Okolo polnoci sa budíme v Uzunköprü na turecko-gréckej hranici. Colníci chodia po vagóne a zbierajú pasy. Celé procedúra trvá asi polhodinu a aby to nebolo také ľahké, tak sa toto všetko opakuje aj v Pythione na gréckej strane.
Zaspávame a budíme sa do rannej gréckej krajiny. Po oboch stranách sa pri východe slnka vysoké zelené kopce v ktorých sa krčia malinké dedinky či mestečká. Krajina nás víta ako sa patrí. Všetko naokolo sa zdá byť naozaj veľmi pekné.
Do Thessalonik prichádzame s dvojhodinovým meškaním, ktoré nám však absolútne nevadí. Hneď sa snažíme zistiť spoje do Pelly, aby sme neskôr vedeli ako sa máme zariadiť. Na stanici nechávame batohy. Skrinka na ich uloženie je robená pre dva batohy. Dokopy máme batohy tri, takže robíme všetko preto aby sa zmestili. Nejakým zázrakom sa to dalo.
Až teraz sa môžeme ponoriť do ulíc tohto najväčšieho mesta severného Grécka. Rôznymi zapadnutými uličkami sa túlame až pri more. Takmer celé nábrežie (Nikis Avenue) sa práve rekonštruuje a značná časť promenády je rozkopaná. Malé kaviarne oproti morskému pobrežiu sú plné mladých ľudí. Bezstarostne si tu posedávajú a s kávou či iným nápojom v ruke medzi sebou debatujú a užívajú si život. Vonku poriadne pečie slnko.
Už z diaľky je vidno jeden zo symbolov mesta – Bielu Vežu (Λευκός Πύργος). Súčasná stavba sa datuje do 16.storočia, kedy tejto oblasti vládla Otomanská ríša na čele s panovníkom Sulejmanom Nádherným. Veža slúžila ako pevnosť a neskôr aj ako väzenie. Na príkaz sultána Mahmuda II. boli väzni zmasakrovaní kvôli čomu sa o nej dlhé roky hovorilo ako o „Krvavej veži“ alebo „Červenej veži“. Nieje tak veľká ako sa mi javila z obrázkov. Aj v jej okolí sa niečo prerába, čo trochu ruší celú atmosféru. Pred vežou sa rozprestiera modré nekonečné more a priamo za ňou je park plný zelene. Na nábreží stojí jazdecká socha Alexandra Veľkého. Chceme nájsť archeologické múzeum. Zdanlivo jednoduchá úloha, ale opak je pravdou (pravdou je aj, že nemáme žiadnu mapu). Naše blúdenie trvá tak dlho, že už už máme chuť sa na celé múzeum vykašlať. Po pol hodine a niekoľkých zastavených ľuďoch sme na mieste. Jááj, veď to bolo tak blízko.
Biela Veža na nábreží
Pohľad na Bielu Vežu z iného miesta
Jazdecká socha Alexandra Veľkého
Alexander Veľký
Vstupné do múzea je pre študentov výborné – zadarmo. Hneď prvá miestnosť je venovaná zahraničným archeologickým školám, ktoré kopú v Grécku. Až som prekvapený, že tu kope takmer celá Európa, teda okrem Slovenska. V miestnostiach múzea je ukrytých viacero zaujímavých a cenných nálezov – ľudská lebka z Petralony, dvere hrobky, stély, sarkofágy či mramorové sochy. Posledná miestnosť patrí macedónskemu zlatu. Je ho tu strašne veľa.
Od múzea je to kúsok k ďalšiemu symbolu mesta. Je ním víťazný oblúk cisára Galeria. Stojí na konci hlavnej triedy Egnatia (niekdajšia rímska Via Egnatia) na námestí Plateia Navarinou. V roku 303 ho nechal postaviť už spomínaný Galerius na pamiatku svojho víťazstva nad Peržanmi. Zub času sa k nemu nechoval zrovna milosrdne a tak z neho stojí dnes len niekoľko kúskov. Jeho reliéfy sú však aj po tých stovkách rokov obdivuhodné. Sú precízne zhotovené. Na námestí sa mi odtrhol na nohaviciach gombík a keďže mi už ráno zlyhal zips aj s opaskom, tak mi začínajú padať nohavice. Celkom fajn situácia :) Treba improvizovať. Beriem do ruky opasok, nejako ho preväzujem cez nohavice a zázrakom to všetko drží pokope.
Nahliadnutie do archeologického múzea
Atlas
Galeriov oblúk
Detaily reliéfu na vnútornej strane oblúka
Časť Galeriovho oblúka
Po nahliadnutí do pravoslávneho kostola posedávame v tieni stromov neďaleko Rotundy. Pôvodne vznikla ako mauzóleum pre cisára Galéria, no neskôr slúžila ako kostol (Agios Georgios) aj ako mešita. Pohľad na štíhly minaret ma myšlienkami presúva naspäť do milovaného Turecka. V múzeu sme si všimli, že tu niekde by mali byť vykopávky rímskeho fóra, ktoré by sme si ešte radi pozreli. Vyberáme si jednu z ulíc a aké je naše prekvapenie, keď práve ona vedie k vykopávkam. Dnes sú z fóra len ruiny a pár stĺpov, takže na obdivovanie tu toho naozaj veľa nieje. Najkrajšou stavbou je divadlo v ktorom natáčame scénku antickej tragédie :D Po ceste na stanicu sa zastavujeme v obchode. Kupujem si pitie a broskyne, aby bolo niečo aj na zahryznutie.
Rotunda (Agios Georgios)
Minaret v Thessalonikách
Typický kostolík, ktorý sa objavil v susednej uličke
Vykopávky rímskeho Fóra
Vstup do malého divadla
Na autobus číslo 78 čakáme asi 20 minút. Prvý sme stihli takmer hneď po príchode na stanicu, len to by sa nemohli kupovať lístky (0,50 €) v búdke naproti. Po 10-15 minútach jazdy rušným mestom vystupujeme na autobusovej stanici s názvom „Macedonia“. Lístok do Pelly stojí 2,90 €, čo je trochu lepšie ako sme čakali. Bus je už tu, tak padáme.
Pred Pellou stojí na poliach niekoľko starovekých mohylových macedónskych hrobiek. Vyzerajú úžasne. V Pelle nás autobus vyhadzuje na križovatke priamo oproti starovekým vykopávkam. Pri vstupe ukazujeme ISIC, chvíľku kecáme s chalanom predávajúcim lístky a Pella je celá naša. Pella patrila v staroveku k veľmi významným mestám. Bola hlavným mestom Macedónskeho kráľovstva a tým pádom aj sídlom Filipa II. a jeho syna Alexandra Veľkého. Alexander sa tu dokonca v roku 356 BC narodil. Dnešné vykopávky predstavujú viac-menej základy budov. Pod strechou je schovaných niekoľko síce nádherných, ale strašne zaprášených mozaík. Tieto mozaiky patria k najzachovalejším gréckym mozaikám vôbec. Zaujímavosťou pri nich je fakt, že malé kamienky neboli opracovávané, ale boli veľmi starostlivo vyberané aby utvorili fascinujúci celok. Po celom areáli sa povaľuje množstvo črepov. Niektoré časti archeologického parku obsahujú rekonštrukcie, ale akosi sa mi sem nehodia. Vedľa agory je odkrytých niekoľko domov. Každý z nich má vo vnútri studňu, ktorej hĺbku samozrejme skúšame blízkymi kameňmi. Agora je najkrajšou časťou vykopávok. V pozore stojí 6 bielych stĺpov pod ktorými je mozaiková podlaha s geometrickými motívmi. Za cestou stojí archeologické múzeum. Nieje veľké, ale to ani samotná Pella. Všetky tie známe mozaiky mám teraz pred očami.
Staroveká Pella, pohľad na Agoru
Dnes sú z nej však len ničnehovoriace ruiny
Nízke zrekonštruované múriky, ktoré mi tohto parku akosi nepasujú
Agora
Najkrajšia časť archeologického parku, Agora
Stĺpy na Agore
Mozaika na Agore
Archeologické múzeum, mozaika lovu na leva
Archeologické múzeum, mozaika lovu na leva
Archeologické múzeum, zlatý veniec
Prišli sme na to, že z Pelly sme vyžmýkali maximum a rozmýšľame čo ďalej. S busmi to tu je úplne o ničom a aj tak nevieme kedy má nejaký ísť. Rozhodli sme sa, že sa poberieme ďalej. Skúsime stop? Prečo nie! Traja chalani s batohmi = šanca rovnajúca sa takmer nule, ale aj tak nemáme nič lepšie na práci. Aspoň sa trochu zabavíme. Asi hodinu tu stojíme a nič sa nedeje. Všetci nás majú na háku, ale veľa starostí si s tým nerobíme. Vyzerá, že nejde ani bus a tak sme ostali zaseknutí v Pelle.
Takáto pekná mačka nás sledovala ako stopujeme :)
Začína zapadať slnko. Dedinou stúpame do mierneho kopca pričom nás všetci sledujú ako nejaké atrakciu. Hľadáme miesto, kde by sme to dnes zapichli. Konečne sme na konci Pelly. Tu bude aspoň ako taký kľud. Na poľnej cestičke medzi bavlníkovým poľom a figovým sadom večeriame v tráve. Našli sme si geniálne miesto na spanie, len na to potrebujeme tmu. Je tu časť archeologického parku, ktorý vôbec nikto nestráži. Dnes budeme spať vo veľkom štýle – v kráľovskom paláci v Pelle! Sadla tma a môžeme uskutočniť náš plán. Po jednom preliezame plot a prehadzujeme batohy. V časti paláca zakrytého strechou je miesto ako stvorené na rozloženie spacákov. Ležíme, snažíme sa zaspať za zvuku neutíchajúceho vetra a rozmýšľame „kedy tu asi spali naposledy ľudia?“, „nemohol sa Alexander narodiť práve v tejto miestnosti?“. Je to zvláštny, ale príjemný pocit spať v macedónskom paláci. Prvá grécka noc bude naozaj vo veľkom štýle.
foto: Tomáš Kubuš, Thessaloniki, Pella, 11.9.2007
