Sedím v lietadle do hlavného meste Iránskej islamskej republiky a ešte stále som sa nerozhodol kam sa pôjdem pozrieť. Mám týždeň čas a hlavu plnú toľkými miestami, že akosi si nedokážem vybrať. Ešte predvčerom som sedel na koberci v uzbeckej Chive a v správach sledoval ako basídžovia rozháňajú nepokoje v uliciach Tehránu. Povedal som si, že z Tehránu vypadnem keď priletím, ale napokon bol v meste taký kľud, že som sa ostal túlať známymi aj neznámymi kútmi tejto metropoly dva dni. „Bandar e-Abbas na brehu Perzského zálivu alebo risknúť posvätný Mashad?“ Táto otázka mi nedala vydýchnuť a neustále sa vracala ako bumerang, ktorý som hodil ďalej s očakávaním, že sa vráti a presne mi povie čo chcem vidieť viac. Viac krát som počul, že sem niekto zavítal a dostal sa na prvé nádvorie obrovského komplexu a ďalej ho nepustili. Oplatí sa prejsť 1000 kilometrov z Tehránu do Mashadu a byť zastavený na prvom námestí? Čím viac na to myslím, tým viac sa mi páči myšlienka, že sa tam nejako dostanem. Je rozhodnuté! Ide sa do Mashadu. Narýchlo balím batoh a idem si stopnúť motorku. Dedko na motorke postáva na krajnici a tak som usúdil, že to bude mototaxikár. Už ma nebavilo donekonečna sa voziť autami a keď som sa dozvedel, že existuje aj takáto možnosť, hneď som to chcel vyskúšať. S batohom na chrbte si vysadnem a začíname sa predierať hustou tehránskou dopravou. Keď to nejde po ceste, berieme to po chodníku, v protismere, úzkymi uličkami, do vlasov sa opiera vietor a adrenalín stúpa. To je zážitok! Odteraz sa budem v Tehráne voziť len na motorkách. Pri bráne do terminálu odkiaľ chodia autobusy na sever a východ krajiny ma hneď nasmerujú do predajne s lístkami. „12 chomejní“ mizne v drevenom šuflíku a ja sa môžem ešte hodinku ovievať lístkom, kým odídeme.
Opustíme hlavné mesto a krajina sa začne dvíhať do výšky. Prechádzame horským prechodom cez pohorie Alborz a z okna hypnotizujem zasnežený vrcholok Damanavandu. V Iráne nieto vyššej hory. V horách sa akosi rýchlo zotmelo, oblaky roztiahli svoje krídla a na predné sklo autobusu bubnujú dažďové kvapky. V tme je cesta monotónnejšia, vidno len svetlá domov, alebo vysvietené mestečko či dedinu ďalej v údolí. Prespal som niekoľko hodín a budím sa za svetla niekde vo východnom Iráne. Vystupujem v meste Sarivar ešte s jednou mladou rodinkou a naskočíme do mikrobusu, ktorého konečnou už bude vysnený Mashad. Takmer na pravé poludnie sa za kopcom začne objavovať obrovské mesto. Mashad narástol najmä počas iránsko-irackej vojny. Od horúcej frontovej línie bol naďalej a tisíce ľudí sem prišlo hľadať nový, bezpečný domov. Po 18 hodinách jazdy som konečne na mieste.
Dám sa do reči s taxikárom a dohodli sme sa, že ma odvezie na ulicu, kde som si vyhliadol nejaký lacný hotel. Nasadáme do neskutočne rozbitého auta, aj keď neviem či si táto rozpadávajúca vec na kolesách vôbec zaslúži to honosné pomenovanie „auto“. Dvere mi ostali takmer v ruke a šofér štartuje pomocou pripravených káblikov. Z terminálu vedie priamo do centra rovná, niekoľko kilometrov dlhá cesta. Tu v srdci mesta leží svätyňa Emáma Rezu a jej vysoké minarety vidno snáď zovšadiaľ. Hľadám hotel, ale akoby sa po ňom zľahla zem. Z gest a posunkov ľudí som vyrozumel, že tu už nestojí. V prvom kde skúšam je plno, v druhom tiež a tretí je prekvapivo tiež úplne plný. Cikcakovito neustále križujem hlavnú cestu a skúšam v každom jednom hoteli. Takéto niečo som naposledy zažil pred dvomi rokmi v Damašku až sme mali toho plné zuby a odišli do Ammánu. Teraz odísť nemôžem, nechcem. Skúšam ďalej a sympatická recepčná mi poradí nech skúsim hotel Apadana cez ulicu. „ Máme niečo voľné “ ani sa mi nechce veriť slovám, ktoré vystrelili z úst chlapíka na recepcii. Jednotka to nebude, ale nejaká voľná dvojka by sa v preplnenom Mashade našla. Holt, je leto, sezóna pútnikov v plnom prúde a človek bez zaisteného ubytovania kľudne strávi aj hodinu či viac hľadaním voľnej postele. Vraví, že stojí izba 35 dolárov na noc, čo mi v porovnaní s ostatným iránskym ubytovaním a mojim rozpočtom príde príliš veľa. Na sekundu zaváham, či nejdem hľadať ďalej, ale skúšam ho obmäkčiť. „ Stačí mi najjednoduchšia izba akú máte a ani raňajky mi netreba, len sa vyspať, pretože už cestujem cez tri týždne, aby som prišiel pozrieť Emáma Rezu“. Dohodli sme sa na 25 dolárov s tým, že tu ostanem rovno dve noci.
Jedna z rozostavaných mešít v centre mesta
Bazár v Mashade
Jedna z bazárových uličiek
Chvíľu si oddýchnem, otestujem sprchu a teším sa do ulíc Mashadu. Sú plné ľudí, áut a obchodíkov po oboch stranách. Zlatníctva, topánky, hodvábne šatky, šaty, džúsy všetkých farieb, hotely, banky, podniky s jedlom či v neposlednom rade predavači kobercov. Okrem obchodov posedávajú v tieni muži aj ženy a snažia sa predať nejakú drobnosť. Na rohu predávajú zeleninu a ovocie a za ním pokračuje ďalej bazár. Stánky s orieškami, korením, krištáľovým cukrom a nekonečným množstvom sladkostí od výmyslu sveta. Kúsok od svätyne som objavil malú, nenápadnú internetovú kaviareň. Na slovenských stránkach čítam ako sú „ iránske ulice prázdne, ľudia sa majú vyvarovať čiernej farbe lebo môžu mať problémy a autá na protest celé dni svietia “. Ako to vyzerá tu? Ľudí je toľko, že mám miestami problém prejsť celým tým davom po ulici, čiernu má na sebe takmer každý a myslím, že som ani jedno auto nevidel svietiť. Asi budem v inom Iráne. Keď sa vrátim domov, musím si pozrieť koľko ich vlastne je...
Ženy v čiernom čádore na farebnom bazáre
Takto vyzerajú "prázdne iránske ulice", odoftil som to hneď ako som odišiel z netu
Zaujímavá mešita neďaleko svätyne Emáma Rezu
Kruhový objazd v centre mesta za ktorým sa rozkladá svätyňa
Všetko nechávam na izbe a von idem len tak, aby som čo najlepšie zapadol a nebudil pozornosť s foťákom v ruke. Konečne nastal čas ísť si pozrieť svätyňu. Odkedy som v Iráne už som viac krát počul, že sa podobám na Iránca a často sa stáva, že sa mi ľudia prihovoria farsí a potom sa čudujú, keď im vysvetlím ako to je. Strnisko som nechal rásť 10-11 dní, oblečené čierne tričko a nohavice sfarbené do tmavo zelenej farby. Ak nie takto, tak potom sa tam už asi nedostanem. Areál svätyne Emáma Rezu je neskutočne veľký, ale pre nemoslimov je sprístupnená len necelá štvrtina. „Hádam sa sem netrepem tisíc kilometrov kvôli jednému námestiu“ niekoľko krát mi prebleskne hlavou, keď vidím ako sa jej minarety približujú. Naštudoval som si mapu areálu, aby som neblúdil a vedel kam treba ísť. Pred vstupom do areálu každého prehľadávajú. Tieto bezpečnostné opatrenia zaviedli po tom čo tu v 1994 prišlo o život 25 ľudí po výbuchu bomby. Do svätyne sa dá dostať z každej svetovej strany.
Minarety svätyne vedľa vstupnej brány
Za bránu už s foťákom nepúšťajú
Prvé nádvorie posvätného miesta
Vstupná brána ešte čaká na vykachličkovanie
Pútnikom prichádzajúcim do Mashadu sa zjaví tyrkysová kupola a zlaté minarety
Za vstupom je rozsiahle námestie Razaví. Partia mladíkov pripravuje stovky kobercov na večernú modlitbu. Zrolované ich z auta hádžu na zem a ďalší ich rozkladajú jeden vedľa druhého. Námestie lemuje z troch strán dvojica vysokých, zdobených minaretov. Celý areál ešte nieje dostavaný a preto miestami kazia atmosféru železné konštrukcie. Za malým nádvorím Sahn e-Qouds je vstup do samotnej svätyne. Vyzúvam sa a nohy sa dotknú mäkkého koberca. Vnútro je neuveriteľne zdobené. Kým doteraz som hovoril o stovkách či tisíckach malých zrkadielok zdobiacich šiítske svätyne, tu ich je aspoň milión. Trblietajú sa ako hviezdy na púštnej oblohe a pútajú zrak každého návštevníka. Hneď za vstupom je mešita Azim e-Gohar Shad. Niekoľko ľudí sa modlí smerom k Mekke a v pravidelných intervaloch si kľaknú na zem, aby sa čelom dotkli malého hlineného kamienka. Vyrábajú ich z posvätnej hliny z irackej Karbaly a Najafu. Vnútro pôsobí ako labyrint chodieb zbiehajúci sa hrobke Emáma Rezu. Spoločne s Alím a Husejnom patrí k najobľúbenejším postavám v šiítskom islame a Iránci si ho špeciálne ctia aj preto, že je jediným emámom pochovaným v ich krajine. Viem, že som už blízko pretože je okolo mňa stále viac a viac ľudí. Koľkým z nich sa práve dnes splnil sen, že sa sem konečne dostali? Veľká miestnosť za hrobkou je naplnená pútnikmi, hlasmi a akejsi zvláštnej atmosféry. Ani nedokážem vnímať výzdobu tohto miesta, pretože prúdiaci dav ma strhne ako dravá rieka. Pred vstupom všetci pobozkáme drevené dvere a priložíme na ne čelo. Pri hrobke je rušno. Stojí tu ľudská masa a každý sa túži dotknúť či pobozkať strieborné mreže. Okolo mňa sa odohráva náboženská extáza v priamom prenose. Ľudia kričia, nariekajú, tlačia sa len aby boli pri nej. Niekto z davu vykríkne modlitbu a ostatní mu zborovo odpovedia „Yá Álíííí“, „Yá Emám Rezááá “. Formulky s menami oplákavaných šiítskych emámov plnia priestor svätyne. Stojím v klbku ľudí a prichádza rad aj na mňa. Mreže sú na dosah tak sa ich chytím a pobozkám chladný kus kovu. Nedá sa kam pohnúť, držím sa mreží a tlak ľudských tiel ma odnáša preč. Keď sa Iránci dotknú mreží, nepustia a vyzerá ako by ich už pustiť ani nechceli. Okolo mňa je krik, nárek a elektrizujúca atmosféra mi neustále vháňa do tela zimomriavky. Starý muž stojí neďaleko hrobky a po tvári mu stekajú slzy. Hodím za mreže ošúchané bankovky a odrazu cítim ako sa vznášam. Nieje to žiaden zázrak, to sa len ľudia tak zapreli, že som sa takmer na chvíľku ocitol bez pevnej pôdy pod nohami. „ Yá Emám Rezááá“ „Yá Hosseín“ zas a znovu, stále dookola. So zatajeným dychom sledujem toto náboženské divadlo a som šťastný, že som sa ho mohol zúčastniť. S trochou nadsázky si pripadám ako starí cestovatelia, ktorí sa dostali prezlečení za pútnikov do Mekky, Mediny či mýtického Timbuktu. Sám viem, že sa to nedá zrovnávať, ale na tom teraz vôbec nezáleží. Spoločne so skupinou pútnikov cúvam k dverám, aby sme sa hrobke neotočili chrbtom. Pri východe si všetci položia ruku na srdce a úctivo sa poklonia. Dlho sa ešte prechádzam „zakázanými“ námestiami, mešitami a celým areálom, ale to čo som zažil vo vnútri už v Mashade nič neprekoná. Sedím a prehrávam si to opäť celé v hlave a znovu cítim ako ma obkolesujú zimomriavky.
Takto to vyzerá na ďalších námestiach (foto z mobilu)
Typická tyrkysová kupola je centrom svätyne
Zlaté minarety
Večer sa celá svätyňa rozsvieti
Pútnici dnu prúdia od skorého rána do noci
Je zaujímavé len si sadnúť a sledovať život naokolo
Svätyňa Emáma Rezu v celej svojej nočnej kráse
Areál je plný prekrásnych stavieb. Zlaté kupoly, zlaté minarety a dokonca som objavil zmenšeninu jeruzalemského Skalného chrámu. Pomaličky sa vraciam na nádvorie odkiaľ som prišiel. V obchodíku si kupujem citrónový a hroznový džús a z kamenného múrika sledujem ľudí prichádzajúcich na návštevu za Emámom Rezom. Sú tu ľudia azda z každého kútu arabského sveta. Iránci v košeli a nohaviciach, muži v šedých galábijách s červenou kúfijou na hlave alebo tmavší Arabi v snehobielej dišdaši z Perzského zálivu. Fotia sa pred vstupom a na ich tvárach srší radosť. Na večeru si dám sendvič s mletým mäsom a túlam sa ulicami až k bazáru. Za tmy sa vrátim na izbu, píšem a jedným okom sledujem zapnutý televízor. To najlepšie čo som na desiatich programoch našiel je starý prejav Ajatoláha Chomejního, takže si vie asi každý predstaviť ten „úžasný“ výber. Nakoniec skončil a dávajú priamy prenos modlitby priamo z Mashadu. Tak preto vonku rozťahovali toľko kobercov. V týchto dňoch je totiž výročie smrti zavraždeného Ajatoláha Beheštího a modlitba na jeho počesť sa koná na konci mojej ulice.
Pohľad na svätyňu z opačnej strany
Nádherné zlaté minarety
Svätyňa pôsobí ako živé mravenisko
Svätyňa nieje jedna stavba, ale celý areál mešít a minaretov
O dva dni Mashad opúšťam a zažívam ďalšie z rady milých stretnutí. Najprv ma predavač kobercov pozýva na pohár horúceho čierneho čaju. Sedíme na ulici a kecáme o jeho meste. Vrátim sa pre batoh a chcem sa prejsť až k autobusovému terminálu a tam nájsť niečo čo ide do Tehránu. Ako si tak kráčam, počujem za sebou ako na mňa niekto volá po anglicky. Obzriem sa a za mnou stojí žena v čiernom čádore s bielymi rukavicami. Na sekundu som zneistel, či je to naozaj ona, kto na mňa volá, ale keď podíde bližšie je to jasné. Podáva mi ruku v jemnej rukavici a a zaujíma ju čo tu robím, kam idem a prečo mám na chrbte batoh. Chvíľu kecáme, len pár metrov od vstupu do svätyne a mne tá scéna príde úžasná. Chcem ísť tých pár kilometrov na stanicu peši, na čo len zalomí rukami, že to je príliš ďaleko. Mám taký pocit, že ešte nikto z nich to neprešiel peši a preto o tej ceste kolujú legendy. Energicky sa postaví do stredu cesty, zastaví taxík a vysvetľuje mu, že chcem ísť na stanicu. Chce ho za mňa zaplatiť, čo zdvorilo odmietam, no nakoniec sa nedá inak. „ Ty si náš hosť “ predniesla kratučkú vetu, ktorá však veľa vypovie. Lúčime sa a mňa čaká už len cesta na terminál. Taxikár sa teší, že vedľa neho sedí cudzinec a na moje veľké prekvapenie sa celý čas bavíme vo farsí a dokonale sa chápeme. Autobus do Tehránu ide za hodinu. Tu jedno dobrodružstvo končí, tam ďalšie začína...Tak to má byť
foto: Tomáš Kubuš, Mashad, 28-29.6.2009
