Gibraltár. Kde žijú opice nad mestom

Oboma nohami v Španielsku, hoci má s ním málo spoločného. Malá krajina, ktorej symbolom sa stala mohutná skala obývaná opicami týčiaca sa nad mestom, odkiaľ je za pekného počasia vidno do Afriky. Uličky pripomínajú Veľkú Britániu, avšak bez hmly a dažďu, za to naplnenú slnkom a stredomorským prostredím. Názov s arabským nádychom, na minciach portrét kráľovnej Alžbety II., pár kilometrov štvorcových a niekdajšie miesto povestných Heraklových stĺpov. To všetko a ešte o mnoho viac predstavuje Gibraltár, britská kolónia učupená na malom polostrove obkolesená španielskym kráľovstvom

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

Po necelých 2 týždňoch v Maroku je čas vrátiť sa späť na starý kontinent. Noc strávim v prístave v španielskej Ceute, ktorá síce geograficky leží v Maroku, no je jednou zo španielskych enkláv na severe krajiny. Skorý ranný trajekt sa konečne odrazí od brehu a s každou námornou míľou sa vonku viac a viac rozvidnieva. Zaparkujeme v španielskom prístave Algeciras a sme naspäť na starom kontinente. Bola by škoda, uháňať smerom domov, keď cca 25 kilometrov odtiaľto leží známy Gibraltár.

Malé krajiny v sebe vždy skrývajú niekoľko prekvapení. To prvé môže zažiť človek už pred jej bránami. Autobus zastaví na križovatke na červenú a zvuk motora ohlušuje celé okolie. Z diaľky sa približuje lietadlo a o pár dlhých sekúnd sa objaví pred nami. Hlavná cesta vedúca do srdca Gibraltáru vedie totiž priamo cez pristávaciu dráhu miestneho letiska. Tomu sa povie úvod ako vystrihnutý z knihy. Gibraltár ako prímorský mini štátik obkolesuje niekoľko menších aj väčších prístavov. Jachty, lode aj rybárske člny odpočívajú na pokojnej hladine a už z diaľky vidno ako sa nad celým mestom vypína obrovská skala, ktorú poletujúce oblaky jemne zahaľujú do bieleho chumáča vaty. Tá jediná si pamätá na všetky tváre a národy, ktoré popod ňu od začiatku vekov prešli. V staroveku bola skala známa ako jeden z dvojice Heraklových stĺpov za ktorými sa podľa Platóna nachádzala bájna Atlantída. Určite si spomenie aj na arabskú armádu pod vedením Tárika ibn-Zijáda prichádzajúcu z neďalekého Maroka. Tento pôvodom alžírsky veliteľ vojska v roku 711 vstúpil na Iberijský polostrov a s jeho krokmi sa krajinou rozšírila vláda moslimských Maurov. Jeho meno nájdeme aj v dnešnom názve štátu. Gibraltár, alebo arabsky Džebel al-Tarík, znamená Tárikova skala.

Džebel al-Tarík, Tárikova skala dala Gibraltáru meno

Blížim sa do mesta, ulice sa rozširujú a objavujú sa anglické nápisy na obchodoch. Geograficky som stále na Pyrenejskom polostrove, ale tu na necelých 7 km² je hlavnou autoritou britská koruna na čele s kráľovnou Alžbetou II. Veľká Británia získala správu nad oblasťou síce len v roku 1713, stihla tu zapustiť hlboké korene. V malej zmenárni na hlavnej ulici treba zmeniť eurá za gibraltárske libry. Svojim výzorom sú na prvý pohľad na nerozoznanie od britských, ale pri bližšom pohľade vidno úplne odlišné námety. Aj keď sa Gibraltár javí viac anglicky ako španielsky, miestni obyvatelia sú zmesou oboch národov a sú hrdí na svoju domovinu. Pohľad na poštové schránky vo viktoriánskom štýle však presvedčí, že vplyv Anglicka je prevládajúci. Hovorí sa tu anglicky, španielsky, no množstvo cudzincov žijúcich pod gibraltárskou skalou sem prinieslo aj svoje vlastné jazyky či dialekty.

Veľké kazematové námestie

Gibraltár žije pod obrovskou skalou

V centre mesta

Veľké kazematové námestie je azda najrušnejším miestom široko ďaleko. Malé kaviarničky a reštaurácie vybrali svoje stoly pod slnečníky a človek má z ľudí pocit uvoľnenej pohody. Odtiaľto vychádza aj hlavná tepna plná života a obchodíkov. Aj ona má skôr anglický nádych, než španielsky, ale najviac sa pod to podpísalo 18.storočie, kedy sa Briti rozhodli zničiť pôvodnú zástavbu a vytvoriť z Gibraltáru kúsok Británie. Dva národy žijúce vedľa seba majú čosi do seba, pretože reštaurácie sa predbiehajú v ponuke írskeho piva, fish and chips a na strane druhej červeného vína, sangrie alebo paelly z morských plodov. Takéto splynutie dvoch navonok nesúvisiacich kultúr robí z Gibraltáru jedinečné miesto.

Hlavná tepna mesta

Tepna mesta je plná ľudí

Katedrála sv.Márie

Ak sa chce človek bezcieľne túlať hlavnou ulicou, posedieť si pri vychladenom nápoji, ktorý je počas letnej horúčavy pravým požehnaním a navštíviť niektoré obchody so suvenírami, môže prechádzkou stráviť kľudne hodinku aj dve. Ulica tečie ako rieka zo severu na juh a bočné uličky sú zvláštne tým, že často krát končia pri hradbách. Gibraltár ako strategické miesto, ktoré mohlo kontrolovať obchod smerujúci do oblasti Stredozemného mora sa tiež muselo chrániť pred prípadnými útokmi. Okolo kostola zasvätenom Panne Márii sa dostaneme až ku Katedrále svätej trojice. Nezdobí ju žiadna vysoká veža, ba ani zvonica, ale jej architektúra je zmiešaním moslimského maurského štýlu s kresťanským staviteľstvom. Zdobené oblúky pieskovej farby pripomínajú skôr vstup do orientálneho paláca než do najvýznamnejšej katedrály Gibraltáru. Je o niekoľko storočí mladšia ako kostol Panny Márie, pretože ju otvorili až v roku 1832. Orientačné tabule posielajú turistov k jednej z najväčších atrakcií mesta. Je ňou lanovka, ktorá vedie na vrchol gibraltárskej skaly.

Lanovky vedú hore na Gibraltársku skalu

Gibraltár pri pohľade zo skaly

Sem tam sa špička skaly zahalí do hmly

Veľká väčšina ľudí, ktorí sa ocitnú v Gibraltári sem prišli len kvôli tomu, aby sa mohli vyštverať na vysokú skalu a z výšky niečo cez 400 mnm sa pozrieť na krajinu pod ňou. Slovíčko „skala“ znie chladne a ťažko predpokladať, že by mohla byť miestom, ktoré túžia vidieť tisíce turistov z celého sveta. To by však nebol Gibraltár, keby neponúkol niečo, čo človek nenájde nikde inde v Európe. Lanovka pomaly stúpa nahor a medzi hustými lesmi sa objavujú vychodené chodníčky pre peších. Zrazu sa na okraji jednej z nich prechádza opica a stretáva sa s ďalšou. To je ono! Gibraltársku skalu obýva kolónia opíc makakov, ktoré sa sem mohli dostať zo severnej Afriky. Vďaka nim vyhlásili Skalu za prírodnú rezerváciu, kam môžu prísť ľudia sledovať opice vo svojom prirodzenom prostredí. Už pri vystúpení z lanovky tabuľa upozorňuje na prísny zákaz kŕmenia opíc. Číslo, ktoré svieti v kolónke pokuty je tak vysoké, že by to takmer nikto nechcel skúsiť.

Návštevníkov čaká skúmavý pohľad

Len si tak posedieť na stĺpe

Nekŕmte opice

Makaky žijú hore na skale nad mestom

Niektoré makaky si bez pohnutia turistov premeriavajú

Iné si ich nevšímajú a pozerajú úplne inde

Hmla a všadeprítomné makaky tvoria magickú atmosféru

Makaky

Chvíľku sa túlame na vrchole a užívame si pohľady na krajinu. Z jednej strany sú opustené, divoké, kamenné pláže a na opačnej strane sa rozlievajú ulice mesta splývajúce do jedného klbka. V diaľke sa morské pobrežie rozbieha do oboch strán a objíma Španielsko. Vynikajúca poloha a najmä bezpečie, ktoré vysoká poloha poskytuje presvedčila aj staviteľov, aby tu začiatkom 8.storočia postavili pevnosť. Tá bola viac než 700 rokov domovom Maurov, ktorí celú oblasť spravovali. Jeho múry a veža sa odvtedy zmenili na nepoznanie, ale stále si zachovávajú svoj starobylý arabský šarm. Vydali sme sa na prechádzku Skalou, ako ju miestni familiárne prezývajú a v diaľke vidíme pobehovať opice. Blížime sa k nim a oni zvyknuté na pohľady ľudí si z nás hlavu nelámu. Pobehujú sem a tam, skáču a bláznia sa. Niektoré z nich vyliezli na konáre stromov a iné sa priblížili až na dosah ruky. Sledujeme tieto fascinujúce zvieratá z tesnej blízkosti a hľadíme na seba. Opatrne prichádzajú a dokonca si spolu podávame ruky. Toto človek nezažije len tak hocikde. Chvíľku ešte sledujeme opičiu rodinku ako na svojom tele prenášajú novonarodenú opicu. Človek má pocit akoby sa rázom ocitol v africkej prírode, no v skutočnosti je len niekoľko desiatok výškových metrov nad pulzujúcim mestom. Nechce sa veriť koľko zážitkov a aké intenzívne dokáže naservírovať tento maličký kúsok zeme.