Stojíme v mestečku Navoi a v tieni provizórnej zastávky čakáme či sa objaví niečo s kolesami, čo by nás vzalo ďalej do Buchary. Trvá len necelú polhodinku kým zaškrípu brzdy a pred nami stojí autobus. Nahrnulo sa sem odrazu toľko ľudí až nastupujeme medzi poslednými. Autobus je tak plný, že stojím, ale to nieje podstatné. Veď sa vezieme v buse s konečnou v Buchare! Po čase si všímam, že sa s nami v buse vezie niekoľko veľkých asi desať centimetrových kobyliek. Stále ich hypnotizujem a čakám kým zaútočia. Čím viac sa na ne sústreďujem, tým viac ich napočítam a už by som najradšej aj vystúpil. Po piatich hodinách cesty sa za oknami zotmelo a my sme na mieste. Buchara! Ešte v autobuse sa jeden chalan ponúkol, že nás zo stanice odprevadí do centra, kde by sme radi našli lacné ubytovanie. Skúšame šťastie v jednej bočnej uličke neďaleko námestia a hneď sme úspešní. Izby sú veľké, umiestnené v starom tradičnom bucharskom dome s nádvorím a vyrezávanými drevenými stĺpmi. Hádžeme veci do izby a ideme sa prejsť nočným mestom. Na námestí Lyabi-Hauz posedáva veľa ľudí na stoličkách v príjemných podnikoch okolo malého jazierka. Vzduchom sa vznáša omamná vôňa dreveného uhlia na ktorom sa grilujú šašlíky či iné dobroty. Popíjajú čaj z typických modro-bielych misiek, aké si od Tadžikistanu vozíme aj my. Je tu príjemná atmosféra pôsobiaca na ľudí ako magnet. Vyberieme sa do uličiek nočného bazára, ale v túto nočnú hodinu je všetko pozatvárané. Pozrieme si aj minaret Kalon, ale zajtra za slnečného svetla bude o mnoho krajší.

Minaret Kalon je večer len jemne nasvietený
Budím sa pred siedmou a idem si písať na nádvorie. Začať deň inak ako výborným čiernym čajom so slivkovým lekvárom sa v Uzbekistane ani nedá. Tu sa netreba nikam ponáhľať, pretože stavby či príbehy do nich vpísané tu stoja už stovky rokov a počkajú aj dnes. Je úžasné sa zobúdzať na takomto mieste a hneď zrána sa postaviť na ulicu a sledovať ako plynie život miestnym obyvateľom. Dve ženy oblečené v nádherných kvietkovaných šatách so šatkou uviazanou cez vlasy si ležérne vykračujú a muži s tradičnými pokrývkami hlavy sa len tak motajú. Nechať sa unášať atmosférou je ľahšie, akoby si človek vedel predstaviť. Okolo nás vyrástli staré uličky, ošarpané fasády budov a okenice s opadávajúcou farbou. Povedali sme si, že skúsime nájsť odľahlejšie pamiatky a potom sa prejdeme centrom. Našli sme pravoslávny kostol, tak na chvíľku vojdeme dnu a pridáme sa k veľkej skupine ľudí. Všetci spievajú spoločne s kňazom stojacim pred ikonostázom. Asi 2 kilometre odtiaľto by mali ležať menšie mauzólea Buyan Khirli Khan a Saifuddin Bucharzi. Pýtame sa pár ľudí, ale tí sa tvária akoby o nich počul po prvý krát. Niektorí nás pre zmenu posielajú na opačný smer ako ukazuje mapa. Nič to, kráčame ďalej a snažíme sa ich nájsť. Po ďalších dvoch kilometroch, keď sa medzi novými budovami neobjaví ani len kúsok starého mauzólea si povieme dosť a ideme naspäť. Zastavíme taxík za pár somov a necháme sa vyhodiť pri talianskej reštaurácii Bella Italia, ktorá je celkom dobrým orientačným bodom.
Za ňou sa rozlievajú staré uličky zastavené v čase. Odrazu sa medzi nimi odkryje malé námestie a štyri tyrkysové čiapočky. Tu, stratená v bucharskom labyrinte histórie stojí známa mešita Čár Minár. Pre mňa sa stala symbolom celého mesta. Jej štyri miniatúrne minarety na modrom pozadí v podobe neba pôsobia ako maľovaný obrázok. Len jemný vietor naokolo a ľudské hlasy sú skutočné. Stojí tu už dve storočia a každý večer sa tu stretávajú starší obyvatelia pri svojich nekonečných rozhovoroch. Námestie Lyabi-Hauz v centre mesta je od rána do tmavej noci plné života. Je iné ako klasické námestia, pretože jeho stred vypĺňa vodná nádrž. Striekajúca voda príjemne osviežuje horúci vzduch vyhriaty od neúprosného bucharského slnka. Naokolo naukladali drevené lavice, kam si pod košaté stromy morušovníkov prídu ľudia vypiť svoju kanvičku čaju alebo zahryznúť mäsový šašlík. Aby sa necítili sami, tak na vyvýšenom pódiu na koberčeku sedí samotný Hodža Nasreddin. Povesť mesta dokresľuje socha obchodníka vedúceho svoju ťavu. Koľko jemu podobných sa tu muselo v priebehu storočí zastaviť? Za prezdobenou fasádou medresy Nadir Divanbegi sa skrývajú v tieni obchodníci so svojimi stánkami. Cez ulicu, avšak stále na námestí stojí medresa Kukeldaš. Svojho času bola dokonca najväčšou islamskou školou celej Strednej Ázie. Aj tu sa za mohutnými drevenými dverami skrývajú obchodníci. Majú to dobre vymyslené, pretože každý kto sa ocitne na nádvorí medresy sa nechá zlákať na prehliadku ich malých obchodíkov. Nemusia sa ani len pohnúť a vedia, že im návštevníci sami padnú do siete. Zaujímavá je aj maličká mešita Maghoki-Attar. Málokto by si pomyslel, že je najstaršou mešitou celej krajiny. Kedysi sa v týchto miestach rozkladal preslávený trh s koreninami a bylinkami. Všetko tam voňalo diaľkami, exotickými krajinami, miešali sa jazyky a tváre. Holt, stále sme na miestach Hodvábnej cesty. O Buchare sa často zvykne hovoriť ako o svätom mieste a za najposvätnejšie sa už v minulosti považovalo práve miesto, kde stojí dnešná mešita. Dnes sa sem už moslimovia nechodia modliť, zato sa v nej dajú nájsť ručne tkané koberce, vyšívané látky suzani a pár iných, no vkusných drobností.

Malá mešita Čár Minár v uličkách starého mesta

Tyrkysové čiapočky mešity Čár Minár

Vnútro starej medresy premenené na obchodíky a čajovňu

Každá medresa mala monumentálny vstup

Starobylosť Buchary dýcha na každom kroku. Mešita Magoki Attari

Bazár rozlievajúci sa uličkami

Medresa Nadir Divanbeg na námestí Lyabi-Hauz

Medresa Nadir Divanbeg
Okolo obeda sme si naordinovali siestu a tak idem na chvíľku skočiť do internetovej kaviarne napísať domov nejaké tie správy. Oddýchnutí sme v úkryte prečkali najväčšie teplo a po ňom sme zase v uliciach. Medzi Samarkandom a Bucharou je veľký rozdiel. Kým Samarkand má svoje pamiatky roztrúsené po celom meste, tie v Buchare ostali v historickom centre a tým pôsobí autentickejšie. Bazár starého mesta je plný malých obchodov, ale po čase človek zistí, že všetci ponúkajú to isté. Maličké makety minaretu Kalon, farebné figúrky Hodžu Nasreddina, drevené stojany pod Korán, malé i veľké koberce, hodvábne šatky a nádherná, ručne maľovaná keramika. Predavači nie sú vôbec dotieraví a radi si počkajú na záujem. Nad nami vyrástol 47 metrov vysoký minaret Kalon. Vraj sa dá vyštverať na vrchol a užívať si panoramatický pohľad na mesto. Tešil som sa na to, ale správca ma hneď zmrazí, že je zatvorený. Je iný ako ostatné minarety, pretože mu chýba plášť v podobe farebných kachličiek, zato však jeho telo zdobí reliéfna výzdoba a arabská kaligrafia. Podľa miestnej legendy zabil Arslan Chán miestneho imáma a ten sa mu zjavil vo sne, aby ho pochoval na miesto, kam už nikdy nevkročí žiadna noha. Od tých čias sa k nebu dvíha obrovský minaret. Džingischán, ktorý tiahol krajmi Strednej Ázie bol stavbou natoľko ohromený, že prikázal, aby ju jeho krvilačné vojská ušetrili. Susedná mešita Kalon toľko šťastia nemala a po Džingischánovi z nej ostal len prach. V 16.storočí ju nanovo postavili a dnes nádherne dotvára námestie. Jej nádvorie je preplnené slnkom a z pomedzi pracne vyrezávané oblúky sa otvára pohľad na špičku minaretu. Pár mužov sa prišlo pomodliť a klaňajú sa smerom k Mekke. Oproti stojaca medresa Mir-I-Arab prezentuje umenie miestnych majstrov. Jej rohy zaobľujú hlinené bastióny a séria troch zašpicatených oblúkov sa z oboch strán zbieha k priečeliu. Vyložili ho stovkami, tisíckami ba i desať tisíckami miniatúrnych kamienkov, aby dosiahli neuveriteľnú mozaiku. Sadneme si do tieňa a čítame si o stavbách, ktoré nás obklopili. Ich krása je neuveriteľná.

Na čaji s Hodžom Nasreddinom

Stopy dávnych karaván

Hotel zriadený v tradičnom bucharskom dome

Medresa Gaukushan

Medresu pokrývajú tisíce miniatúrnych kachličiek

Stará Buchara

V medrese Gaukushan

Dnes zíva nádvorie medresy prázdnotou

Orient v podobe Buchary

Ručne maľované misky predávajú na miestnom bazáre

Medresa Mir-i-Arab na námestí Kalon

Tyrkysová je farba uzbeckej architektúry

Medresa Mir-i-Arab je najkrajšiou v celom meste

Minaret Kalon je symbolom Buchary

Na nádvorí mešity Kalon

Minaret Kalon leží v tesnej blízkosti rovomennej mešity

Buchara!

V mešite

Posedenie na schodoch histórie

Kupola medresy Mir-i-Arab

Detail z minaretu Kalon

Z mesta vyrastajú fantastické stavby Starému mestu dominuje bez akýchkoľvek pochýb pevnosť Ark. Už prvý pohľad na jej hlinené steny prezradí, že máme dočinenia s veľmi starou stavbou. Vonku pred hradbami rastú stromy a kvitnú voňavé ružové kvety. Zapýtali si pomerne vysoké vstupné, ale akonáhle sme sa prihovorili po rusky, spadlo na polovicu a dostávame aj rusky hovoriacu sprievodkyňu. Krytý prechod, ktorým sa dostaneme hore do pevnosti opäť obsadili obchodníci. Ľudia tu hore žili už v 5.storočí bez prestávky až do roku 1920. Vtedy sa Červená armáda rozhodla, že tento symbol mesta už viac nebude symbolom. Už viac nebude ničím. Aj dnes je ešte 80% celého miesta v ruinách, ale aspoň dáva ako takú predstavu aké to tu muselo byť úžasné, keby ju nepohltili bomby. Dnes je najkrajšou Piatková mešita s vyrezávanými stĺpmi a nádvorie, kde predávajú ručne tepané kovové tanieriky a maľované obrázky ako vystrihnuté z perzskej Šáhnáme. Mrzí ma, že je väčšina Citadely pozatváraná aj keď pri kupovaní lístkov bolo všetko úplne inak. Šípka ukazuje na vyhliadku, ale na to sprievodkyňa vraví, že ak tam chceme ísť musíme jej zaplatiť. Rozčúlené jej vravím, že ak sme si už zaplatili 4000 somov a väčšina je zatvorená, tak by nás tam už mohla na tu minútu pustiť. Bez slova odchádza a stráca sa v tmavej chodbe. Pekný prístup, len čo je pravda.

Obrovská pevnosť Ark v centre mesta

Prekrásny pohľad na Bucharu

Vstupná brána do pevnosti

Vyrezávané drevené stĺpy sú v typickým prvkom architektúry

Tam v tieni by sa príjemne oddychovalo

Umenie Buchary

Pevnosť Ark pri pohľade zo starej vodnej veže
Cez cestu stojí 33 metrová vodárenská veža zo sovietskej doby. Vyzerá dosť schátralo, ale výhľad z nej bude určite stáť za to. Kovové schody sa točia a strácajú vo výške. Nechápem, že sú chránené zábradlím len z jednej strany. Hore sú naukladané dosky a ten schátralý dojem umocňujú plechy držiace hádam len silou vôle. Buchara leží pod mojimi nohami a je radosť sa na ňu pozerať. Všetky tie stavby vytŕčajúce zo starého mesta, tyrkysové kupole, minarety, pevnosť. Krása! Pri pohľade na zatočené schody klesajúce nadol si hovorím, aké je skvelé, že netrpím strachom z výšok, lebo by som tu asi skončil. Hlavou mi preblesklo ako sa ja vôbec dostanem dolu? No nejako som vyšiel, nejako aj zídem. V neďalekej medrese Modari ešte stále bývajú žiaci. Dovolili nám nachvíľku nahliadnuť dnu. Výklenky vedú do izieb a malých tried, kde sa schádzajú a učia. Práve majú voľno a tak pár z nich hrá ping-pong, dvojica si číta v tieni knihu a mladý chalan vešia na šnúru prádlo. Buchara je zaujímavými miestami tak preplnená, že dokonca aj v obyčajnom parku na nás čaká niekoľko z nich. Čašma Ajúb, alebo Ióbov prameň vytreskol na mieste, kde podľa starého príbehu Iób udrel svojou palicou do zeme. Neskôr okolo prameňa vyrástla budova pripomínajúca hrobku. Kým ona hrobku len pripomína, vedľa stojace mauzóleum Ismaila Samaniho ňou skutočne je. Zakladateľ Samanidskej dynastie, ktorá Bucharu pretlačila na mapu sveta tu našiel miesto svojho posledného odpočinku. Pomaličky sa vraciame naspäť a ručne zdobené mištičky sa mi tak zapáčili, že si domov kupujem rovno dve. Keď sme ráno videli taliansku reštauráciu, dostali sme neskutočnú chuť na pizzu. Ideme dnu, objednáme si typickú uzbeckú polievku so zeleninou, slížmi a mäsovými guľkami a necháme si spraviť pizzu do škatule. Je tak sýta, že ju skoro nedojeme. Kto teraz bude jesť tú pizzu? Vychutnáme si ju nakoniec na nádvorí nášho hotela. Robia ju o poznanie lepšie než v Iráne. To bol deň!

Panorámu Buchary dotvárajú tyrkysové kupole a minaret Kalon

Medresa Modari slúži dodnes

Mauzóleum Ismaila Samaniho

Čašma Ajúb, ked podľa legendy vytreskol prameň

Západ slnka osvetľuje medresu Mir-i-Arab

Námestie Kalon

Bazár

Pri námestí Lyabi-Hauz
foto: Tomáš Kubuš, Buchara 20-21.6.2009