Bejrút. Mesto duchov a splnený sen

Libanon, krajina o ktorej snívam už niekoľko rokov. Vždy sa však niečo stalo a tak mi ostávala táto krajina cédrov v hlave ako dosiaľ nesplnený sen. Až do teraz. Zo sýrskeho Damašku mierime cestou, ktorá bola ešte pár mesiacov dozadu uzavretá, do hlavného mesta Libanonu. Bejrút máme na dosah...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (16)

Na našej ulici chytáme prvý mikrobus a pýtame sa či ide na stanicu Somarie. Áno! Toľko šťastia, hneď z rána nieje na zahodenie. Autobus do Bejrútu odchádza o ôsmej, v malej kancelárii kupujeme lístky a pri pikantných pizzových koláčikoch čakáme. Konečne sa začína zapĺňať a môžeme vyraziť. Sme skoro úplne plný, no okrem domácich sa s nami vezú len traja postarší Francúzi. Z Damašku sme na hraniciach za chvíľu. Horšie je to na hraniciach. Sýria zaviedla novinku a tak sa pri odchode z krajiny platí taxa vo výške 500 SYP (okolo 7 euro). Neuveriteľne vyhodené peniaze. Najprv treba ísť zaplatiť do špeciálnej búdky a až potom si ísť pre výstupnú pečiatku. Na libanonskej strane zase treba kúpiť víza. Prídeme k okienku, ale tam už svieti nápis, že treba platiť v libanonských lírach. Zase teda musím ísť preč a zháňať zmenáreň aby sme sa mohli vrátiť. Aj tak je super, že sa dajú kúpiť priamo tu. Víza na 15 dní stoja 25 000 LL (15 dolárov), mesačné stoja 30 dolárov a dokonca tranzitné 48 hodinové víza sú zadarmo. Všetky vybavovačky na oboch prechodoch nám trvajú vyše dvoch hodín. Konečne sme v Libanone. Rozhodli sme sa, že tu strávime pár dní, pričom si spravíme základňu v Bejrúte, odkiaľ budeme podnikať výlety do okolia.

Libanon sa mi páči už na prvý pohľad. Zvlnené pahorky hôr, cesty zvažujúce sa do údolia, kde sú malé mestečká, kopa stromov a všade akosi čisto oproti Sýrii. Sem tam sa vonku mihne tank alebo auto s ostreľovačmi, ale to všetko asi patrí k Libanonu. Spoza kopca sa objavuje čoraz väčšie mesto. Pred nami stojí Bejrút, ktorý nekončí ani na jednej či druhej strane. Je obrovský. Bus nás vyhadzuje len tak pri ceste, lebo pokračuje do južného Libanonu. Nevieme ani kde poriadne sme, ani ako sa dostať tam kde by sme chceli byť. Jediné čo vidíme sú porozbíjané budovy, guľky v stenách polorozpadnutých domov a a na značkách názov štvrte Sabra. No, aspoň vieme, že sme niekde v južnom Bejrúte. Berieme taxi a necháme sa odviezť až pri Martýrske námestie, ktoré je akýmsi pomyselným centrom mesta. Taxíky sú oproti Egyptu, Jordánsku či Sýrii niekoľkonásobne drahšie, na čo sme akosi pozabudli a ako to býva dobrým zvykom, dobre sme ho preplatili. Kašlať na to, hlavné je, že sme si našli lacný hotel Pension Al-Nazih, medzi námestím a autobusovou stanicou Charles Helou.

Martýrské námestie

Rafik Hariri, obľúbený premiér, ktorý sa stal obeťou atentátu

Mešita Al-Omari

Mešita Al-Omari, pohľad zo susedného kostola

Rímske pozostatky z doby, kedy bol Bejrút ešte "Štastnou kolóniou Bejrút"

Mešita Al-Omari

Bejrút je plný aj rôznych kostolíkov

Hodinová veža na námestí

Vykopávky rímskych kúpeľov

Mešita Al-Omari

V Bejrúte trávime tri dni. Každý deň sa túlame uličkami, odkrývame nové a nové štvrte. Veľmi sa mi tu páči, aj keď je to miestami mesto duchov. Mesto, kde sa akoby zastavil čas a človek dlho kráča prázdnymi ulicami bez toho aby niekoho stretol. Teda okrem vojakov so samopalmi, ktorí neustále strážia ulice. Na malom kúsku mesta je až príliš veľa kontrastov. Prechádzame výstavnou ulicou, kam sa človek dostane len po prehliadke batohu či kabelky. Po oboch stranách sú luxusné obchodíky svetových značiek a kaviarne či reštaurácie, odkiaľ sa večer dvíha voňavý ovocný tabak z vodnej fajky. Námestie krášli francúzska hodinová veža a mestom tu vyzerá ako každé iné. Bejrút, taký však nieje. O pár ulíc ďalej počítame guľky zavŕtané v stenách budov, alebo to čo z nich ostalo. Tieto stopy ničivej dlhej občianskej vojny sú v Bejrúte často na očiach. Aj pred dvomi či tromi mesiacmi sa nové guľky dostali do stien, kedy tu prepukli nepokoje. Socha Martýrov na námestí je plná dier a stojí ako memento aby sa nezabudlo. Je to zvláštny pocit prechádzať sa ulicami tohto zaujímavého mesta.

O rozbité domy nieje v Bejrúte núdza

Zničené sú malé domy, ale aj výškové budovy

Sem tam sa v meste objaví ostnatý drôt

Toto malo byť kedysi kino

Stena kostola

Sú však aj radostné miesta a jedným z nich je napríklad legendárna promenáda Corniche. Toľko radosti zo života niet azda v celom celučičkom Bejrúte. Ľudia sa prechádzajú hore dole, kúpu sa vo vlnách Stredozemného mora, skáču do vody, piknikujú alebo športujú. Dlho sa tu prechádzame, lebo je tu úžasne. Promenáda vedie aj k jednému zo symbolov mesta, k Holubím skalám. Vyzerajú ako dve telá spoločne sa kúpajúce v priezračnom mori. Západ slnka pri skalách patrí k naozajstným zážitkom. Za tých pár dní sme si stihli pozrieť všetko čo sme chceli. Pieskovo hnedú mešitu Al-Omari s miestom kde je pochovaný Rafik Hariri, o niekoľko ulíc ďalej dodnes pripomínajú zničené budovy túto tragickú udalosť. Mesto ma za sebou bohatú históriu, tak sme objavovali hradby starého kanánskeho mesta, vykopávky rímskych kúpeľov alebo pozostatky stĺpov. Kolorit mesta dotvára aj niekoľko menších či väčších kostolíkov ukrytých v uličkách. Kresťanská švrť je plná pubov či obchodov, zatiaľčo v zapadnutých okrajových štvrtiach sme si pochutnávali na kebabe pod vlajkou Hizballáhu. Určite by sa tu dalo stráviť viac času a človek by mal stále čo robiť.