To, že budú v Kirgizstane človeka sprevádzať nádherné hory, každý pochopí ešte v Biškeku. Nad mestom sa vznášajú zasnežené pahorky masívu Ala Too, prezývaného aj Kirgizský Alatau, ktorý spadá do pohoria Tian Šan. Koľko romantiky a dobrodružstva sa ukrýva v jeho názve! Medzi najväčšie lákadlá krajiny patrí obrovské jazero Issyk Kul ležiace východne od hlavného mesta. Cesta sem trvá cca tri hodiny, no po nich sa človek ocitne len v jeho najzápadnejšom bode, teda v meste Balikçi. Issyk Kul som si zamiloval už pri prvej návšteve, no táto bude ešte o čosi pestrejšia. V Biškeku som si totiž všimol, že akurát teraz tu prebieha prvá Nomádska olympiáda a tak má Issyk Kul bonus o akom sa mi ani nemohlo snívať. Balikçi neoplýva krásou a skôr pôsobí ako socialistický skanzen, než nádherné letovisko. Tu v Kirgizstane je na mnohých miestach cítiť akási opustenosť, ktorá sa vynorila po páde Sovietskeho zväzu. Prašné ulice lemujú nízke domy, občasný panelák a z námestí bez ľudí sa dodnes do diaľky dívajú sochy Lenina. Cestovanie v čase. Ľudia sú tu však príjemní. Niekoľko júrt stojacich pri ceste ponúka miestne špeciality v podobe údených rýb vylovených priamo z jazera, ale aj kumys, teda kobylie mlieko, ktoré považujú v Kirgizstane za národný nápoj. Naberajú ho z obrovských hrncov, ale nechutí každému. Skôr je to o zážitku, ochutnať niečo nové. Na stole sú na veľkom tanieri naukladané aj churuty, biele guľôčky z mlieka, ktoré ak sa rozpustia v ústach majú chuť ako jogurt. Často si ich so sebou nosili nomádi pri putovaní, aby mali jedlo a s ním aj energiu. Babka so šatkou cez vlasy pripomína šamanku a jej manžel behá po jurte a ukazuje aké pekné ryby tu majú. Bolo by krásne stráviť tu čas a vypočuť si ich príbehy.
Mesto Cholpon-Ata leží o hodinu cesty ďalej na severnom pobreží jazera. Patrí k najväčším mestám na pobreží a tým pádom je akýmsi strediskom. Nechodí sa sem kvôli pamiatkam, pretože samo o sebe je jazero Issyk Kul obrovským lákadlom. Tá enormná plocha jazera je skutočne obrovská. Len predstava, že od najvýchodnejšieho bodu po najzápadnejší meria cca 182 kilometrov je neskutočná. Neviem z jeho hladiny spustiť oči, pretože sa mi páči jeho tyrkysová farba a to ako na jeho južnom konci vyrastajú zasnežené pahorky hôr. Často má z rána snovú atmosféru a nad hladinou sa vznáša para či jemná hmla, ktorá oddeľuje pahorky od zeme a tak má človek pocit, akoby štíty vyrastali z oblaku. Cholpon-Ata je zhluk domov, námestí a hlavnej cesty, no to teraz vôbec nevadí. Dá sa z nej totiž dostať aj na miestne pláže. Stačí chvíľka a odrazu sa nohy zabárajú do chladného piesku a pokračujú po kolená do vody. Je studená, ale nie tak, že by si v nej človek nemohol zaplávať. Veď koniec koncov názov Issyk Kul sa dá preložiť ako „Horúce jazero“ a ani v zime nikdy nezamŕza. Stojac na brehu jazera si každý musí zamilovať jeho polohu. Z jednej strany hory, z druhej strany hory, ticho, jemne zvlnené hladina a len pár duší naokolo, ktoré sa prechádzajú plážou. Koľko legiend a príbehov sa vznáša nad jazerom. Kedysi tu na brehu dokonca pulzovala civilizácia v časoch pred našim letopočtov, ale stratila sa zo stránok histórie. Aj neskôr tu boli rôzne významné či menej významné mestá a jedna z vetiev legendárnej Hodvábnej cesty pretínala brehy jazera. Mnohí historici sa tiež domnievajú, že práve brehy Issyk Kulu sú miestom, odkiaľ sa do Európy skrze obchodníkov dostala Čierna smrť, ktorá v 14.storočí pustošila európske mestá i dediny. Podľa jednej legendy mal jazero vytvoriť Alexander Veľký, ktorý nechal údolie zatopiť, no legendy sú často silnejšie než skutočnosť samotná. Tá ďalšia hovorí o panovníkovi Ossounesovi s oslími ušami za ktoré sa hanbil a keď jeden z holičov vykričal tajomstvo do studne, tá pretiekla a zaplavila všetko čo sa v údolí nachádzalo. Trojicu legiend uzatvára príbeh dievčaťa a chlapca, ktorí chodili do studne po vodu zaľúbili sa do seba a zabudli studňu zatvoriť. Tá sa preliala a pochovala všetko živé. Rozprávky, legendy, skutočnosť. Issyk Kul je aj preto fantastickým miestom.
V Cholpon-Ate je živo, živšie než v Balikçi a ulicami sa preháňajú staré autá, ale aj moderné terénne vozidlá. Kráčam mestom, sadnem si na námestí, na čaj do malého miestneho pohostinstva a len nasávam jeho atmosféru, ktorý by niekto opísal ako bezstarostnú. Pohostinstvo pri ceste tvorí len niekoľko lavíc, niekoľko tachtov, na ktorých sa dá ležať či sedieť a malý dom, kde je kuchyňa a izby pre rodinu, ktorá tu býva. Medzi miestne špeciality patria samozrejme ryby, ale tu v Kirgizstane, no i susednom Uzbekistane vedia spraviť vynikajúce jedlo zvané lagman. Môže byť ako hustá polievka, no majú ich aj bez vývaru a vtedy pripomínajú špagety. Zelenina, hovädzie mäso, bylinky a je to. Pochúťka na svete a chutí skutočne dobre. Lagman má pôvod v neďalekej západnej Číne, kde žijú moslimskí Ujgurovia, no tí so sebou svoje jedlo priniesli aj sem a natoľko zrástlo s krajinami strednej Ázie, že si ho mnohí považujú za svoje. Za mestom sa ukrýva aj planina posiata starovekými petroglyfmi. Nie je ľahké ich nájsť a často krát ani domáci nevedia ako by Vás tam poslali. Jeden zo šoférov mi však ukázal cestu a odvtedy si ju človek pamätá. Za benzínovou pumpou doprava na vysoký kopec, prejsť bývalú pristávaciu dráhu letiska, doprava a tam ich človek uvidí. Nie je tu nikoho. Žena sediaca v búdke predáva lístky a medzi tým sa učí so svojou malou dcérou do školy. Úprimne ju potešilo vidieť turistov a tak hneď začne rozprávať ktorým smerom sa treba vydať, aby bol zážitok z tohto miesta čo najväčší. Pred očami sa rozleje obrovské pole posiate menšími a väčšími kameňmi. Sú ich tu tisíce a pripomínajú bludné balvany na severe Estónska v národnom parku Lahemä. Aj tieto sa sem často krát dostali z okolitých hôr po tom ako sa v nich topili ľady a snehy. Udialo sa tak pred tisíckami rokov a neskôr sa tu objavili ľudia, ktorí do kameňov vytesali obrázky, teda petroglyfy. Je ich tu niekoľko stoviek a vedci ich vek odhadujú na cca 800 pr.Kr. až po 13.storočie nášho letopočtu. Treba sa mať na pozore, pretože každý kameň môže na sebe niesť krásny obrázok. Medzi najčastejšie výjavy patria zvieratá, kozorožce, jelene, ale aj scény lovu, scény s ľuďmi a rôzne geometrické tvary či vlnovky. Magické miesto.
Pár kilometrov za mestom je neobvyklý ruch. Desiatky áut, stovky ľudí, stany, organizovaný chaos a obrovskú pútače hrdo hlásajú, že práve tu sa odohrávajú prvé Svetové nomádske hry. Krásna náhoda. Nesmierne sa teším, že to niekto takto namiešal a tak sa tu musíme objaviť aj my. Vstupné sa neplatí žiadne a na druhý pohľad to vyzerá, že organizátori majú presne všetko naplánované, čo je tu v strednej Ázii úspech rovnajúci sa víťazstvu. Vkročím na tribúny a tam už sedia stovky ľudí. Muži nosia na hlavách vysoké kalpaky, súčasť národnej identity a ja neviem či sa mám skôr pozerať na nich alebo na to čo sa bude odohrávať onedlho priamo na štadióne. Sadnem si, no ešte netuším, že aký šport nám prídu nomádi predviesť. Svetové nomádske hry. Niečo ako olympiáda pre nomádske národy a ich tradičné športy ako jazda na koňoch, lukostreľba, zápasenie či buzkaši. Výber je široký, no keď spolusediaci povedia, že nás čaká Kok-boru, poteším sa. Takto tu v Kirgizstane totiž volajú drsný šport, ktorý svet pozná pod názvom buzkaši. Už ani neviem ako dlho som sníval, že sa mi ho raz podarí uvidieť na vlastné oči. K Paštúnom ma niečo priťahuje a práve Paštúni tento šport mali vymyslieť. Zimomriavky po celom tele a do splneného sna sa odrátavajú minúty. Štadión naplnený udupanou hlinou. V jeho strede leží pohodená mŕtva koza bez hlavy. Tucet koní s kirgizskými jazdcami ozdobenými chlpatými baranicami sa rozbehne a pod ich kopytami sa zvíri prach. Pozdravia divákov a tribúna sa odvďačí mohutným potleskom. V červenom pricválajú Afgánci. Všetkých dvadsaťštyri párov očí sleduje pohodené zviera, kým sa prach rozhodne vrátiť nazad na zem. Štyria jazdci z každého tímu sa pozdraví, rozcvála a vráti sa na pomyselnú čiaru. Niekoľko sekúnd ticha. Mohutný dupot koní sa rozleje celým priestorom a určite ho bolo počuť aj na okolitých kopcoch, ktoré rastú nad jazerom Issyk Kul. Kirgizský jazdec sa šikovne nakloní vezme do ruky mŕtvu kozu a nohou si ju pritlačí ku uzde, aby nespadla. Ľahko sa na to pozerá, ale jej telo má od 20 do 30 kilogramov a cieľom je precválať s ňou niekoľko desiatok metrov bez toho, aby Vám ju súper vytrhol z ruky. Kone cválajú sem a tam. Občas sa okolo jazdca s kozou vytvorí strapec a každý sa mu ju snaží uchmatnúť. Niekedy si ju jazdci dokonca podajú a ten čo má viac sily a rýchlosti sa snaží precválať na koniec ihriska, kde ju hodí do malej okrúhlej vežičky predstavujúcej bránku. Zvírený prach, potlesk a skandovanie divákov neutícha a keď sa kirgizský jazdec od svojej bránky rozbehne s kozou v rukách a prejde s ňou celé ihrisko a skóruje, štadión je na nohách. Afgáncom sa akosi nedarí a každý ich pokus sa skončí pádom kozy do hliny či nemožnosťou dopraviť ju až k bránke. Kirgizovia ich poriadne vyškolili a o niekoľko minút už prehrávajú Afgánci 0:3. Dávno po skončení, keď už sedím v mikrobuse nazad do Biškeku mám zimomriavky keď myslím na to, čo som videl. O tom je cestovanie. O týchto momentoch, o tých splnených snoch.
