Let z Moskvy do Baku trvá asi tri hodiny, ale spať sa mi akosi nedarí. Na večeru podávajú hovädzie mäso so zeleninou, ale pri slove „fiš“ som sa neovládol a pokýval hlavou, že ju chcem. Zase raz som zabudol, že ryba na palube lietadla nie je dobrý nápad a tak som pred sebou našiel len neforemnú kocku ozdobenú niekoľkými kúskami zeleniny. Chuťovo našťastie nebola zlá, tak som sa aspoň najedol. Pár minút pred polnocou naše lietadlo pristane na medzinárodnom letisku v Baku. Konečne sme v Azerbajdžane!
Pri východe z letiska sa na nás nalepil policajt, ktorý nám silou mocou chce nájsť taxikára a neustále opakuje, aby sme išli s ním. Dokonca už stojíme pred podivnou kanceláriou bez označenia a hovorí, že môžeme ísť dnu počkať, kým zavolá taxík. Takí blbí zase nie sme, kašleme na neho a chceme odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Taxikár vonku síce tvrdí, že vie kam má ísť, ale ako býva dobrým zvykom, stačí prejsť pár stoviek metrov a zabudne. Odrazu mu názov nášho hostela Caspian nehovorí vôbec nič. Vie, že keby to povedal predtým, našli by sme si ďalšieho a tak je to vlastne taká hra na taxikára a zákazníka. Každý si ju skôr či neskôr zahrá. Prechádzame nočným Baku a hlavné ulice mesta sú pomerne dobre osvetlené. Iba ľudia sa z nich vytratili. Blúdime, taxikár sa pýta na cestu a o pár minút stojíme pred hotelom, ktorý sa síce volá Caspian, ale za jeho menom svietia štyri hviezdičky. Má o štyri viac ako nami hľadaný hostel. Určite nebude náš, ale aspoň sa na recepciu ideme spýtať či poznajú ten náš. Nemajú ani poňatia, ale aspoň vieme, že sme v novom Baku a musíme ísť do starého. Z ulice si vezmeme druhý taxík a keď sa konečne začnú ulice zužovať a opustíme hlavné bulváre, vieme, že ideme dobre. Mladý chalan poradí, aby sme išli k hotelu Meridian a o ulicu vedľa je náš nový domov.
Naša ulička nevyzerá na prvý pohľad veľmi vábivo, ale to je teraz vedľajšie. Neprišli sme sem kvôli nablýskaným uliciam. Stretneme majiteľa hostela, dohodneme sa na troch nociach a zložíme si veci do veľkej izby s novými, šiestimi spolubývajúcimi. Nemáme žiadnu vodu, tak so mnou ešte chlapík skočí von za hradby do obchodu, aby som v noci trafil a zbytočne neblúdil. Kúpim pitie a okolo druhej môžeme ísť konečne spať, no ešte predtým sa na terase na polhodinu zakecáme so spolubývajúcim Iráncom.
Ráno sa zobudíme bez budíka okolo deviatej, zaplatíme rovno naraz za tri noci, nech máme pokoj a konečne sa môžeme ísť nadýchať starého Baku. Bývame v starom meste Içon şehir, čiže máme všetky zaujímavosti prakticky na dosah ruky. Len čo vyjdeme z našej starej, rozbitej uličky objaví sa pred nami symbol celého Baku – Dievčenská veža. Miestni ju volajú Qiz Qalesi a dvíha sa na konci hlavnej ulice, ktorá sa pod ňou otvára do námestia. Na domácich je ešte asi priskoro, pretože sú ulice takmer ľudoprázdne. Za neveľkým minaretom mešity práve niekoľko obchodníkov vyťahuje na ulicu svoje koberce a bronzové nádoby. Vežu otvoria až za niekoľko minút, tak si čas ideme skrátiť k brehom Kaspického mora. Je príliš blízko na to, aby sme mu odolali. Celé nábrežie lemuje široká, upravená promenáda s lavičkami a príjemným parkom. Včera sme behali Moskvou a dnes stojíme na brehu Kaspického mora a cítime jeho slanú vôňu rozlievajúcu sa okolím. Toto na cestovaní milujem. Vyzujem si sandále a aspoň na chvíľku si namočím nohy. Na pravej strane veje vo vetre veľká azerbajdžanská vlajka a svah za ňou rastie do výšky, kde sa na pahorku zaleskne pomník mučeníkov. Ľavá strana je pre zmenu ako z iného sveta. Moderné budovy by chceli prerásť všetko naokolo a zovšadiaľ vytŕčajú žeriavy.
Hradby za ktorými sa skrýva staré Baku
Uličky starého mesta
Dievčenská veža je symbolom Baku
Prvý kontakt s Kaspickým morom na promenáde
Vlajka Azerbajdžanu a pomník martýrov
Nové Baku sa mení pred očami
Medzičasom nám otvorili Dievčenskú vežu. Spája sa s ňou smutný príbeh, ktorý nakoniec stál život mladé dievča. Miestny panovník zahorel láskou k vlastnej dcére a rozhodol sa, že si ju vezme za ženu. Tej sa nápad svojho otca nepozdával a želala si, aby jej postavil vysokú vežu. Vždy keď stavitelia oznámili, že veža je hotová, dcéra rozkázala dostavať ďalšie poschodie až nakoniec na vežu vyliezla a spravila krok do prázdna. Jej kamennými schodmi stúpame až na vrchol. Tých pár minút krútenia sa vo veži za to stojí, pretože odrazu máme nádherný panoramatický výhľad na celé staré, ale aj moderné Baku. Pod nami sa snažia malé minarety vyrásť nad strechy domov a v pozadí stúpajú vysokánske sklo-betónové budovy až k oblakom. Staré mesto má typickú, jemne hnedú farbu, ktorá splýva do jednej veľkej masy. Rozpoznávame hradby a dokonca z výšky nájdeme aj kupoly paláca Širvanšách, ktorý je po Dievčenskej veži najznámejšou pamiatkou starého Baku. Všimnem si, že hore na mnohých budovách stoja policajti či vojaci a sledujú dianie v meste. Až neskôr v malom pohostinstve sa dozvieme, že je dnes na návšteve Baku Hillary Clinton, tak preto ich bolo všade tak veľa.
Dievčenská veža
Staré Baku pod Dievčenskou vežou
Na druhej strane stojí Baku moderné
Príbehy karaván
Pod malým minaretom
Dievčenská veža
Neďaleko veže sú pod úrovňou ulice ruiny starého kostola a malé múzeum. Tvorí ho len niekoľko islamských náhrobkov či staroveko vyzerajúce stély. Zahliadli sme dokonca aj prvých turistov, ale ako sa vynorili z uličky, tak v ďalšej zmizli. Mizneme aj my, pretože zaprášené uličky starého Baku sú očarujúce. Tu za hradbami plynie život akosi pomalšie ako tam vonku. Ulice sú tiché a prázdne, akoby Baku ľudia len nedávno opustili a nechali ho napospas času. Pri svojich obchodoch v tieni trávia čas obchodníci a vždy sa pri nich niekto pristaví a prehodí pár slov. Treba si všímať rôzne detaily, vyrezávané okenice, zdobené dvere alebo krásne staré balkóny vyčnievajúce do ulice. Cítiť ako sem na južný Kaukaz zavial vietor kúsok Orientu zo sýrskeho Damasku. V obchodíkoch majú prekvapivo veľký výber. Síce je Azerbajdžan islamská krajina, človek tu skôr ako na čaj či kávu narazí na alkohol. Pivo, víno, vodka a mnohé ďalšie tvrdé liehoviny tvoria veľkú časť obchodu. A nie sú to len obchody pre turistov. Zapadneme v ďalších uličkách a smerujeme k palácu Širvanšách. Najkrajšie na tom celom je to, že sa nikam neponáhľame a preto sa len veľmi pomaly poflakujeme kade tade, nazeráme do bočných ulíc, posedíme si v tieni pri mešite a napokon si vypijeme colu v sklenených fľašiach. Neviem prečo, no sklenené fľaše som si mimoriadne obľúbil. Asi mi pripomínajú Ammán a každú peknú spomienku, ktorú človek prežil vie tým pádom prežívať na novo.
V starom meste sa predáva hoci aj na ulici
Krása starých ulíc s vyčnievajúcimi balkónmi
Originálne suveníry
Hradby starého Baku
Cesta kopírujúca vysokú kamennú hradbu nás dovedie k palácu Širvanšách. Bábušky oblečené v typických farebných kvietkovaných šatách vyberajú vstupné, no viac ako o hŕstku turistov sa venujú nekončiacemu rozprávaniu medzi sebou. Zišlo sa ich tu niekoľko, takže je tu miestami hluk ako na trhu. Pri vstupe dokonca za používanie fotoaparátu pýtajú 2 AZN, čo sme nečakali, tak aspoň za jeden platíme. Kedysi sa týmito miestami prevaľovali zrnká púšte a tu niekde ležali významné studne. Vďaka nim tu už v 15.storočí postavili panovnícky palác, ktorý s viacerými zmenami žije dodnes. Za vstupnou bránou sa rozkladá nádvorie s budovou, kde kedysi žil tajomstvom opradený hárem. Len na skok od neho je to priamo do miestností, ktoré obýval samotný panovník s rodinou. Kamenná architektúra, verše z Koránu vytesané do stien, pyramídová hrobka, kúpele či prázdna mešita sa sami ponúkajú, aby sme ich neprehliadli.
Palác Širvanšách
Na nádvorí paláca Širvanšách
Malá mešita v paláci
Nádvorie paláca
Nádvorie paláca
Pootvorené dvere do Orientu
Palác Širvanšách
Nazrieme za hradby oddeľujúce dva svety, aby sme sa zistili ako tu plynie život. Za zeleným parkom, neďaleko križovatky natrafíme na malý podnik, kde si dáme na obed lavaş kebab. Je to klasický kebab v chlebovej placke, no chutí výborne. Po jedle si ideme na chvíľku oddýchnuť domov. Sú už takmer dve hodiny a tak aspoň na chvíľku ujdeme pred týmito vražednými 40°C teplotami. Posedieť si pri vychladenom pití v klimatizovanej miestnosti je doslova na nezaplatenie, ale nič sa nemá preháňať, tak zase padáme von. Vymysleli sme si, že sa nejako odvezieme nad mesto k pamätníku, aby sme si vychutnali panorámu Baku. Túlame sa ulicami, ktoré sa poobede zaplnili ľuďmi a pri modernej stanici metra hľadáme autobus alebo maršrutku našim smerom. Pýtam sa mladíka pred stanicou, kde hľadať, ale s angličtinou je problém. Ani s ruštinou veľmi nepochodíme, ale keď ma napadlo, že jazyk azeri má veľa spoločných slovíčok s turečtinou, vytiahnem tú. Potešil sa, že sme sa dokázali dohodnúť a radí nám čísla spojov.
Krása Azerbajdžanu
Moderná stanica metraV autobuse platíme len 0,20 AZN a vezieme sa niekoľko dlhých minút rôznymi štvrťami, aby sme sa dostali hore nad mesto. Pred nami sa vynoria tri vysoké, rozostavané budovy siahajúce do neba. Pri nich máme podľa rady vystupovať, ale objaví sa aj pamätník, tak vieme, že sme tu skutočne dobre. Okolie vyhliadky je veľmi príjemne upravené. Pod stromami ležia náhrobky martýrov, teda mladých, ale aj starších mužov, ktorí odišli do vojny v Náhornom Karabachu a nevrátili sa. Pri jeden z nich prichádza muž, kľakne si, prstami sa prejde po náhrobku a položí na neho kyticu polozvädnutých ruží. Cestu k vyhliadke lemujú ďalšie náhrobky a pamätné tabule s menami ľudí. Keď 20.januára 1991 prišla do mesta Červená armáda, zostala po nej stovka mŕtvych. Na ich pamiatku horí večný plameň a ľudia k nemu prichádzajú klásť kvety. Nielen na výročie, ale čerstvé kvety pribudnú každý deň. Výhľad na Baku je krásny. Záliv sa zarezáva do krajiny a celý jeho okraj je zastavaný. Pri pobreží vyrastá staré mesto s Dievčenskou vežou, ale vidno aj strechu paláca Širvanšách. Tu človek pochopí silu petrodolárov, pretože priamo nad starým mestom sa dvíhajú nové rozostavané štvrte. Pri najbližšej návšteve už budú hotové a ťažká technika sa presunie ďalej. Prístav pod svahom sa ani nepohne, pretože trajekty do turkménskeho Turkmenbaši či kazašského Aktau odchádzajú len raz za čas.
Ulica martýrov na pahorku nad mestom
Osmanská mešita neďaleko pamätníku
Ulica Martýrov
Tichá návšteva
Martýr z Karabachu
Spomienka na besnenie Červenej armády
Pamätník
Večný oheň
Pobrežie Baku s prístavom
Dole z vyhliadky sa vezieme štýlovo lanovkou, alebo lepšie povedané zubačkou s jedným vagónom. Ulice sme pomerne rýchlo spoznali a celkom ľahko sa nám dá orientovať aj bez mapy. Sadneme si do parku pri nádhernej fontáne a ja sa neviem ubrániť pocitu, že odrazu nie sme v Azerbajdžane, ale akousi časovou slučkou sme sa ocitli vo Francúzsku či nebodaj priamo v Paríži. Čierna fontána ozdobená zlatou farbou osviežuje vzduch na všetky strany a za ňou stojí pôsobivý palác. Medzi stĺpmi kolonády posedávajú ľudia, či mladé páry a oproti sa za zeleným trávnikom dvíhajú hradby mesta. Bol som zvedavý ako sa tu obliekajú ženy či dievčatá, keď sme v moslimskej krajine, ale ostal som prekvapený. Najradšej nosia pekné farebné sukne, či dokonca oku lahodiace minisukne a vysoké opätky. Islam tu berú vlažne a raritou je viac menej stretnúť zahalené dievča. Skôr staré ženy ešte nosia šatku uviazanú cez vlasy, ale mladšia generácia má už svoje vlastné predstavy o živote. Mnohé majú jemné črty tváre, orientálne rysy a na prvý pohľad sú veľmi sympatické. Na rohu parku ochutnáme miestne bliny so syrom a celkom sa im podarili.
Dievčatá z Baku
Moderné námestie pripomína Európu
Posedenie na námestí
Podvečer sa prejdeme bulvárom Nizami. Tu sa všetci ľudia stretávajú a chcú byť videní. Všetci krásne oblečení, dámy v šatách, chlapi v nohaviciach a košeli. Mladí sa presúvajú v skupinkách, sledujú dievčatá, posedávajú v kaviarňach alebo sa prechádzajú hore dole. Hlavnú tepnu lemujú sto ročné domy pripomínajúce menšie paláce. Aj tu má človek pocit akoby sa ocitol v európskom veľkomeste, ale to len Baku nadstavilo ďalšiu tvár. Všade naokolo sú obchody so značkovými, predraženými handrami, reštaurácie, kaviarne a dokonca sa sem tam objavia aj potraviny. Kúpime si nakrájaný melón a je tak sladký a výborný, že by som ho mohol jesť celý deň. Večeriame ho pod stromom na malom, zastrčenom námestí. Pri potulkách natrafíme aj na starý, arménsky kostolík Surb Grigor Lusavorichi Yekeghetsi. Postavili ho už v roku 1887, no dnes je pre verejnosť zatvorený, pretože po vojne v Karabachu takmer všetci Arméni opustili Azerbajdžan.
Fontána v srdci moderného mesta
Bulvár Nizami je výstavnou ulicou moderného Baku
Bulvár Nizami
Opustený arménsky kostolík
Večer sa vrátime na izbu a kecáme s novými spolubývajúcimi. K našej iránsko-fínsko-maďarskej posádke sa pridali dvaja chalani. Jeden je Španiel a druhý z Katalánska, pričom sa neustále medzi sebou podpichujú o tom či sú z jednej krajiny. Fín prišiel do Baku k zubárovi, pretože ako hovorí cesta sem a návšteva zubára ho vyjde lacnejšie, ako keby si dal zuby opraviť doma. Takto si k tomu môže ešte pocestovať a už niekoľký deň čaká na trajekt do Turkmenistanu. Chalani zo Španielska a Katalánska zase učia španielčinu v Kazachstane a prišli na dovolenku do Baku. V noci sa tu objaví ešte drobná Kanaďanka Agnes, tak sme sa dohodli, že na zajtrajší výlet k sopkám do Gobustanu môžeme ísť spolu. Vonku je stále poriadne horúco. Darí sa nám zaspať až niekedy po polnoci.
foto: Tomáš Kubuš, Baku, 4-6.7.2010
