Túlame sa ulicami a bazármi Dohúku avšak neprišli sme sem len kvôli mestu samotnému, ale aj kvôli výletu, ktorý sa dá odtiaľto podniknúť. Asi hodinu cesty odtiaľto leží údolie s posvätným Lálišom, kde žije sekta Jazídov. Posvätné údolie. Tajomné náboženstvo. Rituály a legendy. To všetko sú slová, ktoré ak máte čo i len malú dobrodružnú dušu, pritiahnu Vás ako magnet. Jedna z ulíc Dohúku patrí taxi spoločnostiam, tak skúšame kto nám akú cenu do Lálišu ponúkne. Je to výhoda, že ich tu je viac, pretože ani tak šoféri nezjednávajú s nami ako medzi sebou a dohadujú sa. Najväčším problémom nie je zjednať cenu, ale nájsť niekoho kto vie, kde vôbec Láliš leží, pretože moslimovia ho až tak veľmi nevyhľadávajú. Neraz došlo dokonca medzi nimi a Jazídmi k sporom, ktoré vyústili do krviprelievania. Auto máme, šoféra tiež a za hlasného trúbenia a ešte hlasnejšej kurdskej hudby môžeme vyraziť do sveta, ktorý som dosiaľ poznal len z obrázkov či rozprávania.
Šofér Karim, mladý zavalitý Kurd blbne celou cestou. Niekedy sa viac venuje spevu a tancu, než držaniu volantu, tak len čakám kedy už budeme konečne na mieste. Po hodine sa začnú na horizonte objavovať prvé dedinky či mestečká, nad ktorými rastú zašpicatená stavby pripomínajúce pyramídy. Práve oni sú svätyňami Jazídov, ktorí žijú v severnom Iraku. Našli by sme ich aj v susednej Sýrii, Turecku, Arménsku či dokonca v Nemecku, ale severný Irak je pre nich stále tým najbližším domovom. Kým dosiaľ mala krajina rovinatý charakter, čím bližšie sme k posvätnému Lálišu, tým sa horizont zvyšuje. Zelené kopce sa rozostúpili a medzi nimi sa v údolí objavia ďalšie kamenné špičky stavieb. Tu medzi kopcami sa skrýva Láliš. Chránený nielen prírodou, ale aj rampou a ozbrojenou ochrankou s dvomi samopalmi. Karim s nimi prehodí pár slov, chlap s ostrými črtami a hustými fúzmi nakukne dnu do auta a potom dá pokyn na zdvihnutie závory. Tajomný svet Jazídov sa odrazu otvoril.
Malá svätyňa v Láliši
Najvýznamnejšia svätyňa šejka Adího vyrastá v centre mestečka
Ocitli sme sa tu ako zjavenie. Odrazu cítim desiatky očí, ktorý sledujú každý náš krok, každý nás pohyb, gesto či smer ktorým sa vydáme. Nie je to však žiaden nepríjemný pocit, ktorý človek sem tam zažije pri cestovaní ak sa dostane na miesto, kde zrovna nie je vítaný. Ľudia nás zvedavo pozorujú a netrvá dlho kým sa pri nás objavili prví odvážlivci. Karim zostáva sedieť v aute, sklopil sedadlo, stíšil hudbu a hrá sa na neviditeľného. Jazídi ho volajú nech sa k nám pripojí, ale len ďakuje a zostáva sám. Na prvý pohľad tu žijú ľudia v krásnej symbióze s prírodou. Všade sa tiahnu stromy, kríky, zeleň a atmosféru dotvárajú aj zelené kopce. Hŕstka mladých Jazídov sa ponúkla, že nás svojim posvätným mestom prevedú. Dá sa vôbec takéto milé privítanie odmietnuť? Na hlavnej ulici vyteká prameň so studenou vodou kam si miestni chodia naberať pitnú vodu. Doma ju nemajú, ale načo by im aj bola, keď ju majú tú? Niekoľko žien kúsok vedľa perie šaty a ani si nevšimnú, že okolo nich prejdeme. Pre Jazídov je Láliš tak posvätný, že takmer všetci po ňom kráčajú vyzutí. Niektorí majú ponožky, niektorí sú bosí, ale dokonca som si všimol pár mužov, ktorí majú stále topánky na nohách. Nikto to tu nerieši, ale na znak úcty je dobré sa vyzuť. Vedľa opusteného námestia je polička, kde si stačí topánky odložiť. Nikto tu na ne nesiahne.
Pyramídová svätyňa z tesnej blízkosti
Jazídi piknikujú na malom námestí medzi stromami
Stúpame schodmi a úzkymi uličkami hore nad mestečko k menšej svätyni, odkiaľ je panoramatický pohľad na celý Láliš. Na schodoch či kamenných múrikoch posedávajú skupinky žien aj mladých dievčat. O pár metrov ďalej na provizórnom námestí zase sedia muži v tradičnom odeve a na hlave majú uviazanú šatku. Piknikujú tu pod šírym nebom tak, ako to už robia stovky rokov. Na každom rohu, výklenku, v každej uličke, ale aj na stene si všimnem miesto začiernené od sadzí. Tam dávajú večer olejové lampy, aby mali svetlo. Hneď mi mysľou prebleskla predstava aký musí byť Láliš nádherný, keď ho pohltí noc a okrem mesiaca a hviezd tu svietia len mihotajúce sa plamene sviečok. Zdravíme sa s miestnymi sediacimi na námestí a vystúpime až hore pri pyramídovú svätyňu. Chalani nám z mobilov púšťajú svoju tradičnú jazídskú hudbu, ale pre nás je taká istá ako kurdská, ktorú sme počúvali s Karimom či kdekoľvek na ulici. Hore nad mestečkom rastie zašpicatený kopec posiaty skalami a stromami. „Tam sa chodíme prejsť, aby sme mali náš Láliš celý pred očami“ hovoria noví známi. Dlho to spolu stojíme, hľadíme do údolia vyplneného posvätným tichom a kecáme o ich živote. S angličtinou tu človek veľmi nepochodí, ale dnes máme šťastie, pretože jeden z mladých chalanov je kameraman irackej televízie a prišiel sem za rodinou na návštevu. On je našim hlavným prostredníkom, hoci aj ostatní vedia niekoľko slov, ktoré si s nami veľmi radi precvičia. Sú to milé ľudia. Bosí tu kráčajú po hlinenej cestičke, privítajú pocestných z krajiny o ktorej možno ani nepočuli, prevedú ich svojim mestečkom a ani ich nenapadlo niečo si za to vypýtať. Turizmus sem ešte neprišiel a ešte bude dlho trvať kým sem dorazí, ak vôbec. Možno to tak však bude lepšie, ak budú môcť žiť svojim pomalým, hoci ťažkým životom ako dosiaľ a nebudú predávať pohľadnice na námestí.
Pred vstupom do svätyne je miesto na oheň
Pre Láliš a pre Jazídov sú typické pyramídové svätyne
Väčšina mužov tu dodnes nosí tradičné oblečenie
Zašpicatený kopec nad mestom
Pyramídová svätyňa šejka Adího
Údolie medzi kopcami vyplnil Láliš so svojimi svätyňami
Zo svätyne do svätyne Vrátime sa naspäť k opustenému námestiu, aby sme nazreli do najvýznamnejšej svätyne celého Lálišu. Kedysi dávno býval na námestí trh, ale dnes tu po ňom nie je ani stopy. Z kamenného námestia vyrastá tráva a rozryl ho obrovský starý strom. Podľa domácich má viac než tisíc rokov. Len tak si na ňom posedáva jeden z miestnych, tak ma volá či by som ho nemohol odfotiť. Spozoruje to starší muž, kýva na mňa nech počkám, že aj on si k nemu prisadne. Pekná momentka. Dvaja Jazídi na tisícročnom strome. Stala sa jednou z mojich najobľúbenejších z tejto návštevy . Dominantou Lálišu je pyramídová hrobka šejka Adího ibn Mustafu, zakladateľa jazídskeho náboženstva. Narodil sa v roku 1070 v libanonskom údolí Biká a hovorí sa o ňom ako o jednom z potomkov umajjovského kalifa Marwána ibn al-Hakama. Pre Jazídov má neskutočný význam a považujú ho za prevtelenie „Anjela Páva“. Melek Taus alebo kurdsky Tawuse Melek známy ako Anjel Páv je ústrednou postavou jazídskeho náboženstva a duchovných predstáv. Stvoril ho Boh spoločne s ostatnými anjelmi v priebehu siedmych dní, ale Anjel Páv sa stal jeho zástupcom na zemi a podľa Jazídov to bol práve on, kto vytvoril slnko, mesiac aj hviezdy. Anjel Páv sľúbil Bohu, že sa nebude nikomu inému klaňať, ba dokonca ani Adamovi. V jazídskych predstavách vyhnal Adama z raja, aby prostredníctvom neho stvoril ľudí. Vyhnal ho aj preto, lebo sa mu nepáčila predstava, že by mal žiť v raji človek vytvorený z vody, hliny a vzduchu, zatiaľ čo jeho stvoril Boh zo svetla a perál.
Námestie v centre mestečka
Jazíd na strome
"Strom má cez tisíc rokov" vravia domáci
Dievčatko na námestí
Pri vstupe do svätyne si treba dať pozor na to, aby človek nestúpil na vyvýšený prah. Ten je rovnako ako celý priestor posvätný a každý Jazíd, pred tým než vstúpi pokľakne a pobozká ho. Vstup do hrobky je až za malým nádvorím, kde posedáva hŕstka mužov. Reliéf nad vstupom ukazuje Anjela Páva a po pravej strane je na stene z kameňa vytesaný symbol čierneho hada. Aj k nemu sa viaže historka. Na tomto mieste mala totiž stroskotať Noemova archa a nebyť hada, ktorý svojim telom zaplátal dieru, celú archu mohla potopa sveta pohltiť. Z miesta cítiť posvätnú atmosféru, kde sa človek bojí čo i len zašepkať nejaké slovo. Šejk Adí už za svojho života strávil 7 rokov v raji, čo z neho robí neobyčajného človeka. Keď sa odtiaľ vrátil, kázal v kurdštine a odtiaľ vzniklo prirovnanie, ktoré hovorí o tom, že kurdština je rečou anjelov priamo v raji. V prítmí spočíva niekoľko sarkofágov, prameň vyložený kamennými platňami a hodvábne šatky uviazané okolo stĺpov. Každý kto sem zavíta na nich spraví pre šťastie uzol a kým sa nerozpletie pútnik je stále prítomný v Láliši, aj keď je od neho už stovky kilometrov. Prameň vo vnútri svätyne je podľa domácich tiež malým zázrakom. Šejk Adí sa postaral o to, aby ho napájala voda z posvätného prameňa Zam Zam ležiaceho neďaleko saudskoarabskej Mekky. V jeho vode si Nasredín, anjel smrti vždy umyje nôž keď niekto z Jazídov zomrie. Prechádzame sa tmavými miestnosťami a v hlave víri toľko myšlienok. Bolo by nesmierne zaujímavé zostať tu a dozvedieť sa všetky tajomstvá, ktoré sú v Láliši ukryté.
Vstup k najposvätnejšiemu miestu Jazídov zdobí čierny had
Anjel Páv stráži vstup do svätyne šejka Adího
Miestny chalan nám vysvetľuje, aby sme nešliapli na prah
Starší Jazíd v svätyni
Vo vnútri svätyne šejka Adího je niekoľko pestrofarebných šatiek
Stačí na niektorej z nich spraviť uzol a šťastie si Vás nájde
Tajomné prítmie v útrobách svätyne
Pomaličky musíme toto krásne miesto opustiť. Prejdeme sa ešte námestím pred svätyňou, pozrieme pávy, ktoré tu chovajú a keď miestni vidia, že sme na odchode prišli za nami a chcú sa s nami rozlúčiť. Minimálne tucet mužov príde podať ruku, popriať šťastnú cestu nielen tu v severnom Iraku, ale aj tam odkiaľ sme sem prišli. Lúčime sa takmer ako priatelia. To je krásne. Sadneme do auta, ktoré nás vezie domov do Dohúku. Hoci sa za oknom premávajú scény z kurdskej krajiny, aj tak som mysľou stále v Láliši.
foto: Tomáš Kubuš, Láliš, 9.3.2010
