Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík: Maďarsko, Stredná Ázia - Hodvábna cesta, Grécko s batohom 2007, Káhira - Istanbul 2008, Čarovná Perzia 2008, Central Asia, Iran 2009, Južný Kaukaz 2010-2016, Turecko, Irak 2010, Turecko, Severná Európa - Pobaltie, Maroko, Monako, Taliansko, Blízky Východ - Stredný Východ, Sicília, Francúzsko, Anglicko - Škótsko, Benelux, Blízkovýchodné dobrodružstvo, Španielsko - Portugalsko, Grécko, Ukrajina, Rusko - Bielorusko, Irak, Nemecko - Rakúsko, Malta, Tunisko, Čechy a Morava, Cyprus, India, Nepál, Bhután, Juhovýchodná Ázia, Arábia, Balkán, Egypt, Madagaskar 2015, Transsibírska magistrála 2016
Čas návratu domov sa blíži. Nie preto, aby cesta skončila, ale aby ďalšia mohla začať. Z Ankary sa vlakom presunieme do Istanbulu. Opäť sa nadýchneme jeho atmosféry, ktorej nikdy nebudem mať dosť. Oddýchneme si na lodi plaviacej sa po Bospore, pri čaji, utriedime myšlienky z toho čo všetko sme za posledné dva týždne v severnom Iraku či východnom Turecku zažili a nasadneme na autobus smer Sofia, odkiaľ to je domov len malý kúsok...
Van sa stal najvýchodnejším bodom nášho tureckého putovania. Odteraz sa budeme čoraz viac blížiť k domovu. Cestou však zastavíme v Ankare, aby sme si pobehali známe aj neznáme miesta a vydáme na oslavu do mesta Polatli až sa dostaneme do starovekého Gordionu, ktorý vstúpil do histórie s menom kráľa Midasa a vďaka slávnemu gordickému uzlu...
Plavbu na ostrov Akdamar vyrastajúci z obrovitánskeho Vanského jazera sme už absolvovali a tak je na čase vychutnať si samotný Van. Pred tým než ho nadobro opustíme však ešte stihneme objaviť ruiny tajomnej civilizácie Urartu na Vanskej Citadele, ale aj v neďalekom Çavuştepe...
Kurdskú časť severného Iraku sme nechali za sebou a horskými cestičkami sme sa dostali až do väčšieho mesta Van. V zaujímavom meste obklopenom horami si vychutnáme preslávené raňajky a po tom ako na chvíľku prevezmeme kormidlo na Vanskom jazere sa ocitneme na ostrovčeku Akdamar s ikonou v podobe arménskeho kostola...
Z kurdského Iraku sme sa nabažení novými zážitkami vrátili do východného Turecka. Nevraciame sa ešte domov, ale naplánujeme si cestu cez šedivý Şirnak s výbornou baklavou a drsné, nádherné hory až k neobjavenému mestu Hakkari. Z Istanbulu je to sem cez 1300 kilometrov a máloktorý Turek sem dobrovoľne vkročí. Aj našu návštevu sprevádzali výstrely, ktoré tu patria k miestnemu koloritu...
Iracká Sulejmanija nie je známa len svojim najväčším bazárom severného Iraku, ale aj pamätníkom Červenej pevnosti spájajúcim sa s útrapami Kurdov počas bývalého režimu. Stojí za to, prísť sem a vidieť mesto na vlastné oči. A tak som vyrazil a zistil, že ľudia žijúci v Sulejmaniji patria k najpríjemnejším v celom irackom Kurdistane...
Severoiracký Arbil je hlavným mestom regiónu Iracký Kurdistan. Mení sa tak rýchlo, že mu prischla prezývka „iracký Dubaj“. Síce pozerá do budúcnosti, no našťastie tu je stále množstvo miest, kde pulzuje starý kurdský život bazárov, kde sa pije presladený čaj, kde sa rozliehajú opustené domy starobylej Citadely a kde sa strieľa do vzduchu pri oslavách...
Každá krajina či národ má svoje posvätné miesta. Ani tajomní Jazídi, ktorých často označujú ako uctievači diabla nemôžu byť výnimkou. Keď som sníval o severnom Iraku, sníval som o tom, že sa prejdem ich najposvätnejším miestom. Teraz som tu a bosý kráčam ulicami a ich svätyňami. Láliš je svet o ktorom ste si mysleli, že neexistuje a predsa stále žije...
Po prvej irackej noci v Zakhu sa púšťame ďalej touto nádhernou krajinou do neďalekého Dohúku. Konečne sa ocitneme v pravom kurdskom bazáre, budeme popíjať presladený čaj, flákať sa mestom, tešiť sa zo stretnutí s domácimi, oslavovať voľby a napokon sa objavíme na mieste, ktoré by v Iraku nikto nečakal, v zábavnom parku plnom ľudí.
Konečne sa začína plniť ďalší sen. Nad hlavami sa objaví zeleno-bielo-červená vlajka so zlatým slnkom a nápis „Vitajte v irackom Kurdistane“. Dych sa zrýchľuje, hlava sa zapĺňa myšlienkami a človek sa teší čo mu prechod neviditeľnej čiary oddeľujúcej Turecko od Iraku prinesie. Čakala nás cesta z Mardinu až do pohraničného Zakha. Ono sa stalo tým miestom, ktoré bude navždy zapísané ako to, kde sme strávili prvú noc v severnom Iraku...
Po tom ako sme si vychutnali čaj priamo na rieke Tigris pod zrúcaninami mesta Hasankeyf sme sa pohli zase o kus ďalej. V meste Midyat nás policajti po pár minútach v meste vykázali preč a tak sme skončili v Mardine, nádhernom mestečku vystavanom do svahu odkiaľ sa odkrýva pohľad na široké pláne Mezopotámie...
Kde bolo tam bolo, rástlo nad mohutným Tigrisom krásne orientálne mesto, kde sa zastavili všetky karavany, ktoré putovali na východ, či z východu. Plynul čas, karavany sa stratili a miesto takmer upadlo do zabudnutia. Dnes mu hrozí skaza a potopa podobná tej biblickej. Tým mestom je Hasankeyf a čaj priamo nad Tigrisom tu chutí lepšie než kdekoľvek inde...
Kedysi bol Diyarbakir synonymom problémov, no dnes je nádherným príkladom miesta, kde sa snúbi orientálna krása Sýrie s tureckým, či ešte lepšie povedané s kurdským životom. Čierne hradby sa vlnia okolo mesta ako had a za nimi sa rozkladajú mešity, staré kostoly, trhy, čajovne a príbehy ľudí. Dlho som sníval o Diyarbakire. Dlho, až doteraz...
Bol čas opäť vziať na plecia batoh, nahádzať do neho zopár potrebných a nepotrebných vecí a nechať sa unášať diaľkami a snami. Tento krát som sníval o miestach na východe Turecka či severe Iraku a neustále sa k nim vracal. Toľko krát som si prechádzal mapy, že keby moje oči vysielali laserové lúče, určite by na tých miestach vypálili dieru. Keď prišiel marec, vedeli sme, že čas odchodu sa kráti. A tak sme vyrazili. Za tým tajomným svetom krajiny, ktorá krajinou ani nie je. Vyrazili na cestu na konci ktorej je Turecko a severný Irak...
