Kráčame smerom k Nílu na mikrobusovú stanicu Midan Tahrir. Do batoha berieme tri litre vody, pár sladkých rožkov a sme pripravení. Nechceme ísť taxíkom, ale verejnou dopravou, takže Midan Tahrir je tým pravým miestom. Chvíľu sledujeme typický chaos a zvuky rozliehajúce sa celou stanicou. Ľudia prichádzajú a odchádzajú všetkými možnými smermi, medzi nimi sa do medzier tlačia malé ošúchané mikrobusy a do toho všetkého sa tu motajú predavači novín, čaju, kávy alebo pečiva. V tomto zhluku arabských nápisov a slov vôbec nevieme kam ísť, tak sa pýtam okoloidúcich. Ako vždy ochotne poradia a o minútu sedíme v tom správnom mikrobuse. Vodič neustále vykrikuje „Ahram, ahram“, čo sú vlastne pyramídy v arabčine, ale až k nám sa jeho volanie nedostalo. V mikrobuse sa hneď so mnou dáva do reči spolusediaci a dáva nám rady ohľadom Káhirskej dopravy. Po pol hodine prichádzame na križovatku odkiaľ vidno vrcholok pyramídy. Cesta až sem stále neuveriteľných 6 korún. Chalpík z mikrobusu nám ešte radí aby sme prestúpili do jedného, ktorý ide ešte bližšie k vstupu, tak po pár desiatkach sekundách sa opäť vezieme. Ukázalo sa, že prestupovať sme ani nemuseli, ale kto to mohol vedieť. Ešte hľadáme vchod pričom sa na nás lepí mladý chalan, ktorí nás presviedča aby sme išli po Gíze na ťave či na koni. Vôbec nechce pochopiť, že o jeho služby nemáme najmenší záujem a trvá poriadne dlho kým ho to prestane baviť. Za ním prichádza ďalší a ďalší, no ani tí nepochodili.Študentské vstupné do areálu je 25L, pričom do pyramíd či k Slnečnej bárke sa dopláca priamo na mieste. Zaujali ma policajti prehľadávajúci batožinu, resp. ich systém. Podávam im malý batoh, no ani sa ho nedotkne, len sa pýta: „Máš nôž?“ nie nemám
„A čo pištoľ?“ nie, nie ani tú.
„OK, Welcome to Egypt“
Takto nás prívítala Sfinga s Chefrénovou pyramídou
Priamo oproti vstupu stojí sfinga. Nechce sa mi veriť aká je malá. Čo malá, ona je doslova maličká až mi táto skutočnosť vyrazila dych :) Chvíľu sa spamätávam z tohto šoku a kráčame priamo k nej. Škoda, že na jej tvári sa vyhrali Napoleonovi vojaci a tak je značne poničená. Ani táto „drobnosť“ však nepokazí atmosféru tohto miesta. Sfinga podľa viacerých odborníkov niesla tvár kráľa Chefréna, ale koho tvár to naozaj bola sa asi nikdy s určitosťou nedozvieme. Už viac než 4500 rokov uprene hľadí do diaľky. Hľadela tam v čase kedy bol Egypt svetovou mocnosťou a videla aj ako dom po dome vyrastala Káhira. Dnes má pred sebou obrovské mesto zahalené každodenným smogom. Čo by asi na to povedala na to ako sa svet pred ňou mení? Pieskom sa prechádzame k pyramíde. Kedysi to bola len slušná predstava, no dnes čistá realita. Až teraz som si uvedomil, kde vlastne som. Obkolesený tisícročným prachom v tieni starovekých stavieb, tak dokonalých, že si ľudia s ich stavbou ani dnes nevedia dať rady. Najbližšie k nám je Cheopsova pyramída. V jej okolí sú ďalšie vykopávky a malé pyramídky. Z nášho smeru ideme takmer úplne sami, tak to máme všetko len pre seba. Ideme sa pozrieť do malej pyramídy kráľovnej Henutsen zo 4.dynastie. Vstupné do útrob pyramídy je 8 korún. Je to vôbec prvá pyramída v živote, ktorú uvidím zvnútra a tak sa neviem dočkať. Cesta dnu vedie úzkou, strmo sa zvažujúcou cestou nadol. Len svetlo na konci tunela dáva tušiť kedy cestička končí. Vo vnútri pyramídy dokopy nič nieje. Žiadne maľované steny plné hieroglyfov, žiadne zaklínadlá či výjavy z kráľovninho života akoby si niekto mohol myslieť. Všetko čo vidíme sú holé steny bez života a miesto, kde kedysi ležal hrob.
Sfinga, malá no svojim spôsobom majestátna
Sfinga
Cheopsova pyramída
Káhira topiaca sa v mori nekonečného smogu
Cheopsova pyramída
Chefrénova pyramída
Osamotený stĺp neďaleko Cheopsovej pyramídy
Takto to vyzerá vo vnútri pyramídy kráľovny Henutsen
Priamo nad nami sa dvíha k oblohe Cheopsova pyramída. Pred ňou začínajú svoju hru predavači a jazdci na ťavách. Prví chcú všetko predať a tí druhí človek presviedčajú aké skvelé je pozerať sa na pyramídy z ťavieho chrbtu. Za rohom sa začína ten pravý turistický ruch. Parkovisko je plné autobusov, ktoré každú chvíľu vyhodia ďalších a ďalších turistov. Doteraz to tu bolo rozprávkové. Najlepšie na tom je, že väčšina sem príde, vyskočí z autobusu, pofotia sa a nastúpia aby ich autobus odviezol k ďalšej pyramíde. No, hrôza. Nieje nič lepšie, ako keď si tu človek môže voľne pobehovať, túlať sa pomedzi pyramídy a vychutnávať si, že tu je. Síce je to vďaka pekelnému teplu miestami vyčerpávajúce, ale ako to už býva dobrým zvykom, onedlho sa na to bude spomínať s úsmevom na tvári. V tieni pyramídy posedávame a sledujeme krásnu, susednú pyramídu faraóna Chefréna. Premávajú sa pod ňou ťavy až to chytá neopakovateľný orientálny nádych. Pofukuje tu príjemný vetrík, ktorý si nevieme vynachváliť. Chefrénova pyramída sa dá najľahšie rozoznať vďaka zachovalej špičke.
Za rohom je múzeum so slnečnou bárkou kráľa Cheopsa. Vstupné je 15L a pri vchode dostávame návlečky na obuv. Drevená loď je naozaj obrovská a pekne vystavená. Môžeme ju obehnúť po obvode zatiaľ čo obdivujeme toto dielo starovekých majstrov. Pri východe odovzdávame návlečky a týpek čo ich zbiera si od nás pýta bakšiš. Bakšiš si tu zachvíľu začnú pýtať už len keď sa na nich človek pozrie :)Ideme sa pozrieť dovnútra Chefrénovej pyramídy. Nechcú ma dolu pustiť s foťákom. Nezaberá ani to, keď im hovorím, že vo vnútri aj tak nič nieje čo by som si mohol odfotiť. Musíme sa rozdeliť a najprv idem dovnútra ja a až potom Alino. Vo vnútri nič, ale naozaj absolútne nič nieje. Povedal by som, že skôr tu ide o zážitok „bol som vo vnútri pyramídy“. Dolu vedie klaustrofobicky úzka cesta vytesaná do kameňa. Je plná ťažkého, nedýchateľného vzduchu a všade sa rozlieva nepríjemné teplo. Kráčam po desiatkach maličkých schodíkoch nadol a nakoniec aj nahor aby som sa ocitol v samotnej pohrebnej komore. Miestnosť má štvorcový pôdorys a holé steny. Je tu také dusno, že stačí chvíľa a človek je celý prepotený.
"Hello mister, one photo"
Cheopsova pyramída
Cheopsova pyramída
Cheopsova pyramída
Čakanie na zákazníka
Chefrénova pyramída
Slnečná bárka faraóna Cheopsa
Chefrénova pyramída
Chefrénova pyramída
Vyšliapanou cestičkou ideme k najmenšej pyramíde kráľa Menkaureho. Sme strašní, ale zas a znovu odmietame ťaviarov a koniarov so „super special price“. Náramne sa čudujú, že chceme ísť peši. „Tu sa predsa každý vozí“ snaží sa nás zlákať jeden z nich. Zúfalo to skúša ešte kecami o tom, že peši sa do púšte na provizórnu vyhliadku ísť nesmie. Posedávame a sledujeme ako do seba úžasne zapadajú kamenné bloky tejto úžasnej stavby. Za pyramídou sa rozprestiera lákavá zlatistá púšť. Púštne koráby ju križujú sem a tam, hore dole. Na horizonte sa v smogu topí obrovské mesto, ktoré sa na pád dní stalo aj našim domovom. Brodíme sa pieskom takmer na pravé poludnie a slnko nám nič nedaruje. Chce ukázať akú má silu. Za ten pohľad, ktorý sa pred nami otvoril to rozhodne stálo. Máme pred sebou všetky pyramídy a bojím sa zavrieť oči aby nezmizli. Niečo tak krásne ani nemôže byť skutočné a čo ak zavriem oči a pyramídy sa premenia na maličké zrnká piesku. Naprieč púšťou sa vraciame naspäť k sfinge. Horšie je, že nám na vyhliadke došla voda. K Sfinge je to našťastie len okolo 15minút a tu zoženieme ďalšiu. Pri sfinge je východ, ktorým sme prišli. Po niekoľkých hodinách strávených v náručí divu sveta opúšťame toto miesto. Ešte stále sem prúdia davy turistov a tak je dobre, že už ideme.
Menkaureho pyramída
Toto vidí každodenne Sfinga
Chefrénova pyramída
Menkaureho pyramída
Kamenné bloky pyramídy
Okolo pyramíd sa rozprestiera púšť s netypickou kulisou
Tu sú všetky. Krásny pohľad
Prechádzka púšťou
Ani sa nečudujem, že ide o div sveta
Pyramídy vyrastajú zo zlatistého podkladu
Kamenná púšť
Chefrénova pyramída
Našou úlohou je dostať sa naspäť na križovatku odkiaľ pôjde niečo smerom na Midan Tahrir. Túlame sa predmestiami Gízy a skvelé je, že tu okrem nás nieje žiadny turista. Vychutnávam si to ako sa len dá. Ľudia si tu žijú svojim životom. V špinavých uličkách s polorozpadnutými domami nám idú oproti ťavy s nákladom, somáre či kone. Predsa si to zachovalo svoju príťažlivú autenticitu. Ulicami sa šíri zvláštny zápach, ale to predsa patrí k tomu. Ľudia vyzerajú priateľsky a všetko vyšperkoval hanblivý úsmev dievčaťa sediaceho na schodoch pred domom. Kadejakými uličkami ideme ešte asi 2 kilometre až na našu križovatku. Tu sa pýtam kde by sme mohli nájsť nejaký mikrobus. Hneď prvý človek ide so mnou a odvážne sa „hádže“ mikrobusom pod kolesá, len aby sa spýtal a presvedčil či to je ten náš. Ďakujeme mu a o 5 minút sedíme a vezieme sa. Nie síce na Midan Tahrir, ale aspoň na zastávku metra Giza, ktoré je odtiaľto asi desať kilometrov. Z nej sa už domov dostaneme úplne bez problémov...
Momentka z uličiek v Gíze
foto: Tomáš Kubuš, Gíza, 6.7.2008
