Neďaleko známeho mesta Nizwa leží pevnosť Jabrin. Presnejšie povedané, pevnosť postavili jej stavitelia pár kilometrov za dnešným malým mestečkom. Kým mnoho iných ománskych pevností je zasadených do zvláštnosti krajiny, Jabrin vyrastá takpovediac z ničoho, len zo širokej roviny. Takto tu stojí už od roku 1675, kedy s nápadom postaviť pevnosť prišiel imám Bin-arab bin-Sultán. Nemala len vojenský charakter, ale za jej širokými múrmi sa učilo o filozofii, astrológii a prednášalo o islamskom práve. Jabrin bol centrom vzdelanosti a učenci odtiaľto sa rozutekali po celej krajine. Vnútro pevnosti netvoria obrovské priestory, ale skôr menšie miestnosti vybavené dobovým inventárom. Mnohé z nich zdobia len ručne tkané koberce a niekoľko vankúšov v rohu na ktorých sa kedysi spalo. V strede miestnosti je položená masívna bronzová tácka, niekoľko tanierov a v žiadnom prípade nesmie chýbať kanvica na čaj alebo kávu. Ležím na koberci, sledujem ako sa pásik svetla pohybuje po stene a je tu tak dobre, že som si nachvíľku aj zdriemol. Kamenné steny krášlia reliéfy a niekde dokonca vidno aj zvyšky pôvodných fresiek. Tmavé schodisko vedie na vežu, respektíve rozhľadňu pod ktorou sa rozbiehajú poľnohospodárske políčka, stromy a v diaľke sa dvíhajú šedivé kopce Jebel Akhdar. Krajina v okolí je známa pestovaním ďatlí a vo vnútri pevnosti leží aj sklad pre tieto sladučké plody. Vytláčali z nich šťavu a tá putovala špeciálnymi kanálikmi priamo do nádob. Podobné kanáliky by sme našli aj na nádvorí. Tie však slúžili ako prírodná klimatizácia, ktorou tiekla voda a osviežovala tak ovzdušie.
Pevnosť Jabrin
Pevnosť Jabrin je na prvý pohľad malou stavbou
Vo vnútri pevnosti
Jednoduché vybavenie miestnosti
Pohľad za pevnosti
Za pevnosťou sa rozbiehajú palmy
Ešte viac ako na návštevu pevnosti v Jabrine som sa tešil na mesto Bahla. Je známa svojou neobyčajne krásnou pevnosťou, ale ak pred Ománcom vyslovíte meno mesta, v očiach sa môže odraziť strach. Podľa starých arabských legiend totiž v Bahle sídlili zlí džinovia, ktorí zodpovedali za všetko zlé čo postihlo ľudí či krajinu. Ľudia vtedy, ale aj dnes veria na amulety, ktoré ich mali pred zlými džinmi ochrániť a kto nemusel, ten do Bahly radšej ani nešiel a vyhol sa jej oblúkom. Dodnes niektorí Bahlu prezývajú ako „mesto čarodejníkov“. Z provizórnej vyhliadky nad mestom mi oči neustále skáču z pevnosti na strechy domov a naopak. Hovorí sa, že pevnosť tu v Bahle patrí medzi najstaršie a najväčšie v celom Ománe. Už v 12.storočí ju vybudoval kmeň Bani Nebhan, ktorí obýval okolitú krajinu. Dokonca ju v roku 1987 zaradilo UNESCO do svetového dedičstva. Mrzí ma len jedno, a to že je pevnosť už niekoľko rokov rekonštrukcii a preto je zatvorená. Túlam sa aspoň v jej blízkom okolí, kde sa za palmami ukrývajú polorozpadnuté hlinené domčeky. Za cestou začína známy souk, ktorý preslávil Bahlu vďaka jej hrnčiarskemu umeniu. Je piatok, krátko po obede a väčšina stánkov má zatvorené. Sem tam ešte obchodníci sedia vonku v tieni pred svojimi obchodmi, ale dali by sa spočítať na prstoch oboch rúk. Starý dedko predáva strieborné khanjare, tradičné dýky. Keď som nakukol bližšie za pootvorené dvere okrem dýk sa dá kúpiť hotový arzenál od pušiek až po malé strelné zbrane. Otvorené má aj košikár, predajca oblečenia a látok. Život tu plynie veľmi pomaly a určite to nie je spôsobené len piatkom. Svoje miesto som si našiel v malom podniku, kde trávim čas pri čiernom čaji s mliekom a pozerám do ulice. Neodolám ani nejakej miestnej sladkosti, ktorá pripomína veľký chips, avšak je arabsky sladký.
Pohľad na mesto Bahla z neďalekého kopca
Nádherná pevnosť pod skalnatými kopcami
Pevnosť pôsobí z tesnej blízkosti ešte majestátnejšie
Jedna z veží pevnosti
Doplniť arzenál? Žiaden problém
Uličky Bahly
Mladý Ománec v snehobielej dišdaši
Pod pevnosťou
Detail mešity stojacej pred mestom
Veľká mešita pred mestom
Niekde medzi Bahlou a Nizwou leží mesto Tanuf. Teda možno je lepšie napísať ležalo, pretože sa niekdajšie mesto premenilo na ruiny a to čo z neho zostalo, len pozvoľna dožíva. Mŕtve mesto. To je charakteristika, ktorá mi behá po rozume a pripomína mi mestá, ktoré sme objavovali pred rokom v severnej Sýrii. Sú z neho pôsobivé, rozpadávajúce sa ruiny pod ostrými kamennými štítmi pohoria Jebel Achdar. Domy, ulice, mešity, tí všetci tu kedysi stáli, ale dnes sa len veľmi ťažko dá rozoznať táto hŕba kamenia. Zdá sa akoby bolo opustené tisícky rokov, no pravda je niekde úplne inde. Začiatok 20.storočia sa v Ománe niesol v znamení rozdrobenia pobrežia a vnútrozemia. Pobrežným centrám vládol sultán, no v odľahlom horskom vnútrozemí sa do čela postavili náboženskí imámovia. Už v roku 1938 sa sultán Said bin Taimur rozhodol krajinu zjednotiť, ale to vyústilo do tzv. Horskej vojny, ktorej sa zúčastnili aj Briti. Niekedy medzi rokmi 1954 alebo 1955 mali práve britské stíhačky zrovnať Tanuf so zemou. Bol som prekvapený, keď som sa to dozvedel, pretože bez znalosti tejto histórie by ma nik nepresvedčil, že kráčam ulicami starovekého mesta. Páči sa mi tu aj napriek tomu, že by toto miesto mohlo veľa ľudí považovať za nezaujímavé. Nieje tu nikto. Aké zaujímavé by bolo vyliezť na vrcholky skál a započúvať sa do ticha prechádzajúceho sa krajinou, kde počuť len vietor rozbíjajúci sa o kamene a päť kráť denne „boží“ hlas z maličkého minaretu v neďalekej oáze snehobielej farby.
Tanuf leží pod zaujímavými kopcami
Zrúcaniny mesta
Mesto sa premenilo na opustené ruiny
V centre niekdajšieho mesta
Kedysi Tanuf, dnes opustené miesto
Budím sa v Nizwe s vedomím, že dnes večer už budem zaspávať pod emirátskymi hviezdami. Ománske vnútrozemie, ktorým treba prejsť je vyschnuté, drsné a na prvý pohľad bez života. Ten sa koncentruje len do malých a väčších oáz v tesnej blízkosti wádí. Zhora musia vyzerať len ako malé krikľavo zelené fľaky rozhádzané na šedivom podklade. Včera večer som pozeral do mapy a rozmýšľal kam by som sa cestou do Emirátov ešte mohol zastaviť. Jediným z miest kadiaľ vedie cesta je Ibri. Pred bránou do mesta sa na kopci vyníma pevnosť a hoci nedokáže súperiť s krásou Nachly, Bahly či Jabrinu svojimi ruinami pôsobí tak prirodzene autenticky. Ešte neprešla rukami žiadneho architekta či reštaurátora, ktorý by jej po rokoch vdýchol dušu. Hlinené múry na vrchole, ktoré kedysi mali vzbudzovať rešpekt pred každým kto sa pod ňou ocitol sa dnes takmer pred očami rozpadávajú.
Zrúcanina pevnosti v Ibri
Vedľa pevnosti vyrástla moderná mešita
Zrúcanina pevnosti v Ibri na vrchole kopca
Domy postavené v pevnosti sa už časom rozpadli
Krajina pod pevnosťou Ibri
Zborená pevnosť nie je tým, čo ma na tejto časti Ománu zaujalo. Tým pravým miestom kam sa túžim pozrieť je oblasť známa ako Bat. Región al-Dhahirah kedysi obývala tajomná civilizácia menom Hafit a neskôr aj Umm an-Nar, ktorá po sebe zanechala stopy v podobe kamenných hrobiek pripomínajúcich včelie úle. Viacerí hovorili, že sa sem nedá dostať inak ako džípoch kvôli rozbitým cestám. Podarilo sa mi však presvedčiť Hamída a po kamennej cestičke posiatej štrkom sa pomaličky presúvame mikrobusom. Tak predsa sa to dá, keď sa chce. Ani on tu ešte nikdy v živote nebol a tak spolu sledujeme značky, ktoré aj tak po čase miznú a snažíme sa dostať na miesto. Má to akýsi nádych dobrodružstva, pretože chvíľku blúdime prázdnou krajinou hľadajúc záblesky starovekých civilizácii, pričom vôbec nie je jasné, či uspejeme. Podarilo sa! Nadšene sa zaradujem keď neďaleko zbadám prvú z mnohých kamenných stavieb. Svojim výzorom pripomínajú včelí úľ, preto ich môžeme nájsť aj s označením „Beehive houses“. Podľa archeológov sa dosiaľ objavilo niečo cez 4000 hrobiek od krásne zachovalých až po kamene označujúce ich kruhové pôdorysy. Ich vek siaha do obdobia 3000-2500 pr.Kr, čiže s nadsázkou môžeme povedať, že ich postavili niekedy pred 5000 rokmi. Vďaka nim sa dostal Bat do zoznamu UNESCO a spoločne s bájnym mestom Ubar na západe krajiny, ktorému nik nepovie inak než „púštna Atlantída“ patrí k najvýznamnejším archeologickým pamiatkam Ománu. Stačí len preliezť dierou v plote a každým ďalším krokom sa hrobky zväčšujú. Veľmi sa podobajú na mykénske tholosové hrobky alebo nuraghy roztrúsené po Sardínii. Niektoré z nich už stihli archeológovia rekonštruovať, iné to možno ešte len čaká. Kráčam pomedzi ne, obdivujem ich architektúru a keď sa dá nahliadnem dnu.
Staroveké hrobky ostali v krajine ako memento zabudnutej civilizácie
Do hrobky sa vstupovalo trojuholníkovým priezorom
Niektoré hrobky prešli rekonštrukciou
Hrobky s krajinou niekedy veľmi splývajú
Svojim tvarom pripomínajú hrobky včelie úle
Hrobky majú cca 5000 rokov
Vďaka hrobkám zapísalo Bat UNESCO na zoznam svetového dedičstva
Staroveké hrobky
Najazdíme ešte niekoľko kilometrov aj v okolí a narazíme na niekoľko ďalších voľne stojacich hrobiek. Krása! Teraz už nič nebráni tomu, aby sme pokračovali k oáze Al-Ain, ktorá je prvým mestom v Spojených Arabských Emirátoch. Prichádzame na hranice a portréty sultána Qaboosa vystriedal šejk Zayed...
foto: Tomáš Kubuš, Jabrin, Bahla, Tanuf, Ibri, Bat, 2-3.10.2009
