Budím sa do poriadne chladného rána. Dokonca aj tá teplo vyzerajúca deka v noci poslúžila svojmu účelu. Východ slnka je dnes poriadne odfláknutý. Červená guľa len na malú chvíľu osvieti oblohu a vzápätí mizne v tmavých oblakoch. Pozerám von oknom a nechce sa mi veriť. Prší! Najprv len kvapká, no netrvá to dlho a je tu búrka. Batoh balím do protidažďového krytu a mne padne vhod mikina s dlhými rukávmi. Za zvuku dažďových kvapiek stojím pod stromom a 20 minút čakám na najbližší spoj do Burgasu.
Hneď po príchode si idem kúpiť lístok do Istanbulu (35 YTL = 600 SK). Odchod je o pol jednej, čo znamená, že mám ešte asi 3 hodiny času. Batoh nechávam v kancelárii a idem sa prechádzať prebúdzajúcim sa Burgasom. Obchodíky sa pomaly začínajú otvárať, ulice plniť ľuďmi až sa toto ospalé miesto mení na rušné centrum. V stánku si za posledné drobné levy kupujem kebabče (0,90 L). Vyzerá ako klobása, ale skôr je to na spôsob kebabu (čo sa dá vyčítať aj z názvu J ). Chodím mestom sem a tam až sa vraciam pri kanceláriu. Mám síce ešte hodinu, ale po tých ranných siedmych kilometroch sa mi už šliapať nikam nechce.
Autobus klasicky mešká a prichádza už takmer plný. Dokonca aj moje miesto je obsadené, tak sa snažím presvedčiť seba samého, že tých pár hodín do Istanbulu to predsa vydržím. Nemusím, o chvíľku sa aj pre mňa našlo miesto. Cesta ubieha rýchlo a ani som sa nenazdal objavuje sa tabuľa „Türkiye 3km“. Na hranici trávime asi hodinu kým sa všetci vybavia. Turecké víza si kupujem zase len ja z celého busu. Čas si krátim kecaním s Ahmetom. Býva v Istanbule, ale študuje medicínu vo Varne, teda doštudoval, pretože už je z neho doktor. Porovnáva Turecko s Bulharskom a ja do toho pripájam aj Slovensko. Celkom ma pobavila otázka či je u nás mafia s ľudskými orgánmi, lebo ževraj sa to o Slovensku hovorí. Nakoniec kecáme o Istanbule a dáva mi svoje číslo, keby som náhodou niečo potreboval. Vystupuje asi 30min predomnou v mestečku Kumburgaz, kde býva cez leto. Lúčime sa a necháva mi malú čokoládu. Ani som sa nenazdal a vystupujem na otogare v Istanbule.
Ranný Burgas
Hádžem batoh na chrbát a stojím v metre smerom na Aksaray. Od stanice metra nahadzujem neuveriteľné tempo aby som sa čo najskôr ubytoval, zhodil batoh a vyrazil do mesta. V tomto nádhernom meste som sa ocitol za posledné dva roky už 4.krát, takže presne viem kam mám ísť. Celá cesta z Aksaray až pri môj hotel neďaleko Sirkeci mi trvá len niečo cez pol hodinu. Nerád sa chválim, ale je možné, že som na tejto trase spravil v plnej poľnej nový rekord.
Platím za noc 15 YTL a bežím na internet poslať chalanom informácie ako sa sem dostanú. Keď sú všetky povinnosti idem na moje obľúbené miesto. Je ním park medzi mešitou Sultanahmet Camii a slávnou Aya Sofiou. Sedím, vychutnávam si jablkový čaj s pohľadom na štíhle minarety a cítim ako mi telom prebiehajú zimomriavky. Tie mám vždy keď som na tomto mieste. Zastavujú sa pri mne Turci a vysvetľujem im cestu k palácu Topkapi. V noci sa vraciam do hotela. Priamo oproti vstupu je „Trabzon lokanta“ s domácimi jedlami. Názvy jedál nepoznám, tak len hovorím, že chcem „patlican“ (baklažán) a ukazujem prstom. Dostávam tanier plný baklažánov, rajčín a paprík s mletým mäsom pokvapkaným olivovým olejom.
Sultanahmet Camii, v noci je ešte krajšia než cez deň
Istanbul, deň 1 (Piatok 7.9.2007)
Nasledujúce tri dni strávim priamo v Istanbule. Z tohto faktu mám neobyčajnú radosť. Dnes som vymyslel, že sa pôjdem pozrieť na miesta kde som predtým ešte nikdy nebol. Nábrežím Eminönü a Galatským mostom sa dostávam na druhý breh. Most je takmer celý obsadený rybármi. Deti, dospelí, ale aj starci, tí všetci majú v rukách udice s očakávaním, že keď ich vytiahnú z vody bude sa na háčiku trepotať úlovok. Nejdem priamo hore ku Galatskej veži, ale túlam sa uličkami štvrte Beyoglu. Dlhá ulica sa tiahne rovnobežne s morom. Som pri mešite Nusretiye Camii. Mešita (z roku 1825) má kupolu zdobenú niekoľkými malými zlatými vežičkami. Dokonalý obraz dotvárajú dva vysoké minarety. Pri ceste som natrafil aj na kostol. Kvôli nepriaznivým vplyvom ovzdušia a smogu sú jeho steny neprirodzene čierne a pôsobí ošumelým dojmom. Toto už je tretí kostol, ktorý stretávam počas mojich potuliek Istanbulom. Keby som išiel stále rovno prídem až k známemu palácu Dolmabahçe, ale až tam sa mi dnes ísť nechce. Vraciam sa k symbolu tejto štvrte – priamo pod Galatskú vežu. Priamo pod ňou je niekoľko lavičiek ako stvorených na oddych. Ako tak pozerám okolo seba, vidím že sa tu natáča film. Hore na streche domu stoja dve obrovské kamery, pod vežou je osvetľovač a kulisy v podobe starého čierneho veterána. Čakám čo sa bude diať, ale keď ani po pol hodine nerobia nič iné ako len kecajú do vysielačok a stále niečo prestavujú, kašlem na to. Môj vytúžený debut v tureckom filme sa tak odkladá na neurčito.
Mešita Nusretiye Cami ozdobená zlatými vežičkami
Galatská veža
Na Galatskom moste si dávam voňavý „balik ekmek“ (ryba v tureckom chlebe). Na celom nábreží stojí 3 YTL, no tu sa dá aspoň sedieť. Predomnou sa vlnky rozbíjajú o nábrežie Eminönü a v pozadí sa z oparu vynára Ázia. Po krátkom oddychu na izbe sa vraciam do ulíc. Možno lepšie povedať, do parku Gülhane. Chcem ísť až na úplný koniec. Som príjemne prekvapený aký je rozsiahly. Všade je veľká kopa kvetov a stovky stromov. Je to taká malá oáza pokoja uprostred mestskej džungle. Na tráve vylihuje a posedáva viacero ľudí. Na úplnom konci je „çay bahçesi“ (čajová záhrada). Myslel som si, že si sadnem na čaj, ale 5 YTL za malý pohárik je prehnaná cena. Nuž čo, tu sa platí za výhľad. Za 2 YTL som aspoň našiel syrový toast. Sedím na kraji záhrady a sledujem ten úžasný pohľad. Priamo dolu sú zbytky starých hradieb Konštantínopolu. Prenikavo modrý Bospor sa rozlieva do oboch strán. Európsky a Ázijský breh spája dlhý most. Na európskej strane sa k nebu dvíha viacero moderných výškových budov. Ja mám radšej ázijskú časť s neodmysliteľnou vežičkou Kiz Kulesi (Dievčenská veža). Nábrežím Usküdaru sa tiahne pás zelených stromov, ktorý končí skoro až pri vlakovej stanici Haydarpaşa. Je to ešte krajšie ako som si myslel. Okolo Topkapi sa vraciam do parku medzi mešitami. Sedím na lavičke a píšem denník. Jedným okom sledujem zošit a druhým vystrekujúcu fontánu s minarety Modrej mešity. Už som dlho na jedom mieste a tak sa presúvam ešte bližšie k mešite. Vyťahujem sprievodcu po Grécku a konečne mám čas aby som sa pokúsil spraviť plán na najbližšie dni. Radšej počkám keď budeme všetci, potom to pôjde lepšie.
Pohľad do Ázie na Kiz Kulesi (Dievčenskú vežu)
Výhľad z čajovej záhrady na konci parku Gülhane
Haseki Hürrem Sultan (Roxelanine kúpele) v tesnej blízkosti Hagie Sofie
Stále sa mi chce behať a objavovať ďalšie a ďalšie krásy tohto mesta. Za Galatským mostom smerom k Ataturkovmu mostu je zaujímavá fontána priamo vo vode. Chcel som si ju prezrieť z blízka, ale kvôli kotviacim lodiam ju nieje takmer ani vidieť. Vychádzajú odtiaľto výletné lode na plavbu po Bospore. Sedím na lavičke a hneď vedľa mňa prichádza predavač, rozkladá si gril a o pár chvíľ sa vzduch miesi s podmanivou vôňou grilovaného mäsa. Toto si vyhladnutému človeku nerobí. Tá vôňa ma úplne opantala a o pár sekúnd držím v ruke köfte so zeleninou v chrumkavom ekmeku. Sledujem, ktorý z desiatky túlavých psov v parku ako prvý ucíti moje köfte a pribehne za mnou. Má však smolu, lebo je to tak dobré, že som pripravený sa aj biť. V hoteli zhadzujem veci a už len tak naľahko idem von. Dostal som chuť na kukuricu. A kde inde by bola lepšia ako pri Modrej mešite?
Cestou prechádzam okolo predajne kobercov. Chalan postávajúci vonku ma zastavuje a dávame sa do reči. Berie ma dovnútra a ja ako blbý idem, aj keď viem čo sa bude diať. Pýta sa či som bol v Kapadokii, lebo on je odtiaľ. Ukazuje mi fotky a keďže už ani neviem čo by som mu povedal sa pýtam aké to je mesto na fotkách (aj keď mi je jasné, že to je Göreme). „This is Kapadokia city“, hmm, tak ešte ani nevie odkiaľ je J No predsa to prišlo! Začínajú sa predo mňa rozkladať koberce rôznych farieb a veľkostí. „Nie, nie ja nič nekupujem, nemusíte mi ich ukazovať“. Túto vetu zopakujem ešte raz a až potom je pokoj. Prichádza trápna zmena správania a chalan hovorí, aby som už radšej išiel lebo toho majú ešte veľa na robote. Aspoň mu nechýba zmysel pre humor. No nič, len sa mi zase potvrdilo aby som sa vyhýbal blbým predajniam kobercov.
Hagia Sofia
Slnko začína zapadať za vežičky
Istanbul, deň 2 (Sobota 8.9.2007)
Konečne som si poriadne pospal. V noci bola poriadna búrka, ktorá ma na chvíľu zobudila. Hneď som si spomenul na to ako mi Ahmet v autobuse povedal, že tu už dlho nepršalo. Ja som ho srandy presviedčal, že kde prídem ja, tam príde aj búrka ako tomu bolo aj v Burgase. Mám čarovnú moc? Alebo je to len náhoda? Ráno už našťastie neprší a spoza oblakov vykúka slniečko. Balím batoh, pretože dnes má prísť Mišo s Frenkym a budeme sa sťahovať do izby pre troch.
Riešim malú dilemu kam ísť. Žeby to dnes bola Ázia? Môže byť! Idem na druhý breh. Aby nevzniklo nedorozumenie, lepšie povedané, na ázijský breh. Sú tu však podobné paralely. Miesto mince pre Chárona hádžem žetón do automatu. Až sem pokročila táto moderná doba :D Na lodi sa mi podarilo nájsť voľné miesto na sedenie. More je ešte trochu rozbúrené pričom sa vlny rozbíjajú o telo lode a malé čiastočky vody sa mi vpíjajú do oblečenia.
V ázijskej časti Usküdar sme za necelých 20 minút. Už to tu poznám, no dnes sa tu prejdem dôkladnejšie. Na začiatok však idem na moje druhé obľúbené miesto v Istanbule. Je ním nábrežie oproti Kiz Kulesi. Chcem si dať čaj, posedieť na kobercoch s výhľadom na Európu a užívať si ten moment. Ach jaj, po nočnej búrke tu je stále mokro a všetko je zbalené. Síce bez čaju, ale aspoň s výhľadom oddychujem na blízkej lavičke. Bavím sa s chalanom, ktorý predáva „značkové“ voňavky a silou mocou ma presviedča aby som si kúpil parfum. Dokonca sám so sebou zjednal, že mi ho namiesto 25 YTL dá len za 10 YTL, no aj tak mi je parfum ukradnutý. Kúsok za veľkou mešitou sa strácam v uličkách s trhom. Pravá strana patrí zelenine a ovociu a ľavá strana je plná čerstvých rýb. Aj by som si vybral, ale čo by som s ňou robil? Je tu veľmi príjemne. Ulice sú síce rušné, ale nieje to ten veľkomestský ruch ako v centre Istanbulu. A čo sa mi páči viac, nieje tu ani toľko turistov. Vlastne som okrem seba nespozoroval nikoho iného.
Ázijská časť býva veľmi často neprávom opomínaná. To viem už z minulého leta, keď som práve v ázijskej časti býval celý týždeň. Aj ona má čo ponúknuť. Začína sa zaťahovať a nad Európou sa sťahujú mračná. Žeby v tom bola nejaká skrytá symbolika? Pri prístave stále pokračujú práce na moste s cieľom zrýchliť prepravu medzi oboma kontinentmi. Plavba loďou má však svoju nezameniteľnú atmosféru, ktorú si užívam aj pri spiatočnej ceste.
Typická pohľad na Galatský most s Galatskou vežou
Na ľavo je Európa, na pravo Ázia
Mladý rybár predávajúci na trhu
Veľká mešita v ázijskom Usküdare
Ázijskými uličkami
Cítim ako ma prepadáva hlad. Oproti stanice Sirkeci je na rohu ulice podnik, kde majú „iskender kebab“. Je posledným typom kebabu, ktorý som ešte neochutnal. Iskender kebab sú kúsky mäsa pod ktorým je ekmek namočený v šťave s rajčinami. K tomu všetkému ešte kopa zeleniny a biely jogurt. Mmm, celé jedlo sa rozplýva na jazyku. V tieni Modrej mešity si píšem denník. Na tomto mieste sa najlepšie oddychuje. O pár ulíc ďalej je mešita s názvom „Küçük Ayasofya“ (Malá Hagia Sofia). Je na nej badať podobu slávnejšej sestry, ale len veľmi veľmi malú. Vyliezam von z hradieb a predomnou je more. Touto okľukou sa chcem vrátiť až pri Sirkeci. Spoza rohu sa dvihol vietor a do očí mi nafúkalo piesok. Naozaj „príjemná“ záležitosť. Myslel som si, že zo starých hradieb je zachovaného o mnoho menej. Po pravej strane sa leskne Marmarské more. Našiel som aj malé kopčeky na horizonte, ktoré predstavujú Princove ostrovy (Kizil Adalar). Celý breh je posiaty veľkými kameňmi na ktorých postávajú rybári, alebo tu aspoň niekto piknikuje. Na Sirkeci to je poriadny kus cesty. Týmto spôsobom sa vlastne obchádza celý výbežok Sultanahmet. Konečne dorazila sms, že sú chalani na ceste. Pre mňa to znamená, že sa môžem vrátiť do hotela a vybaviť izbu.
Iskender kebab
Hagia Sofia
Hagia Sofia
Küçük Ayasofya (Malá Hagia Sofia)
Staré zbytky hradieb
Rybári na kamennom nábreží
Večer ich idem vyzdvihnúť na Aksaray. Pri Modrej mešite fotím západ slnka a starý čistič topánok Ekrem ma lanári, že mi vyčistí botasky. Pamätám si ho aj z pred dvoch mesiacov. Kupujem si slnečnicové semiačka a pomaly šliapem na Aksaray. Cestou pozerám zbytky Theodosiovho fóra, ale nieje to nič svetoborné. Večer sa mení Aksaray na jedno veľké trhovisko. Stolíky sa prehýbajú pod návalom ovocia a zeleniny. Na zemi sú porozkladané peňaženky, oblečenie, elektronika, tašky a ďalších tisíc vecí. Sedím a lúskam semiačka ako som za tých pár dní odpozoroval u ostatných. Už som v tomto tureckom národnom športe celkom dobrý :D.
Konečne vidím dve známe postavičky vychádzať zo stanice. Pohľadom ma hľadajú a ja sa ešte chvíľu schovávam. Od tohto momentu sme traja. Hotel už čaká, tak ideme zhodiť veci a padáme von. Mišo s Frenkym sú v Istanbule prvý krát, tak ich povodím. Večer ideme na čarovné miesto medzi mešity a nakoniec ešte na Eminönü. Aj toto miesto je večer jeden veľký trh. Pribudlo grilov, kde sa grilujú ryby. Dym a vôňa rýb sa rozlieva nábrežím ako morský príboj. Ak človeka vtiahne, už niet cesty späť. Sedíme na maličkých plastových stoličkách a s grilovanou rybou v ruke nasávame atmosféru.
Sultanahmet Camii pri západe slnka
Na nádvorí Modrej mešity
Do tretice Modrá mešita
Istanbul, deň 3 (Nedeľa 9.9.2007)
Už z rána je počasie nejaké divné. Najprv je zatiahnuté, o chvíľu vyjde slnko a zase sa zatiahne. Dnešný deň začíname prechádzkou v parku Gülhane a následným výhľadom na Bospor. V korunách stromov sa ozýva spev vtákov a krákanie vrán. Až teraz si všímam, že väčšina stromov je ozdobená búdkami pre vtákov. Pred bránou paláca Topkapi sa už schádzajú skupinky zo všetkých kútov sveta.
To isté sa opakuje aj pri Modrej mešite a Hagii Sofii. Ideme sa pozrieť aj dovnútra Modrej mešity. Fuj, tak veľa ľudí som tu ešte nevidel. Vnútro mešity je nádherné, ale dnes ma to skôr znechutilo ako potešilo. Už nebola tým miestom pokoja, ako minule keď som si sadol na koberec a s úžasom obdivoval každý detail tejto mimoriadnej stavby. Dnes to bola hlava na hlave, tak som z nej radšej ušiel a čakám chalanov vonku na nádvorí.
Na susednom Hippodrome už pekne svieti slnko. Chceme ísť do Veľkého Bazáru (Kapali Çarsi), ale v polke cesty Mišo zistil, že dnes je zatvorený. Na to som celkom zabudol. Aj tak padla cesta vhod, lebo objavujeme čajovú záhradu kde si dávame pohárik jablkového čaju. Mohol by som ich počas dňa vypiť desiatky a aj tak by som nemal dosť. Cez siestu oddychujeme v hoteli. Odbieham na internet. Zisťujem čo nové doma a píšem email Ayşe, pretože sa včera ozvala, že sa dnes vracia z Rize a teoreticky by sme sa mohli zajtra stretnúť. Na obed som zbehol do blízkej reštaurácie pre lahmacun (1,50 YTL). Prehnali to s citrónom, tak sa pri jedení nedá ani usmiať :D
Thugra, výzdoba na paláci Topkapi
Egyptský obelisk na Hippodrome
Dievčatá z Hippodromu
Zajtra je archeologické múzeum zatvorené, tak ho idú chalani pozrieť dnes. Ja trávim čas v parku a dopisujem si denník. Opäť sa stretávame a ponárame sa do ulíc. Dnes si zopakujem jazdu do Ázie. Prešlo asi len 24 hodín a vraciam sa na tento kontinent. Nemôžem si pomôcť, ale cestu loďou jednoducho milujem. Konečne sú koberce na svojom mieste a na mojom obľúbenom mieste si dávam jablkový čaj. Kecáme a pozeráme na tú nádheru okolo nás. Slnko sa nádherne odráža od vodnej hladiny.
Dievčenská veža
Aj Egyptský bazár (Misir Çarsi) je dnes zatvorený, tak sa túlame len v jeho okolí. Napadlo ma, že za rohom je kaviareň kde je George Clooney. Teda jeho turecký dvojník. Dosť sa na neho George podobá :D Väčšinou postáva pred kaviarňou a na svoju podobu láka dovnútra ľudí. Kúsok od hotela ideme zahnať hlad typickou tureckou polievkou ezogelin. Stojí len 1,25 YTL a jej chuť je výborná. V malom obchodíku si kupujem na domov balenie 13 rôznych korenín a turecké sladkosti.
Aj dnes si ideme vychutnať večerný Istanbul. Vlastne je to posledná noc v meste, tak si ju chceme užiť. Dlho posedávame na múriku pred Hagiou Sofiou. V parku naháňa veľký pes mačky a jedna z nich sa prišla ukryť medzi nás. Ponúkame ju okoloidúcim, že im vyveští (po vzore „zázračných“ zajacov a holubov, s ktorými sa dá v uliciach stretnúť), ale nikto sa nechytá. Jeden Japonec sa so záluskom pozerá, no ani jeho to nepresvedčilo. Dostávame geniálny nápad. Vodná fajka! V našej čajovej záhrade ju ponúkaju za 7 YTL. Je rozhodnuté. Objednávame jablkovú fajku a púšťame sa do toho. Chutí to celkom dobre a aspoň to nesmrdí ako normálne cigarety. Dávame si niekoľko desiatok kôl a už sme ako profíci. Takmer o polnoci sa vraciame pomaly domov. Cestou hráme s Mišom futbal s plastovou fľašou a nestačíme sa čudovať ako dobre nám to ide.
Modrá mešita
Večerné mačky
A tu si užívam neuveriteľnú pohoda pri vodnej fajke :)
Istanbul, deň 4 (Pondelok 10.9.2007)
Ráno treba pobaliť batohy. Idem skontrolovať internet či sa neozvala Ayşe aby som sa vedel zariadiť. Nieje doma, čo znamená, že sa stretneme o rok. Škoda. Dnes síce odchádzame, ale až večer o ôsmej, takže máme ešte celý deň na Istanbul. Na raňajky si zahryzujem toast z blízkeho stánku. Naše prvé kroky smerujú do Veľkého Bazáru. Cestou míňame známy Konštantínov stĺp Çemberlitaş. Je tak obalený lešením, že som si ho doteraz nikdy nevšimol. Bazár je plný všemožných obchodíkov. Najhoršie na tom, že je tu toho strašne, ale naozaj strašne veľa a človek má problém si vybrať. Z uličiek plných obchodíkov sme sa vymotali až pri Yeni Cami (Nová mešita). Čo je najhlavnejšie, hneď pri nej je nenápadný vstup do Egyptského bazáru. Mám ho radšej ako Veľký Bazár, najmä pre jeho charakteristickú vôňu. Všade samé koreniny, sušené ovocie a presladené cukrovinky. Posedávam v tieni mešity a sledujem život okolo seba. Dávame si ešte jedno kolo cez trh s olivami, syrom, zeleninou a ovocím.
V Egyptskom bazáre
Suvenýri, suvenýri a ešte raz suvenýri
Takýto tovar sa mi páči viac
Farebné pyramídy na Egyptskom bazáre
Na stanici Sirkeci kupujeme lístky do Thessalonike. Za okienkom je poriadny debil. Keď sa pýtame či sú nejaké zľavy, tak chytá nervy, začína búchať o stôl a opakovať „žiadne zľavy, žiadne zľavy...“ S blbcom človek nepohne, tak si kupujeme lístky. Jeden stojí 52 €, z toho polovica sa platí za to, že ideme lôžkovým vozňom.
Na obede končíme u nás v lokante. Chceme vyskúšať ďalšie umelecké dielo tureckej kuchyne. Mám mäsové guľky, kôpku varených zemiakov a baklažány. Pri pobreží neďaleko hradieb sa vyvaľujeme na kameňoch a nechávame sa opekať príjemným slnkom. Flákame sa ulicami a postupne ochutnávame ešte baklavu, tavuk kebab (kurací) a iné drobnosti. Pri Galatskom moste sledujeme rybárov. Zase jedno veľké nič. Akurát nás pobavila dvojica, ktorá si zaplietla lanká z udice. Obaja ťahali ako o život a nakoniec zistili, že sa navzájom zaplietli. V obchode míňam posledné drobáky na pár blbostí do vlaku. Berieme batohy a presúvame sa na stanicu.
Náš vlak „Dostluk Ekspres“ je už pripravený a tak čakáme. Nastupujeme do vlaku a som príjemne šokovaný. Kupé je pre dvoch ľudí a okrem iného má aj skriňu, chladničku a dokonca aj umývadlo. S Frenkym sme spolu a Mišo dostal nejakého Gréka, s ktorým pomocou slovníka konverzuje. Tmou sa predierame nočným Istanbulom. Zajtra ráno sa zobudíme v Grécku....ale o tom už nabudúce.
Výborný obed v "našej" lokante
Modrá mešita v celej svojej kráse
foto: Tomáš Kubuš, Istanbul, 6-10.9.2007
