Pomaly sa zo skalného sveta vraciam dole medzi ľudí. Stojím na rohu a nechávam život ulice plynúť okolo seba. Pred čajovňou posedáva tucet mužov a hoci by sa mohlo zdať, že človek zažíva dejavú, nie je to tak. Na takýto obrázok človek natrafí od najmenšej dedinky stratenej v kurdských horách na východe až po živé bulvári Ankary či Istanbulu. Za čajovňou predáva rybár obrovského sumca, ktorého ponúka každému okoloidúcemu. Tí ho s úžasom sledujú, ale nekupuje nikto. Pár metrov od bazára stojí nádherný zatočený minaret mešity Burmali. Je typickým pre obdobie Seldžukov a podobných stavieb by sme tu v centrálnej Anatólii našli niekoľko. Dvíha sa nad ním prenikavo modrá obloha a niekoľko bielych chumáčov oblakov. Atatürkova ulica idúca rovnobežne s promenádou je jej pravý opak. Kým tam panuje pokoj, tu sa trúbenie áut a mikrobusov rozlieha celým okolím a zaplavuje dokonca aj bočné, tmavé uličky. Po oboch stranách sú malé podniky, reštaurácie, potraviny a všelijaké obchodíky. Predavači ospevujú svoje oriešky, sladkosti či jablká, šoféri mikrobusov vykrikujú kam majú namierené a kakofóniu zvukov svojou troškou obohatí prenikavý hlas muezzína.
Staré osmanské domčeky nad riekou
Ruch hlavnej ulice
Čaj sa popíja priamo na ulici
Seldžucký minaret mešity Burmali
Opätovný pokoj človek nájde až v parku vedľa najväčšej mešity v meste. Pod jej minaretmi stojí altánok kam si chodia ľudia posedieť. Ani tu nechýba vôňa kávy a čierneho čaju a sem tam niekto vbehne dnu do mešity. Pod torzom storočného stromu debatujú dedkovia v typických baretkách. Vonku priťahuje návštevníkov múzeum, kde je niekoľko nálezov dokumentujúcich históriu mesta. Viac ako samotné múzeum je obletovaná stará hrobka v záhrade. Už na prvý pohľad má akýsi pochmúrny vzhľad. Vo vnútri je päť múmii starých cez 800 rokov. Aj po toľkých rokoch sú pomerne slušne zachované, ba miestami naháňajú hrôzu. Nie je to zážitok pre každého, pretože múmia dieťaťa rozobraného na tri kusy človek nevidí každý deň. Prichádzam k medrese Gök. Je to stará, spustnutá stavba o ktorú akoby sa roky nikto nestaral. Jej vežička skôr pripomína arménsky kostolík, než islamskú školu. Meno Gök predstavuje v starom tureckom jazyku nebesky modrú a presne do nej jej stavitelia medresu v 13.storočí obliekli. Dnes ostalo len niekoľko modrých kachličiek ako spomienka na lepšie časy.
Altánok na nádvorí Veľkej mešity
Na nádvorí mešity
Mešita v mešite
Starý muž na nádvorí mešity
Vysoké minarety dokresľujú charakter mesta
Podvečer trávim na promenáde. Sedím na lavičke v parku pri rieke a píšem. Ide to veľmi ťažko pretože mi očí viac ako po zošite behajú po okolí. Domy, hrobky, skaly, pevnosť, rieky, mosty, vodné koleso a znovu a znovu. Promenádu ozdobilo niekoľko sôch tureckých sultánov, geografa Strabóna a napokon súsošie Ferhata a Şirin. Ich príbeh s tragickým koncom sa odohrával priamo tu v meste pod kráľovskými hrobkami a dodnes patrí v Turecku k najobľúbenejším. Mladý remeselník Ferhat sa zaľúbil do Şirin, sestry sultánovej manželky Mehmene Banu. Nepáčilo sa jej, aby vznešená sestra mala za partnera obyčajného mladíka, tak mu navrhla aby vykopal tunel cez hory, ktorý by priniesol vodu do mesta. Len pod tou podmienkou môže získať ruku svojej vyvolenej. Ferhat sa do neľahkej úlohy pustil avšak po čase mu prišiel list v ktorom sa písalo, že jeho Şirin je mŕtva. Ferhat uveril nepravdivej informácii a vrhol svoje telo do skalnatých hlbín. Şirin našla jeho mŕtve telo a od žiaľu sa zabila. Pochovali ich bok po boku a podľa legendy začali z ich hrobu prúdiť slzy, ktoré napokon vytúženú vodu do mesta priviedli. Prichádzajú sem rodiny, ale aj mladé páry, ktoré si s dvojicou zaľúbencov spraví fotku.
Dá sa vôbec pri toľkej kráse nerušene písať?
Osmanské domy
Slávny rodák Strabón
Príbeh lásky medzi Ferhatom a Şirin sa odohrával v Amasyii
Slnko sa pomaly dotýka striech domov a každú chvíľku sa na pár hodín stratí. Na skale sledujem ako tieň víťazí nad svetlom. Len pevnosť stojaca na vrcholku skál sa nevzdáva a odhodlane bojuje do posledných síl. Amasyu zahalí tma, ale v tom momente sa zdá byť ešte krajšia ako doteraz. Svetlá sa rozsvietia a rieka dostane svoj typický zelený odtieň. Aj hrobky nádherne svietia do tmy. Všetko naokolo je plné života. Vietor roznesie na promenádu vôňu tureckých špecialít. Pôvodne som si myslel, že ochutnám niečo malé, ale keď som sa dozvedel, že majú tokat kebab neváham. Pochádza z mesta Tokat vzdialeného cca 120 kilometrov odtiaľto a labužníci vravia, že len kvôli nemu sa oplatí merať tam cestu. Na drevenom uhlí sa ugriluje baklažán, zemiaky a k tomu sa pridajú vynikajúce kúsky jahňacieho mäsa a rajčiny. Každé sústo je ako maličký kúsok rozplývajúceho sa neba. Vybehnem ešte nad mesto, ale jeho svetlá ma hneď pritiahnú nazad do ulíc. Dlho do noci sa túlam sem a tam, pretože nechcem aby som zajtra z toho úžasného miesta odchádzal...
Tokat kebab pochádza z Tokatu, ale dostať ho aj v jeho okolí
Večer v Amasyii
Aj hrobky v noci svietia
Rozprávková Amasya
Noc v Amasyii sú neprekonateľné
foto: Tomáš Kubuš, Amasya, 29.7.2009
