Blízkovýchodne dobrodružstvo VIII. - Maalula

Dnešné putovanie nás zavedie na zaujímavé miesto ležiace kúsok od Damašku. Je ním malá, ale zaujímavá dedinka Maalula. Zaujímavým ho nerobí len fakt, že je to kresťanské miesto obklopené islamom, ale aj jazyk, ktorým hovorí časť jej obyvateľov. Aramejčina pomaly vymiera, no v Maalule stále žije. A ako to v Maalule vyzerá dnes? Stačí sa pozrieť!

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (8)

Budíme sa do krásneho rána. Na dnes sme si vymysleli, že nachvíľu opustíme brány Damašku a pôjdeme sa pozrieť do 50km vzdialenej dedinky Maalula. Zistil som, že mikrobusy odchádzajú z námestia Bilal Square, ktoré je od nás asi 2-2,5 km. Taxikára sa pýtame koľko to bude stáť na Bilal. Takéto miesto mu nič nehovorí, no keď spomeniem Maalulu všetko je vybavené. Platíme 50 SYP za dve osoby čo nieje zlé, aj keď by to malo byť o kúsoček menej. Vyhadzuje nás priamo pred dverami čakajúceho mikrobusu. Cena lístka ma zase trochu šokovala a zdá sa mi neuveriteľná. Lístok stojí 15 SYP pre jedného. Veď to je len okolo 7 korún za 50 kilometrov! Nastupujeme a starý farebný mikrobus sa dáva do pohybu. Vo vnútri sú s nami samí Arabi a dve mladé Talianky. Šofér púšťa na videu Titanic pričom ho všetci so zatajeným dychom sledujú. Po hodinke sme na mieste.

Mikrobus nás vyhadzuje priamo pod známym kláštorom sv.Tekly na malom námestí. Na rohu práve ženy rozkladajú na slnko obrovské arabské placky. Prudko klesajúca ulica vedie do centra mestečka. Maalula pôsobí na prvý pohľad veľmi sympaticky. Jej farebné domčeky sú poukladané na úpätí kopca jeden vedľa druhého. Na vrchole kopca stráži mesto socha panenky Márie pod ktorou je arabský nápis. Takéto netradičné splynutie pôsobí viac než zaujímavo. Z hnedo-šedých skál vyrastajú veže kláštorov. Priečelie kostola sv.Juraja zdobí pekne zhotovená mozaika zachytávajúca povestný súboj s drakom. Odchádzame o kúsok ďalej, ale zastavuje nás domáci starší pán a posiela nás o vchod vedľa. Cez nenápadnú bránku prichádzame na malé kamenné námestie so stromom, za ktorým sa skrýva vchod do tmavej miestnosti. Malá jaskyňa slúži ako kaplnka. Motáme sa okolo kruhového objazdu v centre mesta. Priamo na ňom parkuje škaredý žltý báger, ktorý sa tlačí takmer do každej fotky. Neuveriteľne tu zavadzá. Domčeky na úpätí konca vyzerajú fantasticky, ale za posledné dni už mám šliapania do kopca akosi dosť, tak ich obdivujeme pekne od podlahy. K zadným kláštorom teda po zvážení nejdeme a radšej sa flákame v centre. V malom podniku na rohu ulice ideme pozrieť či nenájdeme niečo na raňajky. Obrázkov s jedlami majú dosť, ale už sme sa za ten čas naučili, že takéto obrázky sú asi len na okrasu. Na výber sú nakoniec 2 typy pizzových koláčikov, ktoré majú v Sýrii skoro na každom kroku. Každý si berieme po dva, zapíjame to studeným pitím a s novou dávkou energie pokračujeme ďalej. Rovnakou cestou sa vraciame pri kláštor sv.Tekly. Cesta do kopca mi však príde 2x taká dlhá ako cesta dolu. Vo vnútri kláštora sa tlačí kopa ľudí. Je ich tu toľko, že sa ani nedá dostať dnu. Práve prebieha svätá omša v aramejčine. Práve tento zdanlivo mŕtvy jazyk v tejto malej dedinke na konci sveta ešte stále žije. Jazykom, ktorým hovoril Ježiš dnes stále hovorí hŕstka obyvateľov snažiacich sa aby nevymrel. Ponúkajú kurzy starej aramejčiny a kto nemá na kurz čas, musí sa uspokojiť s knihou aramejčiny pre samoukov. Kláštor je naozaj veľmi zaujímavé miesto. Schodmi schádzame na námestie a skoro do minúty už čaká pristavený mikrobus smerujúci do Damašku. Je to ten istý akým sme sem prišli. Šofér musí byť naozaj obrovský fanúšik Titanicu, pretože hneď po naštartovaní zasúva kazetu a opäť pozeráme. Čo je horšie, púšťa tú istú scénu ako ráno a tak už druhý krát vidíme ako Titanic naráža do ľadovca. No taký ľadovec nieje teraz na zahodenie. Vystupujeme v Damašku, kde nás čakajú rozpálené ulice...ale o tom až nabudúce.