Posvätná Mccheta na sútoku riek bola ako každú sobotu plná svadobčanov. Ulicami sa premávali úsmevy krásnych gruzínskych žien, niektoré odeté do snehobielych dlhých šiat s vlečkami a nasledovali ich muži vo vyžehlených oblekoch. Kríže katedrál stáli na svojich miestach tak ako ich tam zasadili pred stovkami rokov, no moje myšlienky už lietali nad kaukazskými štítmi. Pred tromi rokmi som si tie vrcholky hôr zamiloval hoci som nikdy nebol typ, ktorý by v horách trávil celé dni či týždne. Miloval som ich panorámu a spomienky na moju prvú cestu Gruzínskom. Človek často miluje miesta len vďaka spomienkam. Mikrobus sa vydal na sever krajiny, aby sa zastavil len pár kilometrov od ruskej hranice. Tam totiž leží malé mestečko Stepantsminda, ktoré aj tak každý bude navždy volať Kazbeg podľa majestátnej hory, kde mal byť podľa legendy prikovaný bájny Prométeus. Gruzínska vojenská cesta zarezávajúca sa do kaukazských hôr sa raz strácala, inokedy stúpala na vrchol kopca len preto, aby mohla opäť padnúť do hlbokej doliny a sem tam sa vinula príliš blízko krajnice pod ktorou naprázdno cvakala neviditeľná papuľa hladnej doliny. Kráčali ňou cárske vojská a išiel ňou aj kapitán Maxim Maximič z Lermontovho Hrdinu našich čias. Aj on miloval Kaukaz. Kopce naokolo sú tmavozelené, akoby už čakali kým ich na pár mesiacov prikryje chladný sneh. Dolinami sa nesie niekoľko menších riek a nad celou zemou sa vznáša ticho.

Kaukazské doliny a kopce

Zelená farba tu na severe Gruzínska prevzala vládu nad krajinou
Do Kazbegu som prišiel podvečer, kedy sa odohrával odveký súboj medzi dňom a večerom. Ešte to potrvá možno hodinu, kým sa nebo zlomí a zvíťazí šero nasledované čiernou tmou. Kazbeg sa ukryl pred zrakmi za chumáče sivých oblakov a len občas vykukne jeho zasnežené telo, aby sa pozrelo čo sa deje v meste pod ním. Domy Kazbegu sa tiahnú hore na kopec až do miest, kde si svah povedal dosť a nedovolil im pokračovať. Nad mestom krásne levituje aj silueta kláštora Tsminda Sameba. Hľadal som ju po pamäti a len vďaka tomu, že vietor na chvíľku rozfúkal oblaky sa predvádza. Je koniec septembra a vonku je len pár stupňov nad nulou. Chladný vietor sa zabára do tváre svojimi ostrými pazúrmi a cítiť v ňom vôňu prichádzajúcej zimy. Bolo by krásne stráviť ju tu v niektorom z domčekov nad ktorými sa už vznášajú stĺpy bieleho dymu. Zakúril som si v izbe, batoh hodil do rohu miestnosti, vyliezol som si na širokú parapetu, položil na ňu šálku horúceho, čierneho gruzínskeho čaju a sledoval panorámu mesta so zahalenými kopcami. To sú tie momenty, kedy človek vie, že to čo vidí bude vidieť aj o niekoľko rokov, pretože cíti ako sa mu tie chvíle ukladajú do mysle a on si ich bude kedykoľvek vedieť vybaviť a predstaviť. Oblaky tancujú po oblohe. Raz do jednej strany, raz bežia do strany druhej až sa zrazili a pomaličky, ale isto začali zastierať celú oblohu. Kazbeg sa už úplne stratil z dohľadu. Počkám, kým svet za oknom pohltí tma a nie je vidno ani koruny stromov stojace pár metrov od domu. Krásny večer.

Podvečer sa Kazbeg zahalil do oblakov

Kaukaz za oknom

Silueta kláštora Tsminda Sameba na kopci

Len si tak sedieť a hľadieť na kaukazské kopce a popíjať čaj
Ráno sa prebudím, vyskočím z postele a podídem k oknu, aby som hneď v prvých sekundách videl čo sa deje vonku. Do očí mi udrie hustá hmla prevaľujúca sa dolinou kvôli ktorej nie sú vidno kopce nad mestečkom. Na jednej strane sa mi to páči, na strane druhej túžim, aby sa hmla stratila a vynikla krása okolitých štítov. Hmla nie je všade, len nad mestom a keď vyjdem na terasu, kopce na druhej strane sú šedivo zelené a tečie z nich horská bystrina. Onedlho sa hmla nad Kazbegi rozžiari akoby sa do nej zamotalo slnko. To už viem, že Kazbeg predsa len uvidím. Hodím do seba raňajky, zapijem ich čajom a vrátim sa von sledovať ako pomaličky, ale isto mizne hmla a vykúkajú prvé vrcholky hôr. Mestečko je ešte ospalé a najväčší ruch je na malom námestí so sochou básnika Kazbegiho, kde stoja odparkované džípy či maršrutky. Nechce sa mi veriť ako rýchlo slnko rozžiarilo údolie a odrazu cítiť teplo, ktoré zohrieva celé telo. Kostol v centre mesta sa zobudil a trojica mladíkov vo vážnych červených sutanách sedí na drevenej lavičke pred ozdobeným vstupom. Jeden z nich podíde k zvonu a ozve sa niekoľko tupých úderov zvolávajúcich k modlitbe. Nazriem dnu do malého chrámu a dnu stojí hŕstka ľudí, ktorí si ma v sekunde zvedavo premerali. Kňaz s dlhou bradou stojí pri zdobenom ikonostáse a útlym priestorom sa nesie sýta vôňa kadidla. Vždy mi pripomína Omán a najmä mutrahský trh, tak mi myšlienky opäť letia na chvíľku do iného kútu sveta.

Ráno v Kazbegi

Krajinu od štítov oddeľuje biela hmla

Špičky štítov pokrýva sneh a doliny sa snaží naplniť hmla

Hra prírody

Mestečko Kazbegi ráno pokrýva hustá hmla

Obloha sa pomaličky farbí do modrých odtieňov za ktorými sa skrýva slnko

Mesto nad ktorým sa stratilo nebo

Hrob básnika pri miestnom kostole

Kostolík neďaleko centra mesta

Socha básnika Alexandra Kazbegiho
Medzičasom sa Kazbeg predvádza v plnej kráse. Naposledy sme ku kláštoru Tsminda Sameba kráčali lesom až na samotný vrchol, dnes pre krátkosť času nasadnem do starého džípu. Cesta nadhadzuje, ale mašina sa nevzdáva a odoláva náporom kaukazskej cesty. V dedinke Gergeti sa zvíri prach a kým ustane, džíp zmizne za prvou zákrutou. Hore ich bude ešte niekoľko, ale netrvá to ani dvadsať minút a odrazu auto zaparkuje na dosah kláštora. Srdce mi bije rýchlejšie a hlava nedokáže spracovať ako môže byť tak nádherne. Kaukazská rozprávka. Nižšie štíty sú príjemne pocukrované bielym snehom a samotný Kazbeg sa hrdo vypína na panoráme, aby ukázal že na okolí niet nikoho vyššieho. Hmla z údolia úplne zmizla a Kazbegi je len zhluk domov rozsypaných na prenikavo zelenej lúke, ktorú chránia vysoké štíty. Studnička z ktorej sme pred tromi rokmi pili stále chŕli ľadový prúd vody a tak si z nej dám aj dnes. Možno som sa vrátil pretože, že som si z tohto čarovného prameňa doprial dúšok a nechcem riskovať, že ak sa nenapijem dnes, nikdy sa sem nedostanem. V kláštore Tsminda Sameba je ticho. Aj tu prebieha nedeľná omša na ktorú sa tu stretlo asi dva tucty ľudí. Nechcem rušiť, tak len chvíľku sledujem rituály a so zatvorenými očami počúvam krásny spev. Hore pri kláštore trávim takmer hodinu a počas celej doby je nebo rozprávkové. Až v momente kedy otváram dvere džípu, prichádza hmla a prehltla špičku Kazbegu. Ako je možné, že mi to tak krásne vyšlo? Zídeme roztrasenou cestičkou nadol až k soche básnika a okolité štíty sú schované.

Fantastické pohľady na kaukazské štíty

Krajina neďaleko kláštora Tsminda Sameba

Majestátny Kazbeg je najvyššou horou oblasti

Kaukazská rozprávka

Kazbegi leží v údolí obklopenej kopcami

Zvonica kláštora Tsminda Sameba

Kazbeg so svojimi 5047 metrami

Kazbegi pod horami

Ostré štíty hôr

Kazbeg je bájnou horou na ktorej má byť prikovaný Prométeus

Motorkár na vyhliadke

Nebo sa zastrelo a štíty zmizli. Zostala len silueta kláštora

Naspäť v mestečku, no Kazbeg už nadobro zmizol

Objavil sa prvý sneh a Kazbeg zamával na rozlúčku
Čarovné ráno naplnené mágiou fantastickej prírody. Ešte nechcem odísť. Ešte nie. Sadnem si do malého podniku a pri čiernom čaji si ukladám rozsypané myšlienky. Pár kilometrov za Kazbegom vzduchom poletujú snehové vločky a ja sa teším, že vidím prvý krát po lete padať sneh. Miloval som toto miesto, no teraz keď odchádzam mám pocit, že ho mám ešte radšej...
foto: Tomáš Kubuš, Kazbegi, 28-29.9.2013