Skoro ráno prichádzame na malý autobusový terminál v meste Yazd. Náš starý mercedes už čaká na svojich pasažierov. Doteraz sme sa vozili na kvalitnejších autobusoch, a preto sme si pri kupovaní lístkov povedali, že si musíme vyskúšať aj tieto staré. Do Esfahánu to máme 4 až 5 hodín, takže si ho užijeme až až. Z okna sledujem krásnu iránsku krajinu a akosi sa nedokážem rozhodnúť či sa mi páči viac púšť, alebo hory vyrastajúce priamo z nej kráčajúce po horizonte. Náš šofér si so svojim kamarátom vo vedľajšom autobuse krátia cestu pretekami. Neustále sa predbiehame, najprv obehneme my jeho, zaradíme sa a počkáme kým obehne on nás. Toto sa deje niekoľko krát za obrovskej radosti nielen šoférov, ale aj celého osadenstva. Ľudia tlieskajú a všetci si cez okná kývame a tešíme z „víťazstva“. Na esfahanskom termináli Kaveh nás takmer na pravé poludnie obkľúčia taxikári s tými „najlepšími“ cenami. Času máme na rozdávanie a preto si môžeme dovoliť odrážať ich útoky a čakať na cenu, s ktorou budeme spokojní. Nechávame sa odviezť pri známy a lacný hotel Amir Kabir s dúfaním, že sa tu nájde niečo voľné. Na recepcii stretávame dvojicu chalanov z Čiech, tak prehodíme pár slov. Pri kanvici horúceho čaju v záhrade trávime čas, kým nám pripravia izbu.
Najväčším lákadlom mesta je preslávené Emámove námestie, ale podľa overenej teórie odkladania radosti ho ešte chvíľku necháme odpočívať. Širokou ulicou lemovanou obchodíkmi kráčame k piatkovej mešite Jameh Masjed, ktorá leží mimo samotného centra. Všade predávajú samé oblečenie, topánky, kuchynské potreby či kovové výrobky. Na konci ulice začína pravý nefalšovaný bazár plný neznámeho korenia, farebného ovocia a zeleniny. Niektoré pulty sú plné presladených cukroviniek, ktoré sa vyrábajú najčastejšie práve počas ramadánu. Každý večer môžeme sledovať ako si ľudia domov odnášajú z cukrárni veľké balíčky plné sladkostí. Z piatkovej mešity sa valí von pomerne veľká masa ľudí. Práve dnes je pre návštevníkov zatvorená. Starý dedko odpočívajúci na kamennom múriku nám síce tvrdí, aby sme 5 minút počkali, ale keď sa ani po 20 minútach nič nedeje, odchádzame. Veď sa sem môžeme koniec koncov kedykoľvek vrátiť. V bočných uličkách plynie život akosi prirodzene pomalšie. Ľudia vylihujú či pospávajú vo svojich obchodíkoch a nestarajú sa o svet navôkol. Navštevujeme zaujímavú mešitu Manar Ali s jedným jediným vysokým minaretom. Tak sa mi vryl do pamäti, že keď sa vraciam domov a prechádzam okolo elektrárne, jej vysoký komín mi tento minaret neraz pripomenie.
Výzdoba jednej z mešít. Ajatolláh Chomejní a Ajatolláh Chameneí
Nádherne zdobené priečelie
Vysoký minaret mešity Manar Ali
Až teraz sa ideme na vlastné oči presvedčiť ako vyzerá Emámove námestie. Ulice k nemu vedie okolo obrovského parku a zatiaľ nič nenasvedčuje, že by sme mali byť čoskoro na mieste. Plot zdobia verše z Koránu preložené do angličtiny. Za oblúkom sa odrazu otvorí obrovský priestor vyplnený stromami, trávou, obchodíkmi, fontánou a neuveriteľne krásnymi mešitami. Emámove námestie, prezývane aj Nesf-e Jahan, čiže polovica sveta je srdcom celého Esfahánu. Pôsobí ako koruna vyložená drahokamami na hlave nesmrteľného perzského vládcu. Neviem kam sa mám skôr pozrieť. Fontána, mešity, palác. Pohľadom skáčem z miesta na miesto a nedokážem sa zastaviť. Chcem ho vidieť celé, chcem preskúmať každý jeho meter. Mešita šejka Loftolláha žiari prenikavou modrou krásou. Samotná fasáda je hotovým umeleckým dielom. Nechal ju postaviť šách Abbás začiatkom 17.storočia. Vonku panuje pokoj rozlievajúci sa prázdnymi miestnosťami. Dnes slúži ako úžasné múzeum perzskej islamskej architektúry. Po oboch stranách k nej prilieha bazár plný remeselníckych výrobkov. Výrobky z kovu, bronzu, taniere zdobené jemnými ťahmi štetca, gravírované dýky, prezdobené vodné fajky, koberce, šatky či pestrofarebné látky. To všetko a niekoľko násobne viac nájde pod jednou strechou.
Rozprávková mešita šejka Loftolláha...
Je plná neuveriteľných detailov
Vchod do rozprávky, šejk Loftolláh
Jedno obyčajné okno
Vo vnútri mešity šejka Loftolláha
Nebol to sen, ale skutočnosť
Palác Ali Qapu stojí oproti mešite šejka Loftolláha
Koniec námestia zdobí veľká Emámová mešita (známa aj ako Šáhova mešita). Na prvý pohľad je honosnejšia dokonca ako mešita šejka Loftolláha a to už je čo povedať. Celé vnútorné nádvorie je prikryté veľkou plachtou, čo síce kazí atmosféru, ale má svoj praktický význam. Počas modlitieb na veriacich nesvieti rozpálené slnko a oni sa v kľude môžu venovať tomu, za čím prišli. Vnútro je rozľahlé, tak sa len tak túlam jeho miestnosťami. Konečne som vonku pri mešite našiel Ferdousiho vrcholné dielo Šáhnáme, knihu kráľov, po ktorej som túžil. Mišo sa zatiaľ zakecal s nejakým chlapíkom a tak si ideme sadnúť na čaj. Vedie nás do predajne kobercov a ja už tuším ako sa to zase skončí. Nemám rád tieto miesta, ale už je ťažké sa z toho vyvliecť. Popíjame sladký čaj, kecáme a pred nami končia na zemi koberce všetkých tvarov, veľkostí, farieb a všetkých iránskych provincií. Keď konečne po desiatich minútach pochopil, že my nie sme tí praví, ktorí majú vo vrecku zvyšných niekoľko stoviek dolárov, tak sa lúčime a sme voľní.
Vstup do obrovskej Emámovej mešity
Nádherne zdobený interiér obkolesujúci nádvorie
Vnútro samotnej mešity
Kupola vznášajúca sa nad hlavami
Minarety plné kachličiek
Neodoľatelné volanie perzskej architektúry
Koľko tu je spolu tých kachličiek či detailov?
Zdobená kupola mešity šejka Loftolláha
Emámová mešita
Prechádzka bazárom
Z námestia sa ideme prejsť k najznámejšiemu mostu Si-o-Seh Pol, most 33 oblúkov, vedúcemu cez rieku Zayandeh. Most je neobyčajne obľúbeným miestom stretnutí čo aj dokazuje množstvo ľudí v jeho okolí. Spoločne posedávajú na tváre, rozprávajú sa, prechádzajú, alebo sa zaľúbené dvojice snažia nájsť svoje tiché, ničím nerušené miestečko, kde by mali oči len pre seba. Sadám si na moste do jedného z kamenných oblúkov a pozerám na krásnu fontánu striekajúcu priamo z rieky. Voda sa farbí do teplých farieb, ktoré namiešal západ slnka. Rieku križuje niekoľko desiatok malých lodiek v tvare labute. Začína sa zvečerievať a preto sa chcem vrátiť na Emámove námestie.
Známy most Si-o-Seh Pol, most tridsiatich troch oblúkov
Fontána na rieke Zayandeh
Na Esfahán padla tma a na nebi sa rozutekali hviezdy. Každá si našla svoje miesto a hľadí z neho na svet pod nimi. Z tej výšky možno aj esfahánske mešity pôsobia ako malé hviezdičky. Celé námestie je nádherne vysvietené. Ľudia posedávajú na trávnikoch a trávia svoj čas večerným piknikom. So slnkom odišiel aj pôst a preto si vychutnávajú radosť z jedla a spoločnosti. Niektorí ho majú so sebou toľko, že môžu konkurovať reštauráciám. Sadám si na malý kamenný schodík hneď vedľa fontány a vychutnávam si krásu tohto neskutočného miesta. Telom sa mi prechádzajú zimomriavky aké som cítil pri mojej obľúbenej mešite Sultanahmet Camii v Istanbule. Pomaličky fotím, aby som sa sem vždy keď sa na tieto fotky pozriem mohol preniesť. Je to ťažké opísať slovami, pretože večer na námestí musí človek zažiť. O Esfaháne sa hovorí ako o polovici sveta. Keby aj tá druhá polovica bola krásna ako večerné námestie, celý svet by bol rozprávkovým miestom. Na svojom mieste trávim vyše hodiny. Len dýcham atmosféru naokolo a neuveriteľne si užívam každý jeden okamih.
Palác Ali Qapu
Čarovná noc v polovici sveta
Šejk Loftolláh pohltený tmou
Na dnešné ráno sme si na začiatok naplánovali veci ležiace v tesnej blízkosti Esfahánu, resp. na jeho okraji. Asi 7 kilometrov od centra leží známa atrakcia, mešita Manar Jomban. Jej „trasúce sa minarety“ sú preslávené po celej krajine. Keď už sme tu, nenecháme si to predsa ujsť. Na ulici si zastavujeme taxi a podľa rád miestnych ho zjednávame na 20 000 riálov. Taxikár si na konci zapýta rovných 80 000 R, pričom ešte pred niekoľkými minútami sme sa dohodli na 4-násobne nižšej cene. Takáto blbosť sa nám samozrejme nepáči, nechávame mu dohodnutú sumu a odchádzame. Chlapík začína byť agresívny, vystupuje z auta a dokonca ma ťahá za ruku. Čo je horšie skúša to aj z foťákom a to neznášam. Sotím aj ja jeho a takto to ešte chvíľku pokračuje. Okoloidúci sa postavili na našu stranu a taxikárovi dohovárajú, no on sa stále chce s nami hádať. Všetko som mu to „pekne“ vysvetlil v slovenčine a aj keď nerozumel ani slovo, z môjho výrazu určite pochopil čo som mu chcel povedať. Mal som tú česť stretnúť veľa blbých taxikárov, ale tento nosil na hlave korunu. Pred nami stojí neveľká mešita Manar Jomban. Jej miniatúrne minarety pritiahli asi 30-40 zvedavcov čakajúcich na predstavenie. Každú hodinu oficiálny „trasič“ minaretov vystúpi hore, pozdraví sa s ľuďmi a začne triasť minaretom. Druhého sa ani nedotkne a o pár sekúnd sa trasie aj on za zvuku malého zvončeka. Práve vďaka nestabilnému podložiu na ktorom stavba stojí môžeme sledovať tento úkaz. Celé predstavenie netrvá dlho, možno len 5 minút, ale všetci sú spokojní. Priamo za minaretmi je aj malá čajovňa, no pre ramadán je zatvorená. Pri východe si všimneme, že taxikár na nás stále čaká, tak pokračujeme v ostrej hádke. Už ho mám naozaj plné zuby, vyťahujem mobil a hovorím, že zavolám turistickú políciu. Sklopil uši a aspoň sa trochu upokojil. Druhým taxíkom sa za 5000 R vezieme k Ateškáde, chrámu ohňa. Sleduje nás a pri Ateškáde si dávame tretie kolo hádky. Už na seba kričíme všetci, no zase sa nás zastali ľudia. Ešte aj predavač lístkov, ktorému sme povedali čo sa deje krúti hlavou a dohovára mu. Tu nejde o tie sprosté peniaze, ale o ten princíp, že nás chce okradnúť aj keď sme sa dohodli na niečom inom...
Manar Jomban, trasúce sa minarety
Už sa trasúúú
Ruiny zoroastriánskeho chrámu ohňa Ateškáde ležia na samom vrchole kopca odkiaľ je vidno celý Esfahán. Samozrejme ak nieje ako dnes utopený v smogu. Lezieme až na samotný vrchol a tu nás čaká kruhová stavba, v ktorej kedysi horel posvätný oheň. Dnes z neho neostala ani stopa, ale osobité čaro si toto miesto zachovalo. Schovávam sa v tieni a sledujem blízke i vzdialené domčeky Esfahánu. Chvíľku kecáme so starým pánom, ktorý hovorí po taliansky. Človek naozaj nikdy nevie, aký jazyk sa mu kde môže hodiť. Pri tom ako kráčame dolu kopcom sa nám dokonca prihovára aj milé dievča s kamarátom, tak ideme chvíľu spolu. Sú z Tehránu a prišli sem na výlet. Chalan nám ešte ukazuje krížik, ktorý nosí na krku a hovorí, že nieje moslim, ale masihi (kresťan).
Na vrchole kopca stojí zoroastriánsky chrám ohňa
Z chrámu sú krásne výhľady na okolité hory zahalené v opare
Ruiny chrámu, v pozadí Esfahán
Kruhový chrám Atéškade, kde kedysi horel večný oheň
Vo vnútri Atéškade
Doma si dávame asi polhodinovú siestu a opäť padáme do ulíc. Chystáme sa preskúmať druhý breh mesta za riekou Zayandeh. Tu sa rozkladá arménska štvrť Jolfa, kde sa skrýva niekoľko zaujímavých kostolov roztrúsených v modernej zástavbe. Najväčším lákadlom je istotne katedrála Vank. Za mostom Si-o-Seh Pol leží zelená oáza pokoja plná stromov. Objaví sa prvý kostol a tým pádom vieme, že už sme na mieste. Len v jednom bloku som ich tu napočítal štyri. Dva z nich sme si pozreli z nádvoria, ale dnu sme sa nedostali pretože všetky dvere sú pozatvárané. Kupujeme si pomaranče, tamarind a usadili sme sa pod stromom, kde sa dopujeme vitamínmi. Katedrálu Vank otvárajú až o hodinu, ale keď sme už tu radšej si počkáme. Túlame sa uličkami a Miša zlákal jeden čašník na návštevu reštaurácie. Mne sa nepáči už od začiatku, pretože mi príde príliš nóbl a čašník sa nám stále snaží predať najdrahšie jedlá. Vybral som si plnený baklažán alebo cukiny, na ktoré mám chuť už niekoľko dní. Jedlo stojí len tri doláre, to sa čašníkovi nepáči a hovorí, že ho asi nemajú. „Nemáte? Nevadí, nedám si nič“. Ani nie o minútu mi prišiel povedať, že sa predsa len našiel, ale on mi ho neodporúča. Už neviem ako by som mu povedal, že mi to je jedno. Dopadlo to tak, že som predsa len dostal plnené cukiny a Mišo sa najedol do prasknutia :) Je tu aj veľký bufetový stôl pri ktorom sa Iránci doslova tlačia. Ramadán v plnom prúde. Vstupné do katedrály je 30 000 R, čo je na Irán poriadne drahá pamiatka. Múzeum je plné vecí z obdobia arménskej katastrofy, starých listín, fotografií, nábytku a osobných vecí. Samotné vnútro katedrály je krásne zdobené farebnými freskami.
Vežička kostola v štvrti Jolfa
Jeden z kostolíkov v štvrti Jolfa
V štvrti Jolfa
Katedrála Vank
Katedrála Vank
Katedrála Vank namaľovaná na kachličkách nad vstupom
A v skutočnosti
Štvrťou Jolfa sa parkom vraciame do centra. Teda, aspoň sme si to mysleli. Na tráve piknikuje 5 iránskych dievčat, ktoré na mňa volajú či si nejdeme zahrať volejbal. V Iráne hrať volejbal s babami? Čo? Kde sú všetky tie kecy, ktorými nás kŕmi televízia, že iránske dievča sa na cudzinca pomaly nemôže ani len pozrieť... Taká ponuka sa neodmieta! Najzhovorčivejšia z nich je Arnika, ktorá vie z celej skupinky najlepšie po anglicky. Nemá čádor, len šedý kabátik siahajúci nad kolená a džínsy. Čierna šatka sa jej každým pohybom kĺže po hnedých vlasoch a znenazdajky padá. Na ihrisku hráme volejbal a potom posedávame na deke uprostred trávniku a kecáme o Iráne. Sú zvedavé, kde všade sme boli, čo sme videli a zaujíma ich čo sa o Iráne hovorí u nás doma. Keď Arnike vravím koľko zlého sa u nás na Irán nahádže, musím jej sľúbiť, že doma poviem akí sú Iránci naozaj. Po čaji si dávame ešte jedno kolo volejbalu, futbalu a znovu sa vraciame na deku. Majú so sebou aj plynový varič, takže čaj je vždy pripravený. Je to fajn len tak si v Iráne posedávať s babami na trávniku. Idú okolo nás policajti, tak sa báb nenápadne či to nebude problém. A čo sa stalo? Arnika ide za nimi a dokonca ich volá k nám. Sme trochu šokovaní a dvojica mladých policajtov sa na chvíľku pridala k nám a želajú nám krásny čas v Iráne. Pôvodne sme mysleli, že zajtra odídeme do Kashanu, ale načo keď nám tu je v Esfaháne tak dobre. Večer je most nádherne osvetlený. Tichá hladina sa len raz za čas rozvlní, keď ju pretne malá umelá loďka. Aj dnes večer sa musím vrátiť na námestie. Akoby bolo námestie veľký magnet a ja len malá kovová pilina, ktorú za každým stiahne. Mišo behá po obchodoch a ja sedím pri fontáne a sledujem každú modrú kachličku na mešite šejka Loftolláha. Čarovné miesto...
Večer pri moste
Mešita šejka Loftolláha
Emámová mešita
Esfahán je jedno z najromantickejších miest sveta
Tretí deň v Esfaháne začíname veľkou piatkovou mešitou Jameh Masjed. Predtým bola zatvorená, tak dnes sa nám to snáď podarí. Na to že je piatok, je na trhu pomerne rušno. V uliciach je však poznať, že ubudlo áut a celkovo je vonku väčší kľud. Mešita nás víta otvorenými dverami. Na začiatku je mále nezaujímavé múzeum s plánmi a nákresmi mešity, tak mu venujeme obligátnu minútku. Nádvorie mešity je rozľahlé a v jeho strede stojí fontána, ktorá má pripomínať Ka´abu v Mekke. Dokonca sem vraj pútnici pred samotnou púťou prichádzajú trénovať a krúžia okolo nej ako v posvätnej Mekke. Jej fasáda plná maličkých kachličiek a detailov je úžasná. Viem, že na predchádzajúcich stranách či riadkoch som také niečo spomínal už snáď tisíc krát, ale perzská architektúra ma proste dostala.
Veľká piatková mešita Jameh Masjed
Nádvorie Jameh Masjed s fontánkou pripomínajúcu Ka´abu
Jameh Masjed
Priečelie piatkovej mešity
Poslednou pamiatkou, ktorá ma v Esfaháne priťahuje je palác Čehel Sotún. Palác Štyridsiatych stĺpov. Za moderným vstupom sa otvorí veľká záhrada s jazierkom. Lemujú ho ruže, kvety a v parku plno stromov. Práve voda zohráva v názve paláca veľkú úlohu, pretože samotné priečelie má len 20 stĺpov a ďalších 20 sa zrkadlí vo vode. Napadlo ma, že keď vyzerá palác z vonku tak pekne, že aj vnútro bude mať čo ponúknuť. Že sa mi zapáči natoľko, som si ani len nepredstavoval. Pomaličky kráčam a sledujem maľby skrášľujúce steny paláca, ich detaily a architektúru. Niektoré postavy majú namiesto tvári len veľké biele machule. Islam zakazuje zobrazovať tváre a preto sem jedného dňa vtrhli radikáli a začali ich ničiť. Strážca múzea sa im postavil vlastným telom a viaceré sa mu podarili zachrániť. Po tom ako som z paláca vyšiel plný dojmov, môžem zodpovedne prehlásiť, že Čehel Sotún patrí k najkrajším pamiatkam celého Esfahánu.
Palác Čehel Sotún
Drevené stĺpy v priečelí paláca
Občas sa oplatí hľadieť na hviezdy
Maľby vo vnútri paláca
Krásne zdobený interiér
Pod drevenými stĺpmi
Zvyšok dňa sa túlame, vychutnávame si prítomnosť, stretávame sa s Arnikou, posedávame pri moste, kecáme, spolu skúmame neturistické štvrte Esfahánu, kde sú len domy, obchody a parky, ochutnávame iránsku zmrzlinu, ktorá môže konkurovať aj talianskej. Snažíme sa nakopnúť naše iránske číslo, ale akosi nefunguje. Vlastne sa len tak flákame a užívame si Irán. Večer balíme batohy. Po troch dňoch v polovici sveta je na čase pohnúť sa zase ďalej...
Nezamilovať sa do Esfahánu? To sa nedá!
Šejk Loftolláh
foto: Tomáš Kubuš, Esfahán, 17-19.9.2008
