Ako som už spomínal, samotnej návšteve Grécka predchádzalo ešte pár iných miest. Práve Nesebar bolo jedným z prvých, ktoré sa mi podarilo na tejto ceste navštíviť. Ale poďme pekne poporiadku...
Týždeň po návrate zo Sýrie mám opäť zbalený batoh a hlavu plnú diaľok. Sedím na malom, ale útulnom balkóniku v mestečku Kraimorie a počúvam vlny neďalekého mora pričom píšem denník. To som však už mnohé preskočil, tak sa vrátim pekne na začiatok. Po prílete do Burgasu si beriem v letištnej hale batoh. Hneď na úvod ma čaká zaujímavé prekvapenie. Jeden popruh je celý odtrhnutý a prvé čo ma napadlo bolo ako asi budem najbližšie 3 týždne takýto batoh nosiť. Sedím na zemi a všemožnými uzlami sa mi podarilo popruh opraviť. Túlam sa okolím letiska a hľadám dopravu do centra Burgasu. Prepletám sa pomedzi zaparkované autá, ale stále nič nevidím. Zrazu sa môj autobus číslo 15 vyrútil zo zákruty. Rýchlym krokom ho prenasledujem až kým nezastaví. Neviem kde a ako sa kupujú lístky, no v konečnom dôsledku na to nieje ani čas, tak naskakujem dovnútra. Pomedzi hradbu tiel sa prebíja žena v uniforme. V ruke drží peniaze a nejaké papiere. A sakra! „Revízorka!“ to je prvá myšlienka, ktorá mi prišla na rozum. Už v duchu počítam levy, eurá a nadávam si, že čo som to urobil. Moje prvotné obavy sa rozplynuli, lebo sa ukázalo, že táto milá pani vlastne lístky predáva o čom som vôbec nevedel. Konečná je na stanici. Teraz ma čaká ďalšia úloha a to nájsť spojenie do mestečka Kraimorie, kde strávim najbližšie dve noci. Revízorka ma posiela cez park až k pošte s tým, že tam niekde by to malo byť. V spomínanom parku sa chcem uistiť a pýtam sa starého deda sediaceho na lavičke. „Kraimorie?, Hmm, to sa musíš vrátiť pri stanicu“ Super, teraz už ani sám neviem kam mám ísť. Stanica je bližšie tak sa vraciam späť. Našiel som aj zastávku autobusov, no radšej sa pýtam dvoch dievčat či som správne. „Nie, nie odtiaľto autobus nechodí“. Už ma aj prestáva baviť behať po všetkých zastávkach, ale svojim spôsobom je to sranda. Pýtam sa ešte v búdke na stanici, kde sa predávajú lístky. Veľmi sa im komunikovať nechce a všetko čo hovoria je, že odtiaľto to nechodí. Vešia sa na mňa blbý taxikár, ktorý ma presviedča, že do Kraimoria nejde žiadny autobus, ale on bude tak srdečný, že za 20 leva ma tam môže odniesť. Na dve dievčatá skúšam angličtinu, ale zistil som, že s ňou tu človek veľmi nepochodí. Pýtam sa ich teda na cestu v „slovenskej bulharčine“ (čo je vlastne slovenčina, len s divným prízvukom) a je to! O pár minút stojím na zastávke a prichádza autobus č.17 s tabuľou „Kraimorie“. Hneď som našiel dom kde budem bývať, zhadzujem veci a idem sa prejsť pri more. Na privítanie sa na mňa pozerá obrovská (asi 40cm) medúza. Ako sa tak na mňa usmieva, úplne ma prešla chuť sa ísť okúpať. Po večeri vysedávam na balkóne a teším sa na zajtra, kedy si konečne pozriem mesto Nesebar.
Ranné prebudenie v mestečku Kraimorie
Na dnes som vymyslel, že už keď som tu nestrávim deň ničnerobením, ale pôjdem sa pozrieť čo je v okolí. Voľba padla na známe mesto Nesebar na brehu Čierneho mora. Myslel som, že si trochu dlhšie pospím, ale už okolo pol siedmej sa len prevaľujem a definitívne sa budím až keď sa mi izba plní slnečnými lúčmi. Nad morom vychádza slnko sa vodná hladina je sfarbená do zlatistej farby. V Burgase už presne viem kam mám ísť na autobus do Nesebaru. Včera som mal dosť času aby som to vopred zistil. To snáď ani nieje možné! Opäť sa mi ten istý taxikár snaží nahovoriť, že do Nesebaru nič nejde. Mizne až keď mu desiaty krát opakujem: „ja chcem ísť autobusom“.Lístok do Nesebaru stojí 4 leva, čo nieje také zlé. Cestou sledujem malé mestečká, ktorými prechádzame. Všetky mi prídu až nápadne rovnaké. Všade samé reštaurácie, obchodíky, hotely a ukazovatele, ktorým smerom je pláž. Do Nesebaru idem viac menej naslepo. Nemám mapu a ani neviem kde ma autobus vyklopí. Jediné čo poznám z fotiek je stará kamenná pevnosť.To je náhoda! Autobus ma vyhadzuje presne pred bránami pevnosti. História Nesebaru siaha pár tisíc rokov dozadu. V antických dobách bolo mesto známe ako grécka kolónia Mesembria. Vďaka svojej výhodnej prímorskej polohe sa stalo mesto významným obchodným centrom, ktoré súperilo o postavenie s blízkou Apolloniou (dnešný Sozopol). Ako plynuli storočia, tak sa z rímskeho mesta stalo byzantské a následne bolo súčasťou Bulharskej ríše. Pre svoju obľúbenosť vďačí mesto mnohým pamätníkom histórie v podobe nádherných kostolov. Nesebaru sa dostala dokonca taká česť, že v roku 1983 bolo zaradené medzi pamiatky svetového dedičstva. Medzi ruinami pevnosti je vstup do starého mesta za ktorým leží malá záhradka s vystavenými kamennými hlavicami. Patria susednému archeologickému múzeu. Ulicami prúdia zástupy ľudí, tak sa nenápadne miešam medzi nich. Všade je mnoho obchodíkov a príjemných kaviarní s oddychujúcimi návštevníkmi. Suvenýri, starožitnosti, oblečenie, topánky, klobúky, potraviny, skrátka na každom kroku sa niečo nájde. Viac ako obchodíky sa mi páčia staré drevené domy, ktoré mi akosi pasujú do celej tejto atmosféry. Svojim výzorom mi pripomínajú staré domy sýrskeho Aleppa. V strede malého námestia sa objavuje konečne prvý starý kostolík. Kostol Krista Pantokrata je z 13.storočia a zaujímavým ho robí nielen jeho príťažlivý výzor, ale aj fakt, že sa za tých viac ako 700 rokov takmer vôbec nezmenil. Jeho okolie je skrášlene desiatkami farebných kvetín. Za stromami je rozložených niekoľko stánkov, v ktorých predávajú domáci med. Vedľa seba sedí niekoľko ľudí a predáva úplne to isté. Len pár krokov ďalej sú ruiny veľkej kamennej baziliky. Bazilika s názvom Old Mitropolia je o mnoho staršia ako predošlý kostol. Dokonca je najväčšou stavbou Nesebaru, z ktorej sa niečo zachovalo do dnešných dní. V jej útrobách sa dá poprechádzať, ale všetko čo človek vidí sú kamenné klenby. Na túlanie si človek vždy môže vybrať niekoľko uličiek. Má to svoju výhodu, lebo sa nemusím vracať tými istými. Celé staré mesto je ako jedno malé bludisko. Dostávam sa až pri kostol sv. Jána Aliturgetosa. Stojí na miernej vyvýšenine kúsok od mora. V ponuke je aj výhľad na skalnaté pobrežie. Je veľmi pekne farebne zladený. Striedajú sa na ňom rovnobežné horizontálne pásy bielej a tehlovej farby. Jeho vnútrom sa rozlieva príjemná hudba. Pod klenbou sedí starší muž a pomocou nejakého tradičného hudobného nástroja vyludzuje uchu lahodiace melódie. Oproti nemu stojí ďalší kostol. Nesebar by si kľudne zaslúžil prívlastok „mesto kostolov“. Pomaličky sa vraciam naspäť do prístavu. Kotví v ňom veľká zaoceánska loď. Prístav je doslova preplnený vôňou grilovaných rýb, pred ktorou sa nedá skryť. Pred odchodom sa prechádzam mólom. Na druhej strane mora vidno malé obrysy moderných budov. Tam leží dnešný Nesebar. Na móle stojí drevený mlyn, ktorý som si chcel odfotiť.
Staroveká pevnosť, ktorá je vstupom do starého mesta
Uličky s typickými drevenými domami
Nádherný kostol Krista Pantokrata
a ešte jeden záber
Ďalší kamenný kostolík
Ruiny starej baziliky Old Mitropolia
Vo vnútri baziliky
Pri prechádzke uličkami človek vždy natrafí na kostol
Farebný kostolík sv.Jána Aliturgetosa
Pobrežie Nesebaru
Rybár na svojej loďke
Stará pevnosť
Socha na začiatku prístavu
Drevený mlyn stojaci na móle
Stará časť Nesebaru
Prichádza autobus do Burgasu, tak sa veziem naspäť. Tesne pred stanicou som si všimol tabuľu „Istanbul“ a značku známej spoločnosti Metro. Super, že je tak blízko stanice. Idem sa popýtať ako sa dá zajtra dostať do Istanbulu. Autobus mi ide zajtra na pravé poludnie a stojí 35 L. Škoda, že nejde radšej ráno, lebo takto sa do Istanbulu dostanem až okolo ôsmej večer, čo nieje práve najideálnejší čas. Dnes mám ešte čas tak idem pozrieť čo je ten Burgas vlastne zač. Túlam sa mestom, nasávam jeho atmosféru, prechádzam sa širokým bulvárom a sledujem ľudí. Je tu celkom fajn. V zmenárni mením levy, pretože lístok na zajtra sa nedá platiť eurami. Na obed som splašil nejaký bulharský hamburger a pomaly sa chcem vrátiť do Kraimoria. Na blbý bus čakám okolo 45 minút. Za ten čas sa tu vystriedalo neskutočné množstvo autobusov č.211, 1, 2, 12A, ale po mojej 17 ani stopy. Na izbe hádžem veci do izby a nachvíľu sa idem vyvaliť do mora. Dnes ma nevítajú žiadne hnusné medúzy. Pol hodinku sa nechávam obmývať malými vlnkami a spokojný odchádzam. Po západe slnka idem von do mestečka. Na večeru si dávam pizzu (3,80 L) a neodolal som nanuku Eskimo J Večer posedávam na balkóne, pozerám na more a neviem sa dočkať môjho milovaného Istanbulu.
Ulicami Burgasu
Námestie na konci bulváru
Bulvár v Burgase mi strašne pripomínal barcelonskú Ramblu
foto: Tomáš Kubuš, Kraimorie, Nesebar, Burgas, 5.9.2007
