Ráno opúšťame Bejrút, aby sme si dnes mohli naplno vychutnať „ôsmy div sveta“ ako sa Baalbek spolu s niekoľkými ďalšími pamiatkami zvykne označovať. Mikrobus odchádza zo stanice Cola, ktorú už za tých pár dní dôverne poznáme. Vraj nejde nič priamo, ale ako to už býva dobrým zvykom, postarajú sa o nás. Nastupujeme do plného mikrobusu do mestečka Chtoura. Cesta sa tiahne pomedzi pekné kopce Libanonských hôr. V Chtoure ešte za jazdy nás šofér mikrobusu kecá s ďalším šoférom cez otvorené okná a o chvíľu stojíme. Tak, náš odvoz do Baalbeku je zabezpečený. Netrvá dlho a víta nás žlto-zelená brána a oznamuje nám, že sme na mieste. Žltá a zelená ako farby Hizballáhu sú v Baalbeku ako doma. Práve toto miesto býva označované za centrum tejto politickej strany. Vystupujeme z mikrobusu na hlavnej ceste a v neďalekých horách nás víta streľba zo samopalov. Keď sa tak rozhliadam okolo seba, nikto nepohne ani brvou, takže to tu bude asi bežné. Ešte skôr ako si pôjdeme pozrieť ruiny starovekého mesta zavítame k nádhernej mešite. Je úplné iná ako všetky predošlé, ktoré sme na ceste stretávali, pretože táto mešita je šíítska. Tisíce farebných kachličiek ladených do modrej farby zdobia jej fasádu. Vyzerá ako vystrihnutá z iránskej rozprávky. Škoda, že sa vo vnútri niečo opravuje a nemôžeme ísť dnu. Chvíľu sa motáme uličkami mesta a snažíme sa zameniť ešte niekoľko tisíc libanonských lír. Nedarí sa nám nič nájsť, tak nám pomáhajú miestni a vedú nás do malého obchodíku. Zmenáreň to síce nieje, ale jeho majiteľ nám rád peniaze vymení.
Bakchov chrám pri pohľade z ulice
Šíítska mešita na kraji mesta
Blížime sa k bráne do starovekého mesta Heliopolis. Označenie ako „mesto slnka“ dostalo až po tom ako sem prišiel Alexander Veľký a dobyl ho. Po veľkých kamenných schodoch stúpame stále vyššie a vyššie až na akési nádvorie. Konečne si môžeme povedať, že sme v Baalbeku. Všade naokolo sú ruiny stavieb, chrámov, kúsky ciest či fontán. Pomaličky sa túlame pomedzi všetku tú krásu. Ani neviem koľko krát som si z tohto miesta pozeral obrázky a sníval, že „raz“ sa sem pozriem. Vždy je to skvelý pocit, keď sa človek zrazu prechádza na mieste, ktoré tak dokonale „pozná“ z obrázku. Akoby sa v ňom na malú chvíľu ocitol. Obrovské, až 20 metrov vysoké stĺpy Jupiterovho chrámu sa jednoducho nedajú prehliadnuť. Do dnes prežilo len 6 stĺpov, no pôsobia viac než impozantne. Človek stojaci v ich tieni je len väčšou bodkou oproti ich veľkoleposti. Za chrámom sedíme na kameňoch, nohy sa hojdajú v niekoľkometrovej prázdnote a pred nami stojí Bakchov chrám. Je o poznanie menší, ale keby sme brali do úvahy ako je ktorý zachovalý, tak zmetie zo stola asi všetky ostatné chrámy sveta. Nie nadarmo sa o ňom hovorí ako o jednom z najlepšie zachovalých chrámov vôbec. Za chrbtom sa nám dvíhajú šedivé hory Antilibanonského pohoria ozdobené snehovou čiapočkou. Je to zaujímavé vidieť na rozpálenom Blízkom Východe sneh. Je to však jeden z ťahákov Libanonu. Niektoré mesiace sa môže človek jeden deň opaľovať na plážach a vychutnávať si vlny Stredozemného mora a na druhý deň sa ide lyžovať do neďalekých hôr. Schádzame až pri chrám a cestou sme natrafili na niekoľko levích hláv vytesaných do kameňa. Kúsok od chrámu je aj malé múzeum s niekoľkými nálezmi, ktoré našli archeológovia na tomto jedinečnom mieste.
Ruiny starovekého Baalbeku
Ruiny starovekého Baalbeku
Rímske nympheum
Písané do kameňa
Rímske nympheum
Ruiny starovekého Baalbeku
Jupiterov chrám
Jupiterov chrám
Kopce Antilibanonského pohoria majú aj v lete snehovú čiapočku
Bakchov chrám
Jedna z viacerých levích hláv
Obrovský Jupiterov chrám
Jupiterov chrám
Vo vnútri Bakchovho chrámu
Jupiterov chrám
Pri východe z areálu sme si všimli žlto-zelené vlajky, tak sa ideme pozrieť dovnútra. Rázom sme sa ocitli v akejsi „svätyni“ Hizballáhu. Pár miestností zdobia vlajky, makety vojakov, fotky mladých bojovníkov alebo fotky z pred dvoch rokov. Aktualitou je scénka kde dve ruky otvárajú mreže väznice odkiaľ vylietajú dve biele holubice a fotka nedávno prepustených väzňov. V malom podniku sa ideme osviežiť niečím na pitie. Všade naokolo sú stánky so suvenírami, ale turistov nikde. Domáci trpia na to, že pre väčšinu ľudí je Libanon akýmsi synonymom nebezpečenstva a tak ho radšej obchádzajú. Obchodníci tak často ponúkajú veci aj pod cenu, len aby niečo zarobili.
Vlajky Hizballáhu
Dekorácia svätyne
Vo vnútri svätyne
Poobede sa vraciame do mesta a snažíme sa nájsť nejaký odvoz, ktorý smeruje do Sýrie. Kráčame rozpálenými ulicami a už druhý krát počujeme ako sa niekde strieľa. Najprv nás ňou privítali a nakoniec aj vyprevádzajú. Domáci nám ochotne radia a pomáhajú nájsť niečo čo má kolesá so smerom na sýrsky Homs. Priamo práve nejde nič, ale keďže odchádza mikrobus kúsok pri hranice nasadáme a ideme. V nejakom malom mestečku zapadnutom prachom prestupujeme do starého rozbitého Mercedesu s porozbíjanými oknami. Aspoň máme prísun čerstvého vzduchu. Odvezie nás až na hraničný prechod Qaa. Spolu s nami sa vezie aj Sýrčan z Aleppa a tak s ním po ceste v rámci možnosti kecáme. Po anglicky dobre nevie, no ani to mu neprekáža aby nám každú minútu povedal „Welcome“. Naučil to aj nášho šoféra a aj ten sa za jazdy k nám obracia dozadu, aby nás svojim „Welcome“ potešil. Ani sme sa nenazdali a stojíme na hraniciach. Náš nový kamarát nám chce pomáhať a tak pre nás špeciálne zavolal colníkov, len aby sme nemuseli čakať v rade. Ďakujeme, lúčime sa a s batohmi na chrbte kráčame cez sýrske hranice, ukazujeme pas, víza a sme opäť v Sýrii...
foto: Tomáš Kubuš, Baalbek, 22.7.2008
