Počas našej 11-týždňovej cesty Áziou sme mali jeden z cieľov viac než jasný a tým bol práve spomínaný Bangladéš. Už si ani nepamätám ako dlho som sa do tejto krajiny túžil pozrieť, prejsť sa ňou, nadýchnuť sa jej a jednoducho ocitnúť sa v jej neskutočnom chaose. Aj preto práve tento kúsok zeme tvoril kostru našej cesty. Pre mnohých ľudí je nepochopiteľné, čo človeka priťahuje na Bangladéši. Prečo nejde radšej na Bali alebo na Phuket či do iných slávnych destinácii a neužije si dovolenku na pláži? Milujem Indiu a jej mozaiku svetov a čím dlhšie som sledoval Bangladéš, tým viac sa mi zavŕtaval v hlave ako jedna z top krajín Ázie, ktorú musím vidieť. Zase sa ako bumerang vracia ono známe a milión krát opakované. Lepšie raz vidieť ako sto krát počuť.
Bangladéš nemá v našom svete dobré meno. Koketovanie s islamským fundamentalizmom, ktoré v minulosti a nie tak dávnej vyústilo do teroristických útokov. Krajina je doslova preplnená ľuďmi, nie tak ako keď si povieme niekde u nás, že je tam veľa ľudí, nie Bangladéš má obrovskú hustotu zaľudnenia. Každý rok ho bičujú cyklóny a pár mesiacov pred návštevou tu zúrila epidémia horúčky dengue. Zlé cesty, takmer neexistujúca infraštruktúra, minimálny turizmus a kopec neznámych miest. To bolo však presne to, čo ma na Bangladéši priťahovalo. Tá aura tajomna, to chaotické neznámo, ktoré sa prepletá každým dňom, ktorý tu strávite. To, že sem takmer nechodia turisti, to, že o tejto krajine takmer nikto nehovorí a len tí, čo sa odtiaľ vrátili sa jen nevedeli nabažiť. Podobné veci som predsa počúval aj o Iráne, predtým než som sa do neho po prvý krát vybral s batohom v 2008 a odvtedy som neprestal. Bangladéš musí stáť za to, rozhodnutie padlo. Ide sa!
Po necelých dvoch týždňoch v krajine odchádzame nadšení s tým, že to všetko stálo za to. Rozhodnutie dať Bangladéšu šancu bolo skvelé, pretože ak človek odchádza s pocitom, že sa do tejto krajiny chce vrátiť tak je to jasné. Bangladéš sa nedá predstaviť, dá sa jedine zažiť a on sa napokon rozleje do plejády unikátnych momentov. Stará Dháka plná krivoľakých uličiek, tisícok očí, ktoré vás sledujú a desiatok pozdravov, podaní rúk či úsmevov. V labyrinte sme hľadali stopy Mugalovcov, malé obchodíky, pekárničky v ktorých sme ochutnávali drobnosti a tešili sa z pohľadu na slávny Lalbagh, ikonu hlavného mesta. Jazda farebnými rikšami, plavba loďkou po Burigange a chaos. Ten neskutočný chaos, bzučiaci, víriaci okolo vás, ten všeobsiahly chaos v ktorom sa pokojne stratíte a časová slučka vás vypľuje na opačnom konci mesta o niekoľko hodín neskôr. Keby sa ma niekto pred cestou opýtal či by som išiel radšej do New Yorku alebo do Dháky, vyberiem si bangladéšsku metropolu a teraz viem, že by som spravil správne. Prvý bangladéšsky vlak na východ do Srimangalu, čajového hlavného mesta. Prechádzky opustenými čajovými políčkami, žiadne hojdačky pre selfie maniakov ani žiadne umelé instagramové hlúposti pre tých, čo necestujú kvôli cestovaniu, len krásna krajina s domácimi, vôňa čaju a malé dedinky, kde žijú tí, ktorých čaj živí, resp. ktorí aj napriek tomu, že tu pracujú, živoria. Objavili sme legendárny čaj so siedmymi vrstvami, posedeli si na plastových stoličkách, kúpili skoro dve kilá čaju a môžeme ísť hľadať vzácne gibony do národného parku. Predieranie sa vlhkým lesom, cez riečky, cez popadané kmene, no o to krajší bol moment, keď sme ich objavili v korunách stromov vo voľnej prírode. Takéto nadšenie si pamätám naposledy z Madagaskaru pri hľadaní lemurov. Do NP Sundarbans sme sa vydali po úspechoch s gibonmi hľadať bengálske tigre. Bol to tvrdší oriešok, pretože sú mimoriadne vzácne, ojedinelé, no ak ich máte niekde stretnúť, je to práve tam. Dva dni sme sa plavili riečkami, kanálmi, úzkymi kanálikmi uprostred mangrovníkov na drevnej loďke a hľadali sme. Tigre sme neobjavili, no objavili sme unikátny ekosystém plný zaujímavosti.
Jednou z vecí, ktorú sme chceli zažiť v Bangladéši bola plavba starým, koloniálnym parníkom, ktorý si pamätá ešte éru Britského impéria. Tri krát sme prehadzovali plán kvôli odchodu lode a podarilo sa. Zimomriavky. Malá kajuta obložená drevom, komáre, vôňa čaju, výhľad na strácajúce sa svetlá Dháky a ranný východ slnka niekde bez určenia polohy. Drevené loďky, rybári, dokonalý pokoj, jemná hmla a moment, ktorý si užívate plnými dúškami. Bangladéš je aj o historických miestach a tie tvorili kostru nášho putovania. Zabudnutý Sonargaon s ulicou plnou okázalých a krásnych domov, ktoré prekypovali bohatstvom na začiatku 20.storočia. Dnes sú opustené, bez duše, bez života, no s príťažlivou patinou. Historický Bagerhat je unikátom. Je v UNESCO, je posiaty mešitami roztrúsenými po krajine, ktoré si musíte zaslúžiť a hľadať ich. Ani domáci často netušia, kde sú, no mapy ich poznajú a tak sa predierame krajinou v tuktuku bez ciest a v prachu ich nájdeme všetky. Krásne! Hinduistická Puthia bola pred cestou absolútnou, veľkou neznámou. Je to presne také miesto do ktorého prídete, zastavíte sa pri pohľade na chrámy a hlavou vám prebleskne tá krásna myšlienka o tom ako málo o tomto svete viete. Čakali by ste v Bangladéši budhistické stavby? Nie obyčajné, ale také za aké by sa ani Thajsko či Myanmarsko nemuseli hanbiť! Stupa v Paharpure je tak famózna, že z nej nespustíte oči a napokon vás na zadok posadí aj neďaleký Mahastangarh.
Táto krajina toho skrýva však o mnoho viac ako len to, čo sme videli my. Ak vás však týchto pár viet zaujalo, pozrite sa na kúsok Bangladéšu mojimi očami...
foto: Tomáš Kubuš / Bangladéš, október-november 2019
Aké sú najzaujímavejšie miesta v Bangladéši?
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete na novom webe Street Food Hunters, kde cestujeme po svete a hľadáme nielen skvelé jedlo.
