Odchádzame nielen z Petry, ale aj zo zaujímavej krajiny s názvom Jordánsko. Pred nami je ešte dlhá cesta, na konci ktorej by sme sa mali ocitnúť niekoľko sto kilometrov severnejšie v Sýrskej Arabskej Republike. Celý deň bude výlučne transportný, pretože dnes chceme zdolať 600 kilometrov až do ďalekej Palmýri. Mikrobusom sa vezieme do Ammánu (3 JOD/osoba). Vo vnútri sú s nami len samí Arabi. Hneď ako sa vyrazilo na cestu, klesajú im hlavy a takmer všetci do jedného zaspávajú. Budia sa len aby si vo vnútri zapálili a po cigaretke sa opäť poberú do ríše snov. Vedľa mňa sedí nejaká biblická postava – dlhý biely hábit, čistobiela šatka na hlave a niekoľkoročná šedivá brada. Cesta ubehla vcelku rýchlo a ani sme sa nenazdali a vystupujeme na ammánskej stanici Wihdat odkiaľ berieme taxík na známe Abdali. Z týchto miest jazdia autá do Damašku čo človek spozná podľa postávajúcich ľudí stojacich pred kanceláriami, ktorí vykrikujú „Sham“ „Sham“. Práve spomínané slovíčko „Sham“ je arabský názov pre Damašek. Ponúkajú aj libanonský Bejrút. No, dal by som si povedať. Cesta do sýrskeho Damašku stojí na osobu 10 JOD. Vzhľadom na to, že sa ide autom je to celkom schopné. Spolu s nami ide aj Sudánec, ktorý ide do Damašku skúsiť zohnať lieky pre chorého syna. Cestou s ním kecám a vyzerá celkom fajn. V Damašku musíme byť čo najskôr aby sme stihli ešte nejaký autobus do Palmýri. Za Ammánom sledujem z okna kopec rozvíreného prachu. To sa tanky preháňajú po prašných cestách pár metrov od nás. Za nimi sú v diaľke autá s ostreľovačmi. Žeby sa niečo chystalo? Na hraniciach prebehlo všetko rýchlejšie ako som čakal. Damašek je stále bližšie a bližšie. Je nesmierne zaujímavé sledovať tabule ukazujúce smer. Naľavo odbočka do Libanonu, napravo Irak, Saudská Arábia alebo Kuvajt. Na hraniciach som dokonca zahliadol autá jazdiace na linke Ammán – Bagdad – Kuvajt. Všetko to zaváňa poriadnou exotikou až som sa zasníval. Dostávame sa konečne na stanicu Harasta v sýrskom hlavnom meste. Autobus do Palmýri odchádza za hodinu. V kancelárii kupujem lístky (110 SYP / osoba /cca. 75,-SK/) a s plechovkou vychladenej arabskej koly čakáme v tieni. Cesta do Palmýri je jednotvárna. Krajina je šedej nevýraznej farby a pozvoľna prechádza do púšte. Z autobusu som zahliadol hotel Al-Faris. Vyskakujeme a ideme sa pozrieť dovnútra. S mladým chalanom zjednávame cenu zo 700 SYP na noc na 550 SYP a na privítanie dostávame presladený, ale vynikajúci čaj. Ruiny Palmýri sú cez cestu a centrum mestečka Tadmor je necelý kilometer. Je už večer a slnko sa pomaličky stráca za kopcom, na ktorom stojí pevnosť Qalat-ibn-Maan. Pôsobivé divadlo. Zajtra ráno nás čakajú ruiny tejto púštnej perly.
Západ slnka pri pevnosti Qalat-ibn-Maan
Dnes vstávame bez budíka. V praxi to znamená, že už okolo pol siedmej sa len prevaľujem a čakám kým vyrazíme. V rannom Tadmore kupujeme pitie do zásoby a hľadáme niečo na raňajky. Dávame si chrumkavé zapečené toasty so syrom a salámou. Chutia vynikajúco. Dva toasty, 1,5l vody a džúsik Rani (podľa mňa najlepší džús na Blízkom Východe) stoja dokopy 130 SYP. Vedľa múzea na malom námestí je vstup do antickej Palmýri. K samotným vykopávkam vedie niekoľko stometrová kamenná cesta. V diaľke sa už rysujú rozsiahle ruiny celého areálu. Ako prvý zo všetkých chrámov človek narazí na chrám Baal-Shamin. Na prvý pohľad nieje príliš veľký, ale vynikajúco zachovaný. Necháme si ho na koniec. Schádzame z cesty a voľne si beháme pomedzi 2000 ročné kamene, hlavice či telá stĺpov. Kolonáda je posiata hrdo stojacimi stĺpmi vypínajúcimi svoje dekoratívne zdobené hlavice až k sýtomodrému nebu. Už samo o sebe je pohľad na tieto stĺpy v zástupe očarujúci. To by však nebola Palmýra keby neponúkala aj niečo viac. Palmýra je niečo ako archeologický raj na zemi. Takým pomyselným bonusom by mohla byť pevnosť Qalat-ibn-Maan na kopci nad vykopávkami. Je až nebezpečne fotogenická. Všade kam rozhliadnem vidím nezabudnuteľnú antickú krásu. Na konci kolonády nás čaká chrám „Funerary Temple“ z 2.storočia.
Chrám Baal-Shamin sa objaví ako prvý v areále vykopávok
Dominanta Qalat-ibn-Maan nad antickou Palmýrou
Chrám Baal-Shamin
Stopy dávnej minulosti sú na každom kroku
Kolonáda
Les stĺpov s fotogenickou pevnosťou
Kolonáda
Niektorím stĺpom vyhovuje súkromie
Chrám "Funerary Temple"
Chrám je polorozpadnutý, no na ľavej strane nesie pekné stopy reliéfnej výzdoby. Popadané fragmenty stavieb skrášľujú precízne vypracované detaily vryté do kameňa. Za chrámom stojí dom v ktorom ešte stále žije Beduínska rodina. Malý chlapec nás spozoroval a hneď beží k svojmu obchodu rozloženému vo vnútri chrámu Allat kam máme namierené. Hore vedie niekoľko strmých schodov. Z chrámu bohyne Allat dnes stojí len kameň na kameni. Všetko je nenávratne zničené. Na ľavej strane sa pohľadom dostávam ku kamenným vežiam pôsobivo zasadených do svahu menšieho kopca. Ide o známe „Údolie hrobiek“, kde sa nachádza niekoľko vežovitých hrobiek od rozpadnutých až po tie stojace. Väčšina z nich, je však zatvorená pre verejnosť. S chrámom susedí Diokleciánov kemp a ďalší chrám, tentokrát chrám Štandárd. Cez hŕby kamenia sa vraciame naspäť na kolonádu. Práve sa sem prichádzajú pásť kozy, ktoré vedie malý pastier na trojkolke. Priamo na kolonáde stojí jedna z najznámejších pamiatok Palmýri – tetrapylon. V tomto mieste sa kolonáda mierne lomí a tieto štyri brány to úžasne maskujú. Kedysi boli všetky ozdobené vo vnútri sochami. Dnes tu stojí už len jedna a aj to bez hlavy. Zahliadli sme tieň, ktorý vrhá mohutná stena Agory. To sme si ale nevšimli, že v rohu sú zvalení dvaja Beduíni. Hneď nám nalievajú čaj. Môžem sa priznať, že nikdy predtým som nepil tak sladký čaj ako tu. Až je ho cítiť na zuboch. Sedia s nami a predvádzajú kopu šatiek, závojov, koberce a mnoho iných nepotrebných vecí. Oddýchnuť sa pri nich vôbec nedá. Divadlo je z nepochopiteľných príčin zatvorené čo je naozaj škoda. Už sa blížime k oblúku, ktorý označuje začiatok kolonády. Pre nás označuje koniec lebo prichádzame z opačnej strany. Je monumentálny. Vedľa neho stoja ruiny Nebovho chrámu. Bol zasvätený mezopotámskemu bohovi múdrosti. Síce sme na konci kolonády, ale Palmýra tu zďaleka nekončí.
Údolie Hrobiek
Zvyšky Kolonády
Zvyšky Kolonády
Qalat-ibn-Maan
Kolonáda
Ruiny, ruiny, všade samé ruiny...
Známy Tetrapylon
Tetrapylon pri pohľade z Kolonády
Schovávajúce sa slnko
Tetrapylon
Na Agore
Obkolesený Kolonádou
Chrám Neba
Monumentálna brána na začiatku Kolonády
Pohľad do brány
Ešte sme predsa neboli v Belovom chráme. Spomedzi všetkých chrámov je tento najväčší. Vstup do jeho obrovského areálu je cez malé nepatrné dvere. Dovnútra sa platí vstupné, pričom všetky ostatné vykopávky vonku sú zadarmo (s výnimkou otvorených hrobiek). S kartou ISIC platím 10 SYP (5 SK) čo je až neuveriteľne nízka cena. Bez nej to tiež nieje tak strašné lebo sa platí 150 SYP (75 SK). Dostávame sa na nádvorie plné prázdneho priestoru. Dominuje mu samotný chrám boha Bela. Priamo nad ním práve stojí slnko, ktoré svieti presne do očí. Zub času sa na okolitých ruinách poriadne vyhral. Bel (alebo aj Baal) bol uctievaný ako hlavný boh mesta Palmýra a obyvatelia ho dávali do rovnosti s bohom Diom. Samotný chrám stojí na mieste posvätného miesta datovaného do doby bronzovej. Jeho konštrukcia však spadá o niekoľko storočí neskôr, až do 1.storočia nl. Chrám vyzerá nádherne. Síce aj on si prežil svoje, ale je očarujúci. Po vyšliapaní pár schodov sme v celle (najposvätnejšia časť chrámu). Ešte aj dnes je tu niekoľko reliéfov. Vo vnútri bol okrem Bela uctievaní aj Yahribol (slnečné božstvo) a Aglibol (mesačné božstvo). V zadnej časti chrámu stále stojí osem vysokých stĺpov.
Vo vnútri areálu Belovho chrámu
Okno do neba
Reliéf na kamenných úlomkoch
Belov chrám
V areáli Belovho chrámu
V areáli Belovho chrámu, aj odtiaľto je vidno pevnosť
Belov chrám v celej svojej kráse
Chrám Baal-Shamin
Naplnení krásou púštnej perly, v ktorej sídlila legendárna kráľovná Zenobia sa môžeme pomaly vrátiť na izbu. V mestečku kupujeme studené pitie a vraciame sa krížom cez polopúšť na izbu. Slnko už pekelne pripeká, tak je na čase sa schovať. Po odpočinku sa vraciame do múzea. Cestou sa prehrabávam kameňmi schovanými pod pieskom až som narazil na kúsok kameňa ozdobeného reliéfom. Vyzerá úplne super, ale asi by som ho ťažko prenášal cez hranice. Škoda. Vstupné do múzea je rovnaké ako do Belovho chrámu. Je tu však zákaz fotografovania čo z duše neznášam. Múzeum tvorí pár miestností vyplnených prevažne kamennými nálezmi z Palmýri. Po stenách visí mnoho búst, sôch, reliéfov, kúskov sarkofágov atď. Svoje zastúpenie tu majú aj známe textílie a precízne zhotovené šperky. Na hornom poschodí je niekoľko nálezov rozprávajúcich históriu Beduínov žijúcich v tejto oblasti. Ponárame sa hlbšie do mestečka nájsť internet. Na hlavnej ulici sme zahliadli nápis „High Speed Internet“ tak ideme dnu. Majú len jeden počítať a ten je obsadený, tak ak chceme môžeme počkať kým sa uvoľní. Čakáme a čakáme. Po dvadsiatich minútach môžeme ísť. Hneď ako si sadám tak padá spojenie. Ozýva sa starý piskľavý zvuk pripájania internetu, ktorý som nepočul už pár rokov. Za 20 minút na internete som nespravil vôbec nič. Ešte som nevidel tak nechutne pomalý internet. Schránka mi vypadla asi 20 krát a ako zlatý klinec programu spadol aj chat. Padáme radšej preč. Nápis „High Speed Internet“ je tu asi len z recesie. Hľadáme v uličkách niečo na neskorý obed a skorú večeru. Podarilo so! Vyberám si cukiny a baklažány plnené ryžou s mäsom a aromatickým korením neurčitého druhu. Naservírovali mi to na starodávne vyzerajúci bronzový podnos. Aj dnes som si vybral chutné jedlo. Cestou do hotela si dávam na ulici ešte varenú kukuricu (30 SYP). Je celá biela tak som si myslel, že bude šťavnatá, ale chutí presne ako silno žltá. Po tomto púštnom dni sa príjemne unavení vraciame domov.
Sýrsky prezident Bašar al-Asad Vás sleduje takmer na každom mieste
Cukiny a baklažány plnené ryžou, mäsom a korením...mňam
foto: Tomáš Kubuš, Palmýra, 20-21.8.2007
