Je prvý augustový deň a na ceste sme už dvadsiaty ôsmy deň. Nepríjemný budík dáva o sebe vedieť už okolo štvrtej ráno. Je to strašné, ale má to všetko svoj hlbší zmysel. Presne o piatej by nám mal z neďalekej stanice ísť bus do tureckého mesta Antakya. Ráno máme problém otvoriť blbý zámok na dverách, ktorý sa nám zasekol, no po niekoľkých tvrdých úderoch do dverí povolili. Už sme sa videli ako budeme odchádzať oknom. Zamknutý je aj hlavný vchod, tak ide Alino zobudiť nočného strážnika. Práca nočného strážnika je v Sýrii geniálne povolanie. Príde do práce večer, vypije si čaj, pokecá s priateľmi, uloží sa na spánok a spí tak tvrdo, že ho nezobudí ani trieskanie dverí a sťahovanie batohov dolu po schodoch. Ba čo viac musíme s ním zatriasť, aby sme sa konečne dostali von. Malými rozospatými očami na nás pozerá a podáva nám kľúč. Kým sme si odomkli a vybehli mu ho vrátiť neprešla ani minúta a on si už na gauči spokojne odfukuje.
V tureckej Antakyii by sme mali byť podľa plánu okolo deviatej. Blízky Východ nás naučil, že slovné spojenie „podľa plánu“ v prípade času vôbec nič neznamená a preto to berieme s rezervou. Po 15 minútach zastavujeme na prvú prestávku. Všetci si posadajú na obrubník a zapaľujú svoju rannú cigaretku. Načo by sme sa mali niekam náhliť? Po pol hodine sa môžeme pohnúť ďalej. Pár kilometrov za Aleppom si pre úspech túto rannú idylku zopakujeme. Do Turecka sa s nami vezú aj dvaja Angličania, Francúzi a jeden chalan z Austrálie. Už ani nepamätám kedy sme naposledy išli v takto medzinárodnej zostave, pretože väčšinou sme boli len my dvaja a samí domáci. Konečne sme na hraniciach a polovica autobusu ide kupovať cigarety. Až komicky pôsobí mladý chalan, ktorý sa snaží balíčky cigariet napchať do vopred pripravených podkolienok. Skryje do nich niekoľko balíčkov a nikomu nevadí, že má odrazu akosi viac hranaté nohy. Asi každá medzera v autobuse či sedadle je vyplnené škatuľkou cigariet. Platíme zbytočnú výstupnú taxu 500 SYP a týmto definitívne opúšťame Sýriu. Nielen ju, ale aj celý nádherný arabský Orient, kde sme prežili presne 4 týždne. Na hraniciach to trvá neuveriteľne dlho. Keď už sa konečne dostaneme za plot nad ktorou vlaje červená vlajka s polmesiacom a hviezdou musíme si ísť kúpiť víza. Musíme pobehať celé okolie kým nájdeme zastrčené okienko s vízami, ktoré si okrem nás samozrejme nekupuje nikto iný. Kvôli blbým pašerákom nás odstavujú na krajnicu a prehľadávajú autobus. Z rezervy skrytej v batožinovej priestore vytriasli colníci niekoľko čiernych igelitiek a niekoľko Sýrčanov si berú bokom. My ostatní čakáme a čakáme a čakáme...Čakáme asi tri hodiny na hraniciach počas ktorých sa vôbec nič nedeje. Okolo pol jednej víťazoslávne prichádzame do Antakye. Konečne sme v Turecku!
Hory tureckého pohoria Taurus
Na otogare kupujeme lístky do Ankary. Pred nami je 10-11 hodinová cesta v modernom tureckom buse. Prechádzame okolo Iskenderu a ja sa neviem vynadívať na tú modrú, zvlnenú, nekončiacu morskú krásu. Bolo to niekde tu v okolí, kde sa stretol Alexander s Dáreiom a ich súboj je zachytený na jednej z najznámejších mozaike starovekého sveta. Za Adanou sa stáčame do vnútrozemia a objavujú sa hory so skalnatými štítmi pohoria Taurus. Všade je plno lesov, skál, kopcov, sem tam sa objaví horská riečka alebo dedinka s neodmysliteľným minaretom. Krajina sa ponorila do tmy a náš cieľ sa každou hodinou blíži. Chvíľu sme si pospali, ale zrazu sa zapli správy a domáci bez slova sledujú zábery plné bolesti z mesta Konya. Vybuchol tu dievčenský internát a 17 mladých dievčat sa dnešného západu slnka nedožilo. Určite som nebol sám s hrčou v krku pri sledovaní dnešných správ. Budíme sa niekde na predmestí Ankary. Svetielka mesta sa rozlievajú v diaľke tak vieme, že sme čoskoro na mieste. Obrovský otogar pripomína skôr letisko ako autobusovú stanicu. Prvý kontakt s Ankarou je chladný keď si zoberieme že je vonku 17 stupňov a v Aleppe sme ich mali okolo 40. Ľudia nás nasmerovali na autobus, ktorý zadarmo premáva medzi otogarom a centrom mesta v štvrti Ulus. Narazili sme na otvorený hotel, tak sa ideme rýchlo ubytovať. Chvíľu sa ešte flákame po nočnej Ankare s cieľom uloviť kebab, ale už ho v túto nočnú, či skôr rannú hodinu nerobia.
Slnko zapadá a osvetľuje štíty pohoria Taurus
Dnes sme si pospali, čo znamená že už pred osmou sme obaja hore. Už sa totiž nevieme dočkať kedy začneme postupne odkrývať tajomstvá Ankary. Mesto sa už prebudilo a desiatky ľudí sa na uliciach uhýba pred modrými autobusmi a záplavou žltých taxíkov. Ako prvú vec, ktorú chceme v Ankare vidieť je známy Anıtkabir, miesto posledného odpočinku milovaného Atatürka. Cestou si v malom podniku dávame na raňajky toast so syrom a sucukom. Je tak skvelý, že sa sem ešte budeme musieť vrátiť. Cesta k symbolu mesta pozvoľna stúpa. Atatürkove mauzóleum je postavené na kopci nad mestom, aby ho bolo pekne vidieť. Odovzdávame batoh a parkom plným kvetím stúpame na obrovské námestie. Tu je, pred nami stojí Anıtkabir. Konečne sa na seba môžeme pozrieť zoči voči. Veľké múzeum je skryté pod námestím a celou stavbou pieskovej farby. Vo vnútri obdivujeme Atatürkove veci osobnej potreby, staré dobové fotografie, fajky, perá, oblečenie alebo zlaté dýky. Z námestia vybehneme niekoľko schodov a pomaličky sa blížime do vnútra obrovskej stavby. Prázdnemu priestoru dominuje skromný mramorový sarkofág. Turci majú Atatürka vo veľkej úcte a túžia sa odfotiť na tomto mieste. Aj teraz sa mu prišlo s pokorou pokloniť niekoľko ľudí. Anıtkabir je krásne miesto a určite sa sem aj v budúcnosti rád vrátim.
Pomyselnú bránu k An ıtkabiru tvoria dve takéto oproti stojace budovy
Vojaci na stráži
Červené ruže sú všade navôkol
An ıtkabir
Hrob ležiaci na námestí pred An ıtkabirom
An ıtkabir
Mapa Turecka zhotovená z kvetov
An ıtkabir
An ıtkabir
"Ne Mutlu Türküm Diyene" (Aké šťastie je byť Turkom)
Hrobka milovaného Atatürka
Vojaci pred An ıtkabirom
Za pochodu
Poobede máme namierené hore na Citadelu nad mestom. Orientácia v Ankare mi príde na prvý pohľad celkom jednoduchá. Stačí prísť na námestie Ulus a vydať sa smerom do kopca. Celé mesto sa objaví pod nami. Je veľmi príjemné, že Ankara nieje len spleť moderných sklobetónových budov. Cez mesto sa tiahne niekoľko pahorkov posiatych prenikavo farebnými domčekmi. Tu na úpätí Citadely si našli svoj domov chudobnejší obyvatelia mesta a často niektoré z drevených domčekov držia len silou vôle. Park plný mäkkej trávy sa okolo obeda mení na miesto piknikov a príjemných stretnutí. Aj my posedávame pod košatými stromami a len si tak vychutnávame atmosféru. Tu hore leží známe Múzeum Anatolských Civilizácii plné nesmierne zaujímavých historických pokladov. Tešili sme sa na neho a neodchádzame odtiaľto sklamaní.
Cesta na Ankarskú Citadelu
Domčeky na okolitých pahorkoch
Cestou na Citadelu
Farebné polorozpadnuté domčeky na úpätí Citadely
Mohutné kamenné múry
Z parku sa naslepo púšťame hľadať zvyšky starovekého chrámu cisára Augusta. Tuším kde asi je, tak to aspoň ideme skúsiť. Dostali sme sa na trh plný zeleniny, ovocia a čerstvý rýb. Toľko útokov na zmysly človek len tak ľahko nezažije. Spoza stromov sa vynoril vysoký minaret. Patrí k malej mešite Hacı Bayram a hneď vedľa nej stojí stena z Augustovho chrámu nesúca Res Gestae Divi Augusti, alebo teda činy božského Augusta. Námestie nižšie by sa mohlo kľudne pomenovať “námestie holubov”. Sú ich tu asi stovky. Na toto námestie sa nechytá ani benátske námestie Piazza San Marco. Okolo známeho Juliánovho stĺpu sa pomaličky vraciame na našu ulicu. V obchode kecám s milou babou, ktorej som sa dnes už raz zdravil. Na moje počudovanie rozumiem v turečtine všetko čo mi hovorí, no z čoho mám ešte väčšiu radosť, rozumie aj ona mne. Turecko mi ponúklo ďalšie milé zoznámenie a ja sa pri odchode z obchodu zaprisahávam, že sa budem turečtine venovať viac. Ten jazyk je tak krásny, že sa ho raz naučím! Alino sa vracia na izbu a ja mu ešte na večeru zháňam kebab. Darí sa mi to až v treťom podniku, kde sa zase zakecám s vtipným predavačom. Keď mu poviem, že sa volám Tom, niekoľko krát sa ma pýta s veľkým smiechom kde som nechal Jerryho.
Trhy plné farebného ovocia
Rybár prezentuje svoj úlovok
Chlapík predávajúci studenú vodu sa chcel fotiť
Vrcholok Citadely
Rozhovor s taxikárom
Minaret mešity Hacı Bayram
Citadela nad starou Ankarou
Aj dnes sú viditeľné mohutné kamenné múry
Augustov chrám
Minaret mešity Hacı Bayram
Juliánov stĺp
Ráno máme namierené k mešite Kocatepe. Je najväčšiu v celej Ankare a tak si ju jednoducho nemôžeme nechať ujsť. Na našej provizórnej minimape ju ani nemáme, ale povedali sme si, že pôjdeme stále rovno po Atatürkovom bulváre a určite na ňu narazíme. V parku s viacerými fontánami si chceme overiť či ideme stále dobre a pýtame sa okoloidúcich. Pri prvom pokuse sme zastavili hluchonemého Turka, ktorému sme nevedeli vysvetliť kam to vlastne chceme ísť. Starší dedko nám však s radosťou ukáže smer. Aby toho nebolo málo, pridáva do kroku a chvíľu ide s nami, pretože sa chce uistiť, že Kocatepe naozaj nájdeme. Na konci ulice už vidíme jej štíhle minarety. Schodmi prichádzame až na samotné nádvorie a sledujeme ako sa štyri minarety vynímajú na sýtomodrej oblohe. Tak veľmi som sa tešil dnu, že som sklamaný keď sme zistili, že je zatvorené. Chcel som si posedieť na mäkkom koberci a len tak sa vychutnávať atmosféru mešity. Cestou naspäť si robíme zachádzku na železničnú stanicu a kupujeme lístky na dnešnú noc do Istanbulu. Študentská cena 18,50 YTL za celonočnú jazdu nieje vôbec zlé. Vraciame sa na trh, kupujeme si misku veľkých černíc a ideme sa vyvaliť do parku. Túlame sa známymi miestami a ako to už býva zvykom, zatúlali sme sa aj na miesta úplne nové. Narazili sme na mne známy Otel Santral a malú čajovú záhradu priamo pod ním. Ojednávame si voňavý jablkový čaj a v tieni stromov si vychutnávame jeho nezabudnuteľnú chuť. Čítam si sms a v tejto pohode píšem denník. Škoda, že som tu nebol už o týždeň skôr. Tak veľmi sa mi tu páči, že si objednávame ešte ďalší čaj a zostávame tu dlhšie ako sme mysleli. Aj dnes sem viackrát zablúdim v myšlienkach keď si doma vychutnávam turecký čierny čaj z malého tulipánoveho pohára. Kúsok od námestia Ulus si kupujeme köfte, pretože najbližšie budeme jesť asi až v Istanbule.
Na námestí Ulus
Mešita Kocatepe Camii
Kocatepe Camii
An ıtkabir pri pohľade z mesta
Námestie plné holubov
Holuby, holuby, holuby...sú naozaj všade
Skvelý elma çay v čajovej záhrade
Zvečerieva sa a my sa pomaličky presúvame do Istanbulu. Na stanici sedíme asi tri hodiny, ale čo sú tri hodiny, keď sme dnes už na ceste 30.deň? Za ten čas sme sa načakali už toľko, že sa to nedá ani spočítať. Vlak prichádza a my sa usadzujeme v prázdnom vozni do mäkkých sediačiek. To sa bude spať. Zajtra sa zobudíme v Istanbule…
foto: Tomáš Kubuš, Ankara 1-3.8.2008
