Pár minút pred šiestou už stojíme na malej autobusovej stanici vo Wadi Musa. Malý mikrobus už postáva a čaká na svojich pasažierov. Hneď sa pýtam či nejde náhodou do Ammánu. Trafil som. Šofér si pýta za osobu 5 dinárov. Je mi úplne jasné, že je to zase nadnesená cena, pretože minulý rok som na tej istej trase platil len 3 dináre. Hovorím mu, že to predsa nemôže byť päť. „Nie, nie benzín predsa išiel hore, tak aj ceny musia ísť hore.“ Snažím sa to zjednať aspoň na štyri no s odporúčaním „ak sa mi nepáči, môžem si tu čakať celý deň na ďalší“ radšej nasadáme a kašleme na to. Najprv si pýta peniaze od nás a potom sledujem domácich. Samozrejme všetci platia po tri dináre. Zase len ďalšie turistické miesto, kde treba cudzinca ošklbať. Cesta vyprahnutou jordánskou krajinou je tak jednotvárna, že obaja zaspávame.
Autobus nás vyhadzuje na jednej zo staníc. Taxikár si z fleku zapýta 5JD, načo mu zase oponujem, že pred rokom to boli len 2JD. Ach jaj, zase som si vypočul kecy o zdražení benzínu a všetko okolo toho. Áno, benzín išiel hore, ale nie o 150% za rok. Ideme radšej ďalej a natrafili sme na biele taxíky. Tie sa volajú „servis“ a chodia na pravidelných linkách po meste, pričom ide až keď sa naplní. Tu platíme za odvoz priamo do centra len jeden dinár. To je naozaj veľký rozdiel.
Chvíľu sa túlame uličkami Ammánu a hľadáme tú správnu ulicu kde ležia lacné hostely. Pred mešitou Husseini stojíme na prechode a dáva sa s nami do reči chlapík. Hneď sa pýta či nehľadáme ubytovanie. Vraj má na tejto ulici kamaráta, ktorý má malý lacný hotelík. Je to našim smerom a tak ideme s nim. V bočnej uličke je nenápadný vchod, kde nás víta ceduľa „Hotel Baghdad“. Na slovenské pomery to vyzerá byť diera, ale vyzerá úplne v pohode. Prichádza sympatický majiteľ so zaujímavým menom Osama, ktorý nás hneď víta. Ostaneme tu, pretože sa nám tu celkom páči a aj cena 6 JD za izbu je viac než skvelá. Posedávame v Ammáne v hotelíku Baghdad a kecáme s Osamom. Scénka ako vystrihnutá z orientálnej rozprávky :) Pri vypĺňaní papierov a zapisovaní sa do knihy, zrazu nevedia kam majú napísať naše údaje, lebo všetci čo tu boli pred nami boli Arabi.
Minaret mešity Husseini
Prázdne fľaše treba tiež niekam odniesť
Asi po hodinke strávenej v ošumelej izbe s fľaškou vychladenej coly odchádzame objavovať krásy Ammánu. Už to tu poznám a tak ideme viac menej na istotu. Centrum je plné ľudí a všadeprítomných áut. Ulice sú zaplavené obchodíkmi, v ktorých nájde človek asi úplne všetko na čo si spomenie. Oproti rímskemu divadlu stúpame schodmi smerom k Citadele. Cesta sa točí okolo celého pahorku Jebel Qala´a a ponúka tak panoramatické pohľady na celý kopcovitý Ammán. Dokonca vidíme z hora aj náš malý balkón v hoteli. Na šliapanie do kopca sme si už zvykli, tak sme hore na Citadele raz dva. Vítajú nás tri štíhle stĺpy Heraklovho chrámu. Dominujú celému okoliu, pretože sú veľmi dobre vidieť aj keď človek sedí na kamenných sedadlách divadla v downtowne. Pozostatky chrámu sú tak krásne, že sa na ne pozerám už niekoľko minút, ale stále nemám dosť. Okolo sa povaľuje niekoľko fragmentov stĺpov alebo ozdobené hlavice. Dolu pod nami sa po kopcoch ťahá šedivý Ammán. Tu hore je až božský kľud v porovnaní s neustálym trúbením, zvolávaním obchodníkov a hlasmi ľudí rozlievajúcimi sa ulicami. Sú to ako dva rozdielne svety, ktoré bez seba nemôžu existovať.
Pohľad na rímske divadlo
Heraklov chrám, Ammán bol známy v staroveku ako Philadelphia
Heraklov chrám
Život na vyprahlej Citadele
Štíhle stĺpy Heraklovho chrámu
Celkový pohľad na chrám
Ideme sa pozrieť aj do archeologického múzea. Je síce malé, ale zato útulné pretože sú tu miestnosti dobre rozdelené od najstaršieho praveku až po islamské obdobie. Obdivujeme sošky z Ain Ghazal, staré vyše 6000 rokov, zaujímavú výzdobu pravekej svätyne Telelat Ghassul, sochy Apolóna, Daidala či reliéf s múzou Melpomené. Svoju vitrínku tu má aj niekoľko zvitkov od Mŕtveho mora. Ďalším zaujímavým miestom na Citadele je Ummajovský palác z 8.storočia. Veľmi sa mi podobá na púštne hrady ležiace východne do Ammánu. Palác je neprehliadnuteľný pre svoju modrú kopulovitú strechu. Ruiny panovníckeho paláca sú aj to po toľkých rokov príťažlivé a zaujímavé.
Apolón v malom archeologickom múzeu
Múza Melpomené
Zvitky od Mŕtveho mora
Blížime sa k Ummajovskému palácu
Ummajovský palác
Cestou zvažujúcou sa nadol klesáme cez obytné štvrte naspäť do centra. Tiché uličky a séria schodov nás vyhodili priamo pred divadlom. Sadneme si na najvyšší rad schodov a oddychujeme a úžasným výhľadom. Pred nami sa vypína celý vrch s Citadelou. Je to výborné miesto na relax. Neďaleko Raghadanu sa otáčame a ideme niečo dnes konečne zjesť. V malom podniku si obaja dávame faláfel s hummusom. Na rohu to zapíjame osviežujúcim pomarančovým a mrkvovým džúsom.
Šedivé domčeky na kopcoch Ammánu
Výhľady z Citadely
Takto vyzerá Ammán
Výhľad z posledného radu sedadiel v rímskom divadle
Chvíľu oddychujeme na izbe, ale keď som sa po pár minútach prebral s tým, že som zaspal, radšej ideme opäť von. Nechcem predsa riskovať, že by som prespal čas, ktorý môžem stráviť túlaním sa ammánskymi uličkami. Pri rímskom nympheu sa strácame v čarovnom svete arabského souku. Je plný zvukov, farieb, hlasov a ľudských tvári. Ovocie a zelenina sa na nás valí zo všetkých strán. Prevoňanými úzkymi uličkami sa tiahne spev a výkriky predavačov. Presne toto je to, čo mi vždy po návrate domov chýba. Na takomto trhu sa dokážem prechádzať zas a znovu, sledovať ako beží život okolo mňa, rozmýšľať, užívať si farby a zvuky. Okrem toho všetkého je to aj nesmierne fotogenické miesto. Dlhou ulicou pokračujeme ďalej a obchodíky s ovocím a zeleninou vystriedali domáce potreby a ďalšie menej zaujímavé veci. V malej čajovni si ideme sadnúť na pohár čaju. Vychutnávam si pomalé dúšky mätového čaju, ktorý mi pomaličky prechádza celým telom a užívam si tento moment. Je sladký ako arabské sladkosti.
Veľké upratovanie?
Na farebnom trhu
Dá sa tu prechádzať do nekonečna
Máte chuť na zeleninu?
Alebo si vyberiete radšej melón?
Každý si tu nájde to svoje ovocie
Jedna z bočných uličiek
Mešita Husseini
Relax pri mätovom čaji
Predavači opuncií
Večer sa začnú ulice rozsvecovať a minarety mešity Husseini sa oblečú do zelených farieb. Od mladého chalana si kupujeme balíček čerstvo ošúpaných opuncií a vraciame sa domov. Posedávam na balkóne, ktorým sa preháňa nezbedný no o to príjemnejší vetrík. Úplne dáva zabudnúť na horúce káhirské noci. Priamo pod nami sú dve malé reštaurácie. V pravidelných intervaloch nám posielajú hore omamnú vôňu jedál arabskej kuchyne. To sa dnes bude zaspávať :)
Ammán som si zamiloval už minulý rok. Mnoho ľudí tvrdí, že sa sem neoplatí ísť pretože tu dokopy nič nieje. Nieje to pravda. Mne sa tu veľmi páči. Prechádzky po kopcovitých uličkách, tie výhľady na celý Ammán z Citadely, posedávať v tieni Heraklovho chrámu alebo v malej zapadnutej čajovne pri šálke voňavého čaju kam nezavíta žiadny turista. Po týchto troch dňoch, ktoré sme tu prežili teraz ho mám ešte radšej...
foto: Tomáš Kubuš, Ammán, 13-15.7.2008
